Veľkou nocou si pripomíname smrť Krista, s ktorou je spojená ešte časť roka pred samotnými sviatkami, a to je pôst od takzvanej Popolcovej stredy. Odkedy rozoznávame u nás pôst v tomto období a čo symbolizuje?
Po fašiangoch, období, ktoré je charakteristické konzumáciou kalorickej stravy, zabíjačkami, svadbami, fašiangovými sprievodmi, zábavami, plesmi a bálmi, prichádza čas skromnosti, kajúcnosti a pôstu. Naši predkovia po období hojnosti akoby sa práve výdatným a kalorickým jedlom pripravovali na dlhý 40-dňový pôst. Treba si uvedomiť, že v minulosti boli obdobia prísneho pôstu určované cirkevným rokom, a preto bolo aj obdobie pôstu brané veľmi vážne.
V praxi to znamenalo, že sa počas 40 dní ľudia vyhýbali jedeniu mäsa, ba dokonca gréckokatolícki a pravoslávni veriaci nekonzumovali ani len mlieko, syr. Pôst mal primárne pripraviť človeka na slávenie sviatkov Veľkej noci, a teda aj Kristovho vzkriesenia, čo je pre kresťanov jeden z najväčších sviatkov. Pôst sa začínal tzv. Popolcovou stredou, keď si veriaci nechávali svoje telá poznačiť popolom ako symbolom ľudskej pominuteľnosti, a pôst vrcholil na Veľký piatok, čo bola spomienka na Kristovo umučenie a ukrižovanie.
Pôst sa končil na Bielu sobotu po obradoch vzkriesenia. Štyridsaťdňovým pôstom si kresťania pripomínajú Ježišov štyridsať dní trvajúci čas na púšti ako prípravu na jeho verejné účinkovanie. Pôst síce znamenal zdržiavanie sa mäsitých pokrmov, ale okrem toho sa odporúčali aj iné formy pôstneho úkonu, a to napríklad nejesť sladkosti, nefajčiť, nekonzumovať alkohol, konať dobré skutky, respektíve skutky milosrdenstva. Samozrejme, pôst nie je len záležitosťou kresťanstva, poznajú ho aj budhisti, hinduisti, židia, skrátka poznajú a odporúčajú ho všetky svetové náboženstvá.
Akú podobu mal pôst historicky u nás?
V našich európskych končinách sa síce počas pôstu mäso nejedlo, ale výnimku tvorili ryby, raky, slimáky. Mäso týchto živočíchov tvorilo výnimku, pretože išlo o chladnokrvné živočíchy. Preto v minulosti bola úplne bežným pôstnym jedlom kapustnica zo žabími stehienkami, ryby varené, pečené, údené či nakladané v soli. Počas pôstu dokonca naši predkovia aj menili riad, v ktorom varili, ako pôstny riad sa používali hlinené hrnce a jedlo sa drevenými lyžičkami. Jedlá sa ochucovali čisto rastlinnými olejmi, varili sa múčne, zeleninové jedlá.
Medzi v minulosti veľmi obľúbené a dnes už takmer zabudnuté pôstne jedlá našich predkov patrila napríklad kyselica, ktorá sa varila z ovsenej múky, šrotu, vody a zvyškov starého chleba. Tieto komponenty sa zmiešali a nechali vykvasiť. Zákvas sa precedil cez sitko a zohrial sa, zahustil sa múkou, v takom prípade sa konzumoval ako polievka, bez múky slúžil ako nápoj. Mal sivú farbu a kyslasto-trpkú chuť, podával sa so zemiakmi či fazuľovou fučkou. Obľúbeným jedlom bola aj brija alebo čír – do litra vody sa vysypala múka a za varu sa miešala do zhustnutia, potom sa kaša osolila a do prostriedku sa nalial ľanový olej. Na východnom Slovensku sa tešili obľube tatarčené pirohy /pohánkové/, boli veľmi chutné a zdravé.
Počas pôstu nechýbali ani husté polievky, napríklad hrachová polievka s geršľou /krúpami/, kyslá šošovicová polievka či fazuľová nakyslo. Základ nielen pôstnych jedál našich predkov tvorila kaša, veď sa aj hovorilo: „Kaša matka naša,“ preto sa konzumovala cícerová, pohánková, grisová (krupičná), jačmenná, kukuričná kaša (tengeričanka, kukuričanka), zemiaková, cícerová, fazuľová, hrachová kaša. Medzi modernejšie kaše patrila ryžová kaša s cukrom a škoricou. Pôstne polievky boli cesnaková, paradajková, zemiaková, šošovicová, kapustnica bez mäsa, hrachová, bôbová. Častou bola konzumácia kyslej kapusty na množstvo rôznych spôsobov – kyslá kapusta so zemiakmi, fazuľou, s haluškami… Veľmi obľúbeným jedlom bola aj chudobnica, ktorá sa skladala z pečených zemiakov, cesnaku a cibule pečených v rúre.
Pre deti sa počas pôstu varili lokše s makom, ktoré sa piekli ako placky nasucho na rozpálenej platni, potreli sa slivkovým lekvárom, stočili sa, posypali sa makom a cukrom. Medzi archaické jedlá patrí aj kalkýš. Bolo to pôstne jedlo, ktoré sa konzumovalo počas celého pôstu. Jedlo tvorila pšenica a jačmeň. Zmes sa spolu zmiešala a polievala sa, kým sa objavili klíčky – potom sa zmes rozdrvila na drevenej doske, precedila sa cez sitko zriedená s vodou. Vznikla tekutina mlieku podobná a tá sa zahustila ražnou šrotovou múkou v pomere 1:1. Vzniknutá kaša sa zriedila s vodou a vliala sa na pekáč, kde sa zapiekla. Kalkýš po zapečení mal zvrchu peknú chrumkavú kôrku a vo vnútri bol kašovitý. Kalkýš sa zvykol jesť aj tri dni po sebe, pretože čím dlhšie stál, tým bol sladší a šťavnatejší. Toto jedlo bolo v predjarnom a jarnom období priam potrebné pre dobré fungovanie organizmu. Jedlo bolo pôstne, ale pritom výživné a pôsobilo ako detoxikácia organizmu.
Príprava a konzumácia kalkýša mala aj veľmi zaujímavú sociálnu funkciu – často sa dávali viaceré domácnosti dohromady (najmä susedia) a spoločne ho vytvorili i konzumovali, každá domácnosť prispela svojou časťou obilia. Kalkýše sa piekli vždy na týždeň a vždy u inej rodiny. Väčšina pôstnych jedál bola z hľadiska dnešnej racionálnej stravy skutočne veľmi vyhovujúca. Pôst mal teda nielen duchovný rozmer, ale pomáhal aj k očiste tela po zaťažujúcich fašiangových dňoch. Pôst pomáhal človeku k stíšeniu a upriameniu sa k duchovnu.
Medzi dni s prísnym pôstom patrila Popolcová streda – teda deň, keď si veriaci nechávali v chrámoch poznačiť svoje čelá krížikom z popola ako pripomienku pominuteľnosti a dočasnosti na tomto svete. Počas Popolcovej stredy platil prísny pôst, to znamenalo zdržiavať sa mäsitého pokrmu v tento deň a jesť len raz denne do sýtosti. Druhý deň, keď platil prísny pôst, bol Veľký piatok. Naši predkovia skutočne z úcty k spomienke na utrpenie Ježiša Krista v tento deň zvykli zjesť len krajec suchého chleba a zapiť ho pohárom vody.
Aj keď v súčasnosti už len málokto z nás drží pôst počas celých 40 dní pred Veľkou nocou, predsa len očistné a pôstne dni sa odporúčajú aj pre dnešného moderného človeka. Pôst pomáha k očiste organizmu po zime a je veľmi vhodný práve počas skorých jarných dní.
Veľká noc je, respektíve bola, silným spoločenským sviatkom, udalosťou. Spojená je najmä s oblievačkou a šibačkou. Prečo práve korbáč a voda?
Dievčatá sa šibačom a polievačom vždy veľmi potešili, pretože sa verilo, že po vyšibaní budú svieže, zdravé, opeknejú, takže tá dievčina, ktorá by nebola vyšibaná či poliata, by mohla počas roka chorľavieť či stratiť krásu, pružnosť, na Záhorí sa hovorilo, že by mohla oprašivieť. Na korbáč dievčina šibačom priviazala stužku a šibačom sa odmenila ručne maľovaným vajíčkom, prípadne naturáliami či peniazom. Tieto sa potom spoločne strovili na večernej zábave.
Šibačka bola pre mladých dlho očakávanou udalosťou, ale platilo, že bolo treba vyšibať všetky ženy. Šibanie bolo magickým rituálom, kde sa využívala mágia dotyku. Korbáče sa robili z mladých vŕbových prútikov, ktoré sú na jar čerstvé, naliate miazgou a ich dotyk s dievčenským a ženským telom mal preniesť pružnosť, ohybnosť, mladosť a krásu aj na dievčatá a ženy. Podobne to bolo aj s oblievačkou – oblievali sa dievčatá a ženy so živou vodou – vodou z potoka, studne, a jej čerstvosť mala dať tieto vlastnosti aj dievčatám, aby boli čerstvé a rýchle v práci.
Pôvod šibačky a oblievačky je ešte v predkresťanskom období, keď Slovania slávili sviatky jari ako symbol plodnosti a šibanie dievčat znamenalo získanie plodnej sily pre ne práve prostredníctvom dotyku vŕbových prútikov s telom ženy. Stredným Slovenskom išla akoby pomyslená hranica medzi šibaním a polievaním dievčat a práve tu sa časom spojilo aj oblievanie, aj šibanie. Na hornej Nitre sa na Veľkonočný pondelok oblievalo. Začínalo sa už skoro ráno, ešte za svitania. Chlapci polievali dievčatá vodou z potoka a v súčasnosti sa k oblievačke pridružilo aj šibanie dievčat upletenými vŕbovými korbáčmi.
Za polievanie a šibanie dostávali mládenci vlastnoručne maľované vajíčka od dievčat, štamperlík pálenky, mladší chlapci dostávali koláče, prípadne peniaze. Obrad polievania dievčat znamenal najmä, aby boli dievčatá zdravé a krásne. Najmä uzdravujúca, očisťujúca a omladzujúca sila sa pripisovala vode počas Veľkonočného pondelka. Podobne pri šibaní korbáčom sa magicky prenášal dotyk pružného prútika na telo dievčaťa, ktoré malo byť pružné a ohybné ako ten prútik, z ktorého bol upletený korbáč. Korbáče mohli byť vyzdobené stužkami a pri šibaní chlapci hovorili rôzne veršovanky.
Čo presne sa v ľudovej tradícii, nemyslím teraz náboženské poňatie, viaže k Zelenému štvrtku, Veľkému piatku, Bielej sobote, nedeli či k Veľkonočnému pondelku?
Svoj význam mal aj posledný týždeň pred Veľkou nocou, najmä obdobie takzvaného veľkonočného trojdnia, ktoré sa začínalo Zeleným štvrtkom. Je to deň, keď sa zaväzujú zvony, v chrámoch utíchne organová hudba a namiesto hlaholu zvonov sa rozhrkocú rapkáče, klopačky, klepadlá. V minulosti chodili z jedného konca dediny na druhý chlapci a rapkajúc oznamovali začiatok posvätného ticha. Rapkáče symbolizovali hluk, ktorý sa robil pri ukrižovaní Krista. Počas tohto dňa sa jedlo tzv. zelené jedlo, špenát, prípadne iné zelené jedlá podľa možností a počasia (ak pripadli sviatky Veľkej noci, ktoré patria medzi posuvné sviatky, na teplejšie obdobie a rástla púpava, pridávali sa lístky čerstvej púpavy do pôstneho jedla), šalátové prívarky, prívarky z listov mladej žihľavy, krúpy, zemiaky s kapustou, fazuľová kaša, šošovicový prívarok, pre deti sa pripravovalo tzv. slepé kura, slíže s makom.
Niekde sa na Zelený štvrtok jedla aj sladká kaša – pšeničná kaša s medom. Skoro ráno ešte pred východom slnka sa chodili dievčatá česať pod vŕbu. Dievčatá chceli mať vlasy krásne, husté a dlhé, ako má vŕba konáre. Z tečúcej vody sa nosilo v hrnčeku aj starším ľuďom, ktorí si zvykli umyť tvár, aby boli zdraví. Okná domov sa vyzdobili zelenými halúzkami. Niekde bývalo zvykom sypať mravce do izby – mravce symbolizovali šťastie a usilovnosť, ktorými mali počas roka najmä dievčatá oplývať. A tak ďalej.
Na Veľký piatok platil pre rímskokatolíckych, gréckokatolíckych, ale i pravoslávnych veriacich prísny pôst, ktorý sa stále dodržiava. V regióne hornej Nitry sa napríklad jedla drevená polievka (vývar zo sušených hrušiek) bez zápražky alebo len chlieb a voda. Väčšina ľudí počas tohto dňa jedla len raz denne chlieb s čajom, prípadne zemiakovú polievku. V minulosti bol rozšírený zvyk umývania sa v tečúcej vode. Bývalo zvykom doniesť symbolicky z potoka trochu vody a umyť si v nej tvár. Umývanie vo vode na Veľký piatok sa považovalo za prevenciu pred kožnými chorobami a toto robili najmä dievky, aby mali hladkú tvár, poistili si sviežosť a krásu na celý rok.
Vo Veľkonočnú nedeľu si veriaci z liturgického hľadiska pripomínali slávnostné a tajomné vzkriesenie alebo zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Keďže tento akt je nepochopiteľný rozumom, patrí k tajomstvám viery. Pre kresťanov na celom svete je zmŕtvychvstanie Ježiša Krista víťazstvom života nad smrťou a nádejou na večný život.
Po vzkriesení večer už bolo možné konzumovať mäso – pôst sa končil, ale v minulosti väčšina rodín počkala až do Veľkonočnej nedele, aby najprv konzumovali posvätené jedlá z košíčka, ktoré šla gazdiná na rannú omšu dať posvätiť. Svätili sa koláče, chlieb, šunka, klobásy, maslo, tvaroh, vajíčka, soľ. Posväteným jedlám sa pripisovali magické vlastnosti, preto sa časť z týchto jedál dala aj dobytku, aby sa mu dobre darilo, škrupinky z vajíčka a časť odrobiniek z chleba sa primiešali do osiva alebo sa zaorali pri prvej jarnej orbe. Veľkonočná nedeľa patrila k rodinným sviatkom, keď sa spoločne pripravili a konzumovali bohatšie raňajky: šunka, chren, vajíčka, chlieb, biela káva, koláče. Tradičným veľkonočným jedlom sú vajíčka, ktoré sú považované za symbol nového života a plodnosti.
Veľkonočný pondelok patril k radostným dňom plným zábavy už takpovediac od svitania, pretože v minulosti sa chodievalo šibať a polievať skoro ráno. V ľudovom prostredí to bol tradičný sviatok mužov, mládencov, chlapcov, ktorí chodia od skorého rána po šibačke a oblievačke. Chlapci mali už dopredu nachystané korbáče, šibáky. Na západnom Slovensku prevládala šibačka bez oblievačky, na východnom Slovensku sa zase viacej polievalo, ako šibalo. Korbáče si chystali chlapci a mládenci už týždeň pred šibačkou a niektoré boli skutočne majstrovskými dielami, boli spletené z ôsmich prútov a často boli aj poriadne dlhé – niekedy aj dva metre.
Koľko riekaniek súvisiacich so šibaním poznáte? Skúste sa o niektorú podeliť…
Je ich nespočetne. Medzi známe veršovačky pri šibaní patrili aj tie s humorným podtónom:
„Šibem, šibem túto hlavu, aby nebolela,
tento chrbát, aby dobre noše vláčil,
tieto ruky, aby dávali mužovi peniaze,
túto papuľku, aby nepapuľovala,
tieto nohy, aby dobre bežali.“
Za šibanie dostane mládenec zvyčajne výslužku. Kedysi to boli maľované vajcia, dnes sa žiada hlavne ten groš… Kedy to skĺzlo k takémuto konzumu? Ako si to vysvetľujete?
Peniaze za šibačku sa začali dávať až v polovici 20. storočia. Ide o novší zvyk, ktorý dnes pretrváva najmä v rodinách, kde chodia šibať deti. Peniaze sa dávali ako dobrovoľný príspevok na prilepšenie najprv sociálne slabým rodinám, aby si chlapec mohol kúpiť veci potrebné do školy. Neskôr sa táto tradícia rozšírila na všeobecný zvyk.
Čo všetko neoddeliteľne patrí k veľkonočným sviatkom?
Zdobenie veľkonočných kraslíc, špeciálne veľkonočné jedlá i samotná symbolika Veľkej noci. K základnej symbolike Veľkej noci patria mláďatá zajacov, kuriatok, baránky. Sú znázorňované ako mláďatká, čo má korene v jarnom rodení sa zvierat. Dnes sú ich podoby veľmi rôznorodé, patria spolu s vajíčkami k základnej výzdobe našich sviatočne vyzdobených domov.
Na Veľkú noc najedel sa moc, na Ducha do pol brucha, na Trojicu už len za lyžicu.
Samotný sviatok Veľkej noci máme dnes spojený skôr s obžerstvom ako s duchovnom. Pritom práve náboženský rozmer dáva podstatu celému sviatku. Čo vás na dnešných oslavách ako etnologičku najviac irituje?
Mnohé ľudové tradície sa menia na gýč. Je to škoda a azda príde čas, keď ľudia opäť objavia krásu a podstatu ľudových tradícií a zvykov, ktoré neboli bezúčelné, práve naopak, mali svoj presný význam.
Prečo práve údené mäso nechýba na sviatočnej tabuli?
Počas fašiangov boli zabíjačky a počas pôstu sa šunka, slanina, klobásky vyúdili, na Veľkú noc sa mohlo koštovať z údenín. Práve zabíjačkové špeciality a údená šunka sú typické jedlá Veľkej noci, rovnako s vajíčkami.
