Vzhľadom na to, že éra globálnej dominancie Spojených štátov končí, musí krajina prevziať vedenie procesu reštrukturalizácie globálnej architektúry moci.
Päť základných právd, ktoré sa týkajú vznikajúcej redistribúcie globálnej politickej moci a násilného politického prebúdzania na Strednom východe, signalizuje nástup novej globálnej reštrukturalizácie.
Päť právd
Prvá z týchto právd je tá, že Spojené štáty predstavujú z politického, ekonomického a vojenského hľadiska stále najmocnejší subjekt sveta, ale vzhľadom na komplexné geopolitické zmeny regionálnej rovnováhy už nie sú globálnou imperiálnou veľmocou. Zároveň však neexistuje ani žiadna iná.
Druhou pravdou je, že Rusko zažíva poslednú fázu záchvatu svojho imperiálneho poklesu (devolution). Je to bolestivý proces, Rusko nie je osudovo vylúčené – ak bude postupovať rozumne – z toho, aby sa stalo prípadne vedúcim európskym národným štátom. Avšak v súčasnosti si bezdôvodne znepriateľuje niektoré krajiny v islamskom juhozápade bývalého ZSSR, ako aj Ukrajinu, Bielorusko a Gruzínsko, nehovoriac o Pobaltských štátoch.
Treťou pravdou je, že Čína neustále rastie, aj keď v súčasnosti pomalšie, ako prípadný rovnocenný rival Ameriky, ale zatiaľ sa dôkladne vyhýba tomu, aby sa stala priamou výzvou pre Ameriku. Vojensky sa zdá, že hľadá prielom v novej generácii zbraní, zatiaľ čo trpezlivo zväčšuje stále veľmi obmedzenú námornú moc.
Štvrtou pravdou je, že Európa dnes nie je – a nie je ani pravdepodobné, že sa stane – globálnou mocnosťou. Môže však hrať konštruktívnu rolu v prevzatí vedúcej role vzhľadom na transnacionálne hrozby globálneho blahobytu a dokonca prežitia ľudstva. Navyše, Európa je politicky a kultúrne spojená a podporuje jadro záujmov USA na Strednom východe, a vytrvalosť Európy vo vnútri NATO je podstatná pre prípadné konštruktívne vyriešenie rusko-ukrajinskej krízy.
Piatou pravdou je, že súčasné násilné politické prebudenie post-koloniálnych moslimov je čiastočne oneskorenou reakciou na ich občasné brutálne potlačenie prevažne európskymi mocnosťami. To spája oneskorenú, ale hlboko precítenú nespravodlivosť s náboženskou motiváciou, ktorá zjednocuje veľké množstvo moslimov proti vonkajšiemu svetu. Súčasne však existuje historická sektárska schizma vo vnútri islamu, ktorá nemá nič spoločné so Západom, rovnako ako islam rozdeľuje súčasné narastanie historických sťažností.
V podstate nám týchto päť právd hovorí, že Spojené štáty musia prevziať vedenie v reštrukturalizácii globálnej architektúry moci. A to takým spôsobom, aby násilie prepukajúce vo vnútri a občas sa premietajúce aj za hranice moslimského sveta – a v budúcnosti možno vychádzajúce aj z iných častí sveta, najmä z toho, čo sme si zvykli nazývať tretím svetom – ovládli bez zničenia globálneho poriadku. Túto novú architektúru môžeme naskicovať rozpracovaním každej z týchto piatich právd.
Po prvé: Amerika môže byť efektívna v zvládaní súčasného násilia na Strednom východe, ak „ukuje“ koalíciu, ktorá bude zahŕňať v rôznom stupni aj Rusko a Čínu. Aby takáto koalícia dostala svoj tvar, treba Rusko odradiť od spoliehania sa na jednostranné použitie sily proti svojim susedom – menovite Ukrajine, Gruzínsku, Pobaltským štátom. Čína potom musí byť zbavená myšlienky, že sebecká pasivita zoči-voči stúpajúcej regionálnej kríze na Strednom východe môže byť politicky a ekonomicky prínosná pre jej ambície v globálnej aréne. Tieto krátkozraké impulzy politiky treba preniesť do dlhodobejších vízií.
Po druhé: Rusko sa stáva prvýkrát vo svojich dejinách skutočným národným štátom. Tento súčasný vývoj je doposiaľ všeobecne prehliadaný. Cárske impérium, so svojím mnohonárodným a z väčšej časti pasívnym obyvateľstvom, skončilo s prvou svetovou vojnou a nahradil ho boľševický výtvor údajne dobrovoľného zväzu národných republík (ZSSR) s mocou efektívne spočívajúcou v ruských rukách. Kolaps Sovietskeho zväzu na konci roku 1991 viedol k vzniku prevažne ruského štátu ako následníka a k transformácii neruských „republík“ do formálne nezávislých štátov. Tieto štáty teraz konsolidujú svoju nezávislosť a nielen Západ, ale aj Čína – v rôznych oblastiach a rôznym spôsobom – zneužívajú novú realitu s nevýhodou pre Rusko. Medzitým budúcnosť vlastného Ruska závisí od jeho schopnosti stať sa mocným a vplyvným národným štátom, to jest časťou zjednocujúcej sa Európy. Keby to neurobilo, môže to mať dramatické dôsledky pre schopnosť Ruska zvládnuť rastúce teritoriálne a demografické tlaky z Číny. Tá postupne, ako rastie jej sila, je stále viac naklonená spätne vytiahnuť „nerovnoprávne“ zmluvy, ktoré Moskva vnútila Pekingu v minulých dobách.
Po tretie: Dramatický ekonomický úspech Číny si vyžaduje trvalú trpezlivosť a krajina si musí uvedomiť, že politické náhlenie môže vyvolať sociálne straty. Najlepší politický výhľad pre Čínu v najbližšej budúcnosti je stať sa predným partnerom Ameriky v zvládaní globálneho chaosu toho typu, čo sa šíri viditeľne (vrátane na severovýchod) zo Stredného východu. Ak ho nezvládnu, tak nakazí južné a východné oblasti Ruska, ako aj západné časti Číny. Užšie vzťahy Číny s novými republikami v Strednej Ázii, post-britskými moslimskými štátmi na juhozápade Ázie (zrejme Pakistan) a najmä s Iránom (vzhľadom na jeho strategické aktíva a ekonomický význam) sú prirodzené ciele čínskeho regionálneho geopolitického rozvoja. A tie by mali byť zároveň cieľom čínsko-amerického zblíženia.
Po štvrté: Na Stredný východ sa nevráti znesiteľná stabilita, kým môžu ozbrojené miestne vojenské formácie počítať s tým, že získajú výhody z teritoriálnej reštrukturalizácie a súčasne selektívne znížia extrémne násilie. Ich schopnosť konať divokým spôsobom možno obmedziť stále viac efektívnym – ale aj selektívnym – tlakom na báze americko-rusko-čínskej spolupráce. Tá môže svojím spôsobom zvýšiť výhľad pre zodpovedné použitie sily viac etablovanými štátmi oblasti (menovite Irán, Turecko, Izrael a Egypt). Egypt by mal potom dostávať viac selektívnej podpory Európy. Za normálnych okolností by Saudská Arábia mohla byť významným hráčom v tomto zozname, ale súčasná inklinácia saudskoarabskej vlády k podpore vahhábistického fanatizmu, aj keď sa zaoberá ambicióznym modernizačným domácim úsilím, vyvoláva hlboké pochybnosti v možnosti Saudskej Arábie hrať regionálne významnú konštruktívnu rolu.
Po piate: Špeciálnu pozornosť treba venovať politicky sa dvíhajúcim masám mimo sveta Západu. Dlho potlačované politické pamäte dnes podporuje z veľkej časti náhle a veľmi výbušné prebudenie poháňané islamskými extrémistami na Strednom východe. Násilie, ku ktorému dnes dochádza na Strednom východe, môže byť len začiatkom širšieho javu, ktorý môže prísť z Afriky, Ázie a dokonca od pre-koloniálnych národov Západnej pologule v budúcich rokoch.
Periodické masakre ich – nie takých dávnych – predkov kolonistami a pripojenými hľadačmi pokladov väčšinou zo západnej Európy (krajiny, ktoré sú dnes, ešte aspoň pokusne, najotvorenejšie multietnickému spolužitiu) mali v uplynulých dvoch storočiach za následok jatky kolonizovaných národov v rozmere porovnateľnom so zločinmi nacistov počas 2. svetovej vojny: doslova tisíce, niekedy dokonca milióny obetí. Snaha po politickom sebauplatnení posilnená oneskoreným rozhorčením a zármutkom je mocnou silou, ktorá teraz vyplávala na povrch a prahne po pomste nielen na moslimskom Strednom východe, ale veľmi pravdepodobne aj inde.
Mnoho dát nemožno presne určiť, ale vo všeobecnosti sú šokujúce. Pár príkladov stačí. V 16. storočí, prevažne pre chorobu prinesenú španielskymi pioniermi, pôvodné obyvateľstvo aztéckeho impéria kleslo z 25 miliónov približne na jeden milión. Podobne v Severnej Amerike sa odhaduje, že 90 % pôvodného obyvateľstva umrelo počas prvých piatich rokov kontaktu s európskymi usadlíkmi, primárne pre choroby. V 19. storočí rôzne vojny a násilné presťahovanie zabilo dodatočných 100 000 ľudí. V Indii v rokoch 1857 – 1867 údajne Briti zabili až jeden milión civilistov odplatou za indickú rebéliu v roku 1857. Britská spoločnosť British East India Company použitím indického poľnohospodárstva pestovala ópium a potom ho v podstate nasilu vnútili Číne, čo malo za následok predčasnú smrť miliónov osôb, nepočítajúc priame straty Číňanov v prvej a druhej ópiovej vojne. V Kongu, ktoré bolo osobným vlastníctvom belgického kráľa Leopolda II., bolo v rokoch 1890 až 1910 zabitých 10-15 miliónov ľudí. Vo Vietname súčasne odhady napovedajú, že v rokoch 1955 a 1975 bolo zabitých milión až tri milióny civilistov.
Čo sa týka moslimského sveta na ruskom Kaukaze, od roku 1864 do roku 1867 došlo k násilnému presídleniu 90 % miestnej (Circassian) populácie a k vyhladovaniu či usmrteniu 300 000 až 1,5 milióna ľudí. V rokoch 1916 až 1918 boli zabité desaťtisíce moslimov, 300 000 tureckých moslimov bolo násilne hnaných cez hory Strednej Ázie do Číny. V Indonézii zabili v rokoch 1835 až 1840 holandskí okupanti odhadovaných 300 000 civilistov. V Alžírsku po 15 rokoch občianskej vojny, trvajúcej od roku 1830 do roku 1845, francúzska brutalita, hladomor a choroby zabili 1,5 milióna Alžírčanov, takmer polovicu obyvateľstva. V susednej Líbyi Taliani prinútili Cyrenejšťanov žiť v koncentračných táboroch, kde podľa odhadov zomrelo 80 000 až 500 000 ľudí v rokoch 1927 až 1934.
Odhaduje sa, že Sovietsky zväz, nie tak dávno, v rokoch 1979 až 1989, zabil v Afganistane okolo milióna civilistov; o dve desaťročia neskôr zabili Spojené štáty tamtiež 26 000 civilistov počas svojej 15-ročnej vojny. V Iraku zabili Spojené štáty a ich spojenci v minulých 13 rokoch 165 000 civilistov. (Rozdiely v uvádzaných číslach úmrtí spôsobených európskymi kolonizátormi v porovnaní so Spojenými štátmi a ich spojencami v Iraku a Afganistane môžu byť čiastočne spôsobené technickým pokrokom, ktorý mal za následok produktívnejšie použitie sily, a čiastočne posunom v normatívnej klíme sveta.) Rozmery týchto krutostí sú rovnako šokujúce ako rýchlosť, s akou na nich Západ zabudol.
V súčasnom post-koloniálnom svete sa objavuje nový historický príbeh. Hlboký odpor voči Západu a jeho koloniálnemu dedičstvu v moslimských krajinách aj mimo nich je používaný na ospravedlnenie ich pocitu nedostatkov a popretie dôstojnosti. Silne pôsobí zhrnutie skúseností a názorov koloniálnych ľudí senegalským básnikom Davidom Diopom v „Supoch“:
V tých dňoch, keď nás civilizácia kopla do tváre,
supi vystavali v tieni svoje pazúry,
krv poškvrnila pamätník poručníctva.
V tejto situácii predstavuje dlhá a bolestivá cesta v ústrety pôvodne obmedzenému regionálnemu urovnaniu jedinú životaschopnú voľbu pre USA, Rusko, Čínu a prípadne pre stredovýchodné štáty. Pre Spojené štáty to znamená trpezlivosť vo vytváraní kooperatívnych vzťahov s niektorými novými partnermi (najmä Ruskom a Čínou), rovnako ako v spoločnom úsilí s viacerými etablovanými a historicky zakotvenými moslimskými štátmi (Turecko, Irán, Egypt a Saudská Arábia, ak môže oddeliť zahraničnú politiku od vahhábistického extrémizmu) vytvoriť široký rámec regionálnej stability. Naši európski spojenci, kedysi dominantní v tejto oblasti, môžu byť určite v tomto ohľade nápomocní.
Všeobecné stiahnutie Spojených štátov z moslimského sveta, uprednostňované domácimi izolacionistami, môže spôsobiť nové vojny (napríklad Izrael verzus Irán, Saudská Arábia verzus Irán a veľkú egyptskú intervenciu v Líbyi) a môže dokonca vytvoriť hlbšiu krízu dôvery v globálnej stabilizačnej role Ameriky. Rozdielnou, ale dramaticky nepredvídateľnou cestou, Rusko a Čína môže takýto vývoj geopoliticky zvýhodniť a globálny poriadok by sa stal viac-menej bezprostrednou obeťou. A napokon za takých okolností v rozdelenej a bojazlivej Európe by sa jej súčasné členské štáty mohli usilovať o patróny a súťažiť medzi sebou v alternatívnych, ale separátnych dohodách s mocnejším triom.
Konštruktívnu americkú politiku musia trpezlivo riadiť ďalekosiahle vízie. Musí hľadať výsledky, ktoré podporujú v Rusku myšlienku (zrejme v post-putinovskom), že jej jediné najkrajnejšie miesto ako vplyvnej svetovej mocnosti je vo vnútri Európy. Vzrastajúca rola Číny na Strednom východe by mala prinútiť Ameriku a Čínu, aby si uvedomili, že rastúce partnerstvo USA – Čína v zvládaní krízy na Strednom východe je historicky významná skúška ich schopnosti vytvárať a spoločne zvýšiť širšiu globálnu stabilitu.
Alternatíva konštruktívnej vízie a najmä výprava za jednostranným a ideologicky dosadeným výsledkom môže vyústiť len do zdĺhavej samodeštrukčnej márnosti. Pre Ameriku to môže znamenať trvalý konflikt, únavu a možno dokonca demoralizujúce stiahnutie sa do svojej izolácie z obdobia pred dvadsiatym storočím. Pre Rusko to môže znamenať veľkú porážku, zväčšujúcu sa pravdepodobnosť určitého podriadenia sa čínskej dominancii. Pre Čínu to môže byť predzvesťou vojny nielen s USA, ale aj, zrejme oddelene, s Japonskom alebo s Indiou, prípadne s oboma. A v každom prípade predĺžené trvalé etnické, kvázi náboženské vojny vedené cez Stredný východ so samoospravedlňujúcim sa fanatizmom vytvoria eskalujúce krviprelievanie vo vnútri a mimo regiónu a rastúcu krutosť vôbec.
Skutočnosť je taká, že žiadna skutočne „dominantná“ globálna veľmoc nikdy neexistovala, kým sa na svetovej scéne neobjavila Amerika… Rozhodujúcou novou globálnou realitou bol nástup Ameriky na svetovú scénu ako zároveň najbohatšieho a vojensky najsilnejšieho hráča. V druhej polovici 20. storočia sa jej žiadna iná mocnosť ani nepriblížila. Tá éra teraz končí.
Nie je pravdepodobné, že v najbližšom čase by sa nejaký štát vyrovnal americkej ekonomicko-finančnej nadvláde. Nové zbraňové systémy môžu vybaviť niektoré štáty prostriedkami, ktoré umožnia spáchať samovraždu vo vzájomnom zápase „oko za oko“ so Spojenými štátmi a dokonca ho prežiť. Bez toho, aby som zachádzal do špekulatívnych detailov, náhle získanie kapacity niektorými štátmi, ktorá by umožnila vojensky prekonať Ameriku, môže byť zaklínadlom pre koniec globálnej role Ameriky. Výsledkom môže byť s veľkou pravdepodobnosťou globálny chaos. A to je ten dôvod, prečo je na prospech Ameriky vytvárať politiku, ktorá by aspoň z jedného z dvoch potenciálne hroziacich štátov urobila partnera v úsilí o regionálnu a aj širšiu globálnu stabilitu, a tak zvládla progresiu najmenej predpovedateľného, ale potenciálne najpravdepodobnejšieho rivala. V súčasnosti je najpravdepodobnejšie Rusko, ale v dlhšej budúcnosti to môže byť Čína.
Pretože najbližších dvadsať rokov môže znamenať poslednú fázu tradičnejších a známych politických zoskupení, na ktoré sme si zvykli, treba teraz túto novú situáciu reflektovať v našej reakcii. Do konca tohto storočia sa ľudstvo bude musieť viac zaoberať otázkou prežitia ako takého v dôsledku súbehu uvedených problémov s problémami životného prostredia. Tieto problémy možno zodpovedne riešiť len v prostredí rastúceho medzinárodného prispôsobenia. A toto prispôsobenie by malo byť založené na strategickej vízii, ktorá uznáva naliehavú podporu nového geopolitického rámca.
