Psychologička Jiřina Prekopová, ktorá žila dlho v Nemecku, hovorí, že zo žien sú muži, otcom chýba autorita a deti sú chúďatá. Ako sa dívate na dnešnú rodinu? Je v kríze?
Rodina je nesporne vždy odrazom spoločnosti ako celku, ale nepovedala by som, že teraz je nejaká kríza. Keby sme sa pozreli na rodinu v stredoveku alebo v období nejakej svetovej vojny, mohli by sme súčasnú rodinu považovať za vlastne celkom výbornú, funkčnú, zaistenú sociálnym systémom. Myslím si, že nie je žiadna kríza, že vždy bol určitý počet fungujúcich rodičovských dvojíc a určitý počet tých menej funkčných. V niektorých obdobiach sa nefunkčné dvojice nerozvádzali, napríklad z finančných alebo spoločenských dôvodov, lebo by boli zatratené cirkvou alebo by potom v spoločnosti neobstáli ich deti, keby boli z rozpadnutých rodín. My máme šťastie, že žijeme v spoločnosti, ktorá je veľmi tolerantná a má veľkú tendenciu k slobode, k slobodomyseľnosti, možno až trochu prehnanú. Je to dané tým, že žijeme v bohatej spoločnosti, kde aj ľudia z neúplných rodín, napríklad matky-samoživiteľky, sú viac-menej ekonomicky zaistení. Niekedy sa im dokonca darí lepšie ako v manželstve, kde je jeden z dvojice alkoholik alebo patologický hráč a odčerpáva rodine financie. Súhlasila by som teda s pani doktorkou Prekopovou, že rodina prechádza v súčasnosti veľkou zmenou, dochádza k zmene rodičovských rolí, otcovskej a materskej, a že to prináša spoločnosť ako celok.
Skutočnosť, že sme spoločnosť dostatku a väčšina populácie v Európe žije v mestách, so sebou prináša aj fakt, že fyzickú prácu si môžeme kúpiť alebo ju nahradiť službami či rôznymi strojmi. S tým súvisí, že fyzická sila muža je trochu devalvovaná. Je mnoho žien, ktoré si myslia, že mužov de facto nepotrebujú a život si prežijú po svojom, nemusia sa snažiť o konsenzus s partnerom. Veria, že ako matky, ktoré vychovávajú dieťa samy, obstoja. Ale obstoja len dovtedy, kým nenastane nejaký klimatický či iný problém, katastrofa, napríklad povodeň alebo nedostatok zdrojov, blackout, pri ktorom by zhasli všetky naše mašinky. Myslím si, že potom by sa spoločnosť pokorne vrátila k tradičnému rozdeleniu rolí: to znamená muž, ktorý je silný, ochraňuje, vyhľadáva lepšie zdroje, je schopný niesť aj väčšie deti, keď sa rodina presúva. Teraz sme mohli vidieť pri migračnej vlne do Európy, ako otcovia na cestách nesú ťažké bremená, ako sú na nich navešané deti, ako sa rodina rozdeľuje podľa tradičných vzorcov, ako ich poznáme z histórie.
Ponúka sa otázka, či by sa dnešní, v pohodlí žijúci muži dokázali takejto situácii rýchlo prispôsobiť.
To je veľmi dobrá otázka, už teraz sa o tom špekuluje, pretože skutočne posledných šesťdesiat-sedemdesiat rokov sa de facto veľmi premenila mužská rola v tom typickom podaní na niečo, čo sa skôr podobá alternatíve ženskej roly, či už sa to týka oblečenia, spôsobu života, spôsobu trávenia voľného času mužov. Domnievam sa, že je nesporne otázkou niekoľkých generácií, než by sa muži dokázali k svojej tradičnej role vrátiť.
Nezmenili sa aj dnešné ženy? Dokázali by sa vzdať emancipácie a ujať sa svojej tradičnej ženskej roly, keby nastala taká potreba vďaka nejakým zmenám, o ktorých ste hovorili?
Je pravda, že k veľkým premenám dochádza aj na strane žien. Možnosti vzdelávať sa, byť ekonomicky nezávislá, získavať uznanie v profesijnej oblasti vedú k tomu, že ženy dosť často uprednostňujú kariéru pred materstvom, pretože ide z historického hľadiska o ešte relatívne nedávne možnosti. A to náš štát bol priemyselný už v 19. storočí, ženy išli pracovať do tovární v oblasti ľahkého priemyslu a vďaka tomu boli ekonomicky nezávislé. Preto sa rovnosť žien a mužov začala v Českej republike riešiť o niekoľko desaťročí skôr ako v mnohých západných krajinách. Mám na mysli konkrétne Francúzsko, kde sa ženy „oslobodili“ z domácností v tamojších revolučných časoch v roku 1968, zatiaľ čo u nás sa táto otázka riešila už v 30. rokoch 20. storočia.
Dnes sú novodobými „hrdinkami“ matky, ktoré pri starostlivosti o dieťa na rodičovskej dovolenke podnikajú z domu. Ako sa na to dívate?
História je taká špirála. Keď sledujete vývoj, občas máte pocit, že nastáva krok späť, ale nikdy to nie je rovnaké, vždy je to v nejakej modifikácii, v nejakej zmene. Mladí ľudia teraz riešia to, čo sú nútení riešiť. V Českej republike majú mladé rodiny relatívne veľmi napätý rozpočet. Keby nemali rodičov a starých rodičov, ktorí im pomáhajú, alebo rezervy, prípadne si nenachádzali nejaké pracovné alternatívy, boli by na tom asi dosť zle. Ale keď to porovnáme napríklad s rodinou na Mauríciu, ktorá má oveľa jednoduchšie potreby, zistíme, že naše mladé rodiny sa majú výborne. Potreby mladých rodín sú totiž relatívne vysoké.
Súvisí to s tým, že celá spoločnosť má vyššie nároky, na kariéru, na finančné zaistenie, na úroveň bývania, na vybavenie domácnosti, na celkovú životnú úroveň? Mladí ľudia si chcú užívať život, zarábať, cestovať a často sa nechcú nechať ničím obmedzovať, preto zakladajú rodinu až neskôr. To môže mať zase pozitívny vplyv na to, že si stačia zariadiť bývanie a vytvoriť nejaké finančné rezervy.
Toto je dosť zaujímavá a dosť široká problematika. Mám dokonca jeden semestrálny kurz, kde vysvetľujem tzv. Bronfenbrennerov ekologický model. Je tam dôraz na sociálny kontext, v ktorom žijeme. Kvalitu nášho života ovplyvňuje mnoho faktorov bez toho, aby sme si to uvedomovali. Napríklad to, akú máme kvalitu života, ovplyvňuje, či sa narodíme v čase vojny, alebo v čase prosperity spoločnosti, ako sa daná spoločnosť díva na výchovu detí, aké výchovné princípy sú zdôrazňované, aké hodnoty v spoločnosti sú uprednostňované, ako veľmi štát tlačí na rodičov z hľadiska uplatňovania paternalistických opatrení, to znamená, nakoľko nám opatrenia štátu vstupujú do rozhodovania. Určite máte pravdu, že je to previazané. Mnoho rodičov sa napríklad sťažuje, že sa snaží viesť deti k nejakým hodnotám, ale keď prídu do školy, začnú sa porovnávať s ostatnými. Porovnávanie je normálne, ale ony neporovnávajú to, koľko druhov rastlín rozoznajú alebo koľko vybraných slov poznajú, ale porovnávajú to, aké má kto značkové topánky alebo oblečenie, koľko to stálo, koľko má kto doma počítačov, mobilných telefónov. Je ťažké bojovať za svoje hodnoty proti hodnotám, ktoré sú prijímané spoločnosťou všeobecne. Ale myslím si, že to tak bolo vždy, že určité najbližšie hodnoty nám odovzdávajú najbližší ľudia a potom niečo vnímame zo spoločnosti ako celku. A tu je hrozne dôležité vyvážiť to, nakoľko nás vôbec majú šancu ovplyvňovať naši vlastní rodičia a nakoľko sme už od raného veku zverení vplyvu inštitucionálnej starostlivosti. To si každá rodina musí naozaj rozhodnúť sama. Ja sa prikláňam k veľkej slobode, čím viac alternatív, tým lepšie, pretože každá z tých jedinečných možností je šitá na mieru konkrétnemu páru.
Na súčasné deti je vyvíjaný veľký tlak zo strany rodiny, školy aj spoločnosti. Majú vďaka internetu a sociálnym sieťam možnosť získavať informácie, ale je ich veľké množstvo a ony ich ešte nie sú vďaka svojim zatiaľ malým vedomostiam a skúsenostiam schopné rozlíšiť a orientovať sa v nich. V čom sú dnešné deti iné a v čom majú lepšie alebo horšie postavenie oproti svojim rovesníkom v minulosti?
Na katedre teraz chystáme veľký medzinárodný kongres, ktorý sa volá Kvalita života dnešného dieťaťa. Príde asi stopäťdesiat zahraničných hosťov – predovšetkým z Kanady, Francúzska, Talianska, Španielska. Bude to veľmi zaujímavé, kladieme si presne túto otázku, akú kvalitu života vlastne žijú zdravé deti. Mňa teda predovšetkým zaujíma, akú kvalitu života žijú deti. Povedala by som, že deti sú stále deti. Zachovávajú si svoje špecifiká akejsi pozitívnej otvorenej mysle, ktorá je charakteristická pre určité vekové obdobie.
V minulosti bolo postavenie dieťaťa v rodine úplne iné. Najdôležitejším a najváženejším bol v rodine živiteľ, teda otec, sedel na čestnom mieste pri stole, dostával jedlo ako prvý, vždy najväčší kus mäsa. Ale dnes, a to nemusíme hovoriť len o škandinávskych krajinách, kde sa na dieťa nesmie ani zdvihnúť hlas, ale aj u nás má dieťa často v rodine akúsi exkluzivitu, všetko sa točí okolo neho. Pani doktorka Prekopová hovorí, že v Nemecku sa generácia detí, ktorá si v detstve mohla robiť, čo chcela, stala generáciou egoistov, ktorí nie sú ochotní zakladať rodiny. Vidíte to ako nebezpečenstvo pre spoločnosť?
Myslím si, že tento jav sa prejavuje vo veľmi bohatých krajinách, kde je dlhodobo uplatňovaná demokracia. Tam sa uprednostňuje záujem jedinca pred záujmom nejakých skupín alebo celku. A medzi tými jedincami je ešte dieťa dosť často akoby uprednostňované. Ja tam vidím zaujímavý paradox. Dieťa je často stredobodom sveta, má značkové oblečenie, ale chýba mu to podstatné – čas rodičov, spoločné činnosti, spoločné športovanie, ale aj spoločná práca. K paradoxom dochádza z toho dôvodu, že všetci máme pocit, že sme sa prišli do života len baviť. Často počujem od študentov: užívam si to. Nehovoria, že majú dobré výsledky, keď hovoria o zamestnaní, ale o užívaní. Myslím si, že zameranie na záujem jednotlivca trvá presne tak dlho, kým je spoločnosť v dostatku. Keď sa dnes robia výskumy zamerané na hodnoty, je zaujímavé, ako sa Európa rozdelí podľa bohatstva a chudoby. Krajiny, ktoré sú chudobnejšie, majú paradoxne oveľa súdržnejšie rodinné vzťahy a jasnejšie a tradičnejšie hodnoty v tom zmysle, že všetko nie je zábava, ale aj práca, že sa uskromním v záujme niekoho iného. Môžeme to zreteľne vidieť v prípadoch, keď k nám prichádzajú mladí ľudia z chudobnejších oblastí, na to, aby sem mohli ísť študovať, sa zloží široká rodina. Čiže ľudia v krajinách, ktoré nemajú dostatok prostriedkov, zvažujú, komu ich dajú, a väčšinou ich smerujú do budúcnosti. Staršia generácia sa uskromňuje vo svojich záujmoch a materiálne hodnoty deleguje skôr na mladšiu generáciu. To však rozhodne nie je dieťa-centrizmus. To tam naozaj nie je. Tam je hierarchia stále taká, ako ste spomenuli. Otec dostáva najlepšie jedlo a ako prvý pri stole.
Do bohatej Európy dnes prichádzajú migranti z chudobnejších krajín, kde veľmi často funguje ešte tradičný model rodiny. Dochádza tu k takej kolízii dvoch svetov: jedného, podľa doktorky Prekopovej až dekadentného, kde ľudia čoraz viac dávajú prednosť zábave, žijú ako single a aj v prípadoch, keď majú rodiny, tak väčšinou maximálne s jedným dieťaťom, a druhého sveta, ktorý stavia na tradičnom rozdelení mužskej a ženskej roly a početnej rodine. Ktorý svet zvíťazí, keď ľudia z bohatej Európy sú pohodlní, rozmaznaní, odmietajú zodpovednosť a chcú si len užívať?
Myslím si, že keď čítate sociologické alebo demografické výsledky, je to celkom jednoduché. Čím bohatšia spoločnosť, tým rýchlejšie to vedie k dekadentným prejavom, k lenivosti, k zvažovaniu, či sa reprodukovať. U nás už máme tieto signály, odkladá sa rodičovstvo na neskorší vek, máme relatívne málo detí, deti sú menej odolné nielen voči nejakému spoločenskému tlaku, ale aj voči chorobám, zvyšuje sa výskyt alergií. Nadbytok vedie k rozpadu spoločnosti. Z tohto pohľadu by sme si mohli povedať, že dochádza k sťahovaniu národov, k výmene populácie v Európe. Takto by sme to mohli vidieť.
Myslíte si, že by sme mali migračným tlakom viac vzdorovať, aby sme sa vyvarovali toho, že nás tu ľudia inej kultúry početne prevýšia alebo by sme mali prijať tézu, že je to prirodzený vývoj, a zmieriť sa s tým?
Ja si za seba myslím, že mať silnú vlastnú identitu a dobré zázemie vo vlastných koreňoch je vôbec predpoklad zdravého človeka a že sa o to v súčasnosti v našej krajine veľmi málo dbá v porovnaní s minulosťou, keď sa pozriem na naše významné historické osobnosti, ako sa starali napríklad o náš jazyk, o naše historické posolstvo, našu kultúru. Myslím si, že naozaj žijeme v nádhernej krajine nielen geograficky, ale aj kultúrne a že týmto darom, ktorý sme získali po našich predkoch, plytváme. Mali by sme sa nad tým viac zamýšľať. Politická reprezentácia, ktorá je na čele krajiny, by sa mala viac starať o národnú identitu v tom najlepšom slova zmysle. Byť hrdý na svoju krajinu, na svoje korene, prinášať jej obete, starať sa o ňu a kultivovať ju v najrôznejších oblastiach. Kultivovať krajinu, šetriť jej zdroje, vážiť si historické pamiatky, poznať vlastnú históriu. Žiť v súlade s inými národmi podľa mňa neznamená, že ja sám svoj národ úplne popriem.
