Americký prezident Donald Trump hovorí vo svojich príhovoroch o bezpečnosti, o vojenskej moci Ameriky, zlosti z toho, že „Amerika už nevíťazí“. Ale nepovie ani slovo o Rusku a Putinovi. V jeho prejave v americkom Kongrese ani raz nezaznelo „Rusko“ . Máme to chápať tak, že preňho nejde o tému číslo jeden, nezaoberá sa tým alebo len vyčkáva, prípadne ide o reakciu na predchádzajúce aféry? Je to zámer?
Sú dve možnosti, ako interpretovať skutočnosť, že vo volebnom období vystupoval, povedzme, partnersky voči Rusku, a teraz o ňom mlčí. Prvá je, že od témy ustúpil, presnejšie povedané, ustúpil od svojho postoja. Téma bola volebne lákavá, ale teraz je príliš riziková. Druhá možnosť, ktorá sa ponúka, je, že manévruje, že skutočne vyčkáva, zbiera argumenty a chystá sa na veľmi zložité rokovanie s Moskvou. Variant číslo dva sa podľa môjho názoru javí ako pravdepodobnejší.
Problém je v niečom inom. To, čo vieme o jeho postoji voči Rusku, zatiaľ vyznieva trošku krátkodobo. Dohodu s Ruskom spája s bojom proti Islamskému štátu a podobným skupinám. Keď sa pozrieme na profil bojov v Iraku a v Sýrii, môžeme povedať, že za súčasných tendencií bude tento rok Islamský štát porazený. A čo potom? Akú tému na spoluprácu s Ruskom Trumpova administratíva ponúka? V čom by malo spočívať partnerstvo? V tom už si nie som istý. Na jednej strane hovorí: poďme hľadať partnerov voči nebezpečenstvám, ako je Islamský štát, a na druhej strane hovorí: vojenské výdavky zvýšime o desať percent. Preboha, proti komu? To sú veľmi rozporuplné signály. Zároveň vidíme, že sa tento rok chystajú Spojené štáty rozmiestniť protiraketový systém THAAD v Južnej Kórei a budúci rok v Japonsku. To sú systémy, ktoré v zásade ohrozujú Čínu a Rusko. Signály z Washingtonu sú rozporuplné.
Na druhej strane útoky na Trumpa, pokiaľ ide o ruskú tému, sú neuveriteľné. To, čo predvádzajú americké médiá, je hodné obdobia najväčšej slávy mccarthyizmu. V Kongrese sa dokonca objavujú návrhy, že sankcie voči Rusku by mali dostať podobu zákona, nie podobu prezidentského rozhodnutia. To je ďalší veľmi rozporuplný signál. Po Flynnovi sa začína honba na ministra spravodlivosti za to, že sa niekedy stretol s ruským veľvyslancom. To je úpadková politická kultúra. Na to veľvyslanci sú, aby sa s nimi senátori stretávali. Vidíme obrovský únik informácií z administratívy Bieleho domu. Zatiaľ Trumpova skupina hovorí, že je to aktivita Obamovho tímu. Ale môže to byť aj vojna spravodajských služieb. To sa javí dokonca ako pravdepodobnejšie vysvetlenie, pretože aký Obamov tím? Ten sa rozpadol v okamihu, keď Obama odišiel z Bieleho domu, pretože sa tam už nemôže nikdy vrátiť. Signálov, ktoré dostávame zo Spojených štátov, je strašne veľa a znovu opakujem, nevieme, ako ich interpretovať. Buď ústup, alebo manéver. Počkáme, uvidíme.
Vidíme určitý rozdiel v tom, čo vieme z vyjadrovania Donalda Trumpa, ale keď potom sledujeme stanoviská napríklad viceprezidenta Penca… Samozrejme, senátor McCain hrozí Rusku päsťou neustále…
McCaina sa každý bojí. To je človek, u ktorého sa prejavujú rovnaké psychologické charakteristiky ako svojho času u McCarthyho. Jeho nenávisť voči Rusku je patologická. Jeho výroky už neberie nikto vážne. Problém je v tom, že má za sebou silnú loby a, samozrejme, je schopný presadiť úpravu zákonov a niektoré aj zablokovať. Je to veľmi skúsený senátor. Keď vystupuje viceprezident Pence s protiruskými výrokmi, proste uvidíme… Ako som hovoril, buď ide o manéver, alebo ústup.
Trumpov príhovor v Kongrese bol hodnotený veľmi pozitívne. Aj napriek rozdielnym stanoviskám je pravdepodobné, že si Donald Trump vybuduje dominantné postavenie voči Kongresu? Napríklad aj „svojim“ republikánom, ktorí „jeho“ často ani nie sú?
K tomu prejavu treba najprv povedať, že kampaň sa skončila. V kampani fungoval trošku ako zabávač. Vedel, ku komu prehovára, dokázal sa publiku prispôsobiť, vytiahol nesmierne citlivé témy, nebál sa nekorektných rečí. Keď sa však pozrieme na jeho prejav v Kongrese, prehovoril ako štátnik. Teraz je v inej role. Je otázkou, či ju vie hrať. Nemáme s Trumpom skúsenosť, z politického hľadiska je to čerstvo narodené dieťa. Počkáme minimálne sto dní, aby sme vedeli, či zvláda Twitter alebo Kongres, prípadne oboje.
Je z niektorých rozhodnutí zjavné, že ich urobil, pretože chcel, a z iných, pretože ho k tomu okolie dotlačilo?
Samozrejme, sú ústupky, výstrel proti Iraku je pre mňa prekvapivý. Že trvá na múre, je ukážkou, že vie, o čo hrá. Pokiaľ ide o infraštruktúru, to je postup, ktorý pokladám za rozumný. Vôbec ma neprekvapuje, čo mnoho ľudí vníma ako sklamanie, teda vyššie výdavky na armádu. Toto všetko bolo schované vo Flynnovej publikácii. Tá knižka je písaná na tému, že sú nebezpečné štáty, a na prvom mieste bolo Rusko. Pre mňa bolo skôr prekvapením, že Trump bol v kampani taký partnerský. Stále mu išlo o Ameriku, ale ako ju pozdvihnúť, bojom proti Rusku alebo s pomocou Ruska? O to sa hrá.
Prvé Trumpove kroky vyznievali tak, že chce Rusko využiť. Konfrontácia s Ruskom tomu nepomôže rovnako ako zvýšenie vojenských výdavkov. Možno udrží v chode vojenskopriemyselný komplex. Majú najväčšiu armádu na svete a výsledok? Pozrime sa na Afganistan a Sýriu. Kam vstúpili, tam to zorali. A to nie je dané tým, že majú nedostatky v armáde, ale zlým politickým vedením. Žiadnym zvýšením rozpočtu to nevylepšíte. Chybné politické rozhodnutia, zlá analýza, vojensky by to zvládli.
Ešte spomeňme kontext Číny. Očakávalo sa, že Donald Trump bude chcieť vymeniť s Putinom „niečo za niečo“. Dokonca, že bude chcieť Putina vtiahnuť do partnerstva proti Číne. Teraz však situácia vyzerá, že Rusko skôr nadväzuje čoraz užšie kontakty s Čínou a vzťahy sa zlepšujú…
Keď sa pozrieme na najnovší návrh rezolúcie v Bezpečnostnej rade, ktorú predkladali Británia, Francúzsko a Spojené štáty, jasne mierila na torpédovanie dohôd z Astany. Veľmi nebezpečná a nepriateľská rezolúcia voči Rusku, pričom Spojené štáty boli jedným z predkladateľov. Prečo to hovorím? Vetovali to nielen Rusko, ale aj Čína. Je zrejmé, že oba štáty vnímajú veľmi citlivo zmenu vo Washingtone a rozhodne sa nenechajú vtiahnuť do nejakej zbytočnej konfrontácie medzi sebou len preto, že by to Washingtonu vyhovovalo. Vedia si definovať svoj vlastný národný záujem. Z Washingtonu zaznievajú jednoduché riešenia, ktoré nemôžu nikdy fungovať. Jadrové odzbrojenie a zároveň vyzbrojovanie strategických síl. Na to nemôže nikto pristúpiť. Keď sa nepodarí vybudovať politickú dôveru a bude sa vytvárať strategická prevaha, nebudete sa zbavovať jadrových zbraní.
Ako sa podľa vás rysuje za všetkých spomínaných predpokladov pozícia Európskej únie?
Sme čakatelia. Aj Európska únia, aj NATO čakajú, ako sa Washington vyprofiluje. Vzťahy medzi Bruselom alebo Berlínom a Washingtonom sú výrazne asymetrické. Keď sa stiahne Amerika z Európy, čo to vlastne bude znamenať? Bude to naozaj znamenať, keď to poviem škaredo, a dajte to do úvodzoviek, „germanizáciu“ EÚ v úplnom rozmere? Tá prebieha tak trošku v skrytosti za tzv. americkým vedením, vnímame to na ekonomických aj vojensko-politických procesoch. Nebezpečenstvo ponemčenia prointegračných projektov tu však je.
Ale je to možné realizovať len za predpokladu, že bude existovať vízia vonkajšieho nepriateľa. NATO žije z vízie Ruska ako nepriateľa. Musíte si Rusko pestovať ako nepriateľa, inak nezdôvodníte jeho existenciu. NATO tu predsa nie je preto, aby bojovalo proti migrácii, Číne alebo Severnej Kórei. Toto sa stratégom NATO v zásade podarilo. Keď sa začalo hovoriť o konci studenej vojny a nutnosti transformácie NATO, nikto si nevedel rady. Potom sa vytvoril z Ruska nepriateľ a všetci vedeli, že NATO potrebujeme.
