Treba si priznať jedno: ak by na stretnutí lídrov G20 hádzali dlažobné kocky náckovia z pravice, bol by okolo nich oveľa väčší poplach. Neuvedomujeme si pritom, že radikálna ľavica je minimálne rovnako nebezpečná ako radikálna pravica, ale politici a verejnosť ju roky prehliadali a podceňovali, usudzuje autor komentára Trendu Jozef Tvardzík.
Podľa jeho slov anarchisti túžia po svetovej revolúcii, ktorá by de facto viedla k zničeniu štátneho aparátu a všetkých jeho existujúcich demokratických atribútov vrátane súkromného vlastníctva. Kapitalizmus by bol nahradený dokonalou utópiou, v ktorej bude vládnuť spravodlivosť, rovnosť a zmizne chudoba. Ako to realisticky dosiahnuť, súdruhovia nedomýšľajú, pretože takáto alternatíva je (zatiaľ) úplne scestná.
„Absurdita a hlúposť ľavice nie je nikde viditeľnejšia, než v jej prejavoch nevďačnosti k hospodárskemu systému, ktorý im poskytol vysokú životnú úroveň a prosperitu. Môžeme sa sťažovať na to, že sused má lepšie auto alebo dom, ale práve trhové hospodárstvo dodalo ľuďom štandard života, ktorý si môžu aspoň slobodne zvoliť a pracovať na ňom,“ konštatuje Trend.
Anarchisti si totiž neuvedomujú, ako pokračuje Tvardzík, že možnosť hádzať kamene a protestovať s vedomím toho, že ich polícia nezastrelí ako psov, nie je vo svete samozrejmosťou. Dokazujú to výpovede imigrantov, ktorí prišli do Nemecka z totalitných režimov, prípadne štátov, ktoré sužovala vojna. Keď sa ich novinári pýtali, čo si o násilnostiach myslia, povedali, že v ich domovskom štáte by násilných demonštrantov, ako boli v Hamburgu, obesili alebo zastrelili.
Intelektuálnejší radikáli v Hamburgu predniesli námietku, že najmocnejší preferujú nároky bohatých na úkor chudobných a prehlbujú príjmovú nerovnosť. Na tom, samozrejme, niečo bude. Majetok ľudstva sa koncentruje v čoraz menšej skupine miliardárov. Kým v roku 2010 vlastnilo majetok, ktorý sa rovná chudobnejšej polovici ľudstva (3,6 miliardy ľudí), 388 miliardárov, v súčasnosti sú to už len ôsmi boháči. Aspoň to tvrdila začiatkom roka britská nezisková organizácia Oxfam, ktorá čerpala z nedokonalých dát banky Credit Suisse v Global Wealth reporte.
Radikáli upozorňujú, že to nie je udržateľný vývoj. Lenže keby „súdruhovia“ hájili záujmy siedmich miliárd smrteľníkov, je ťažké pochopiť, prečo si za objekt svojho hnevu a neschopnosti vybrali civilné ciele a ničili živobytie, obchody a autá bežných smrteľníkov.
„Verejnosť si až po krvavom proteste uvedomila, že hrozba násilia a prevratu nehrozí len od vyholených hláv s nacistickým znakom, ale aj od magorov zľava. Kým proti ultrapravici vystupujú nielen intelektuáli a aj príčetní politici, v prípade kritiky ľavice je hrobové ticho. Skôr naopak: mnohí s nimi skryte sympatizujú, veď nemôžu byť nebezpeční, keď požadujú spravodlivosť a rovnosť každého. Ide však len o ilúziu a návrat k snom (nefunkčného) socializmu, ktorý sa, mimochodom, dá tragicky pozorovať vo Venezuele, kde ľudia nemajú čo jesť a kde pracovať,“ zdôrazňuje autor komentára.
To, čo sa udialo v Hamburgu, je podľa názoru Tvardzíka len výsledkom slepoty voči ľavicovému extrémizmu. V Nemecku má tvrdé jadro demonštrantov, nazývané Čierny blok, už od 80. rokov vďaka sympatiám miestnych ľavicových samospráv voľné ruky. Výsledkom je ale fakt, že kým proti ultrapravici sa justícia správa tvrdo a trestá násilné kriminálne činy, v prípade radikálnej ľavice sa jej konanie ticho prehliada a nerieši.
„Demokracia, ktorá sa spája s kapitalizmom, nie je dokonalá forma spoločenského zriadenia, ale je tá najlepšia, akú zatiaľ poznáme. Priniesla ľudstvu extrémny pokles chudoby, inovácie a zamestnanosť. V demokracii je potrebné chrániť slobodu slova a prejavu, ale netreba si slobodu zamieňať s možnosťou hádzať dlažobné kocky beztrestne do výkladov,“ končí svoj komentár na portáli Trend.sk Jozef Tvardzík.
