Vo svojom nedávnom vystúpení v europarlamente ste vyzvali na pomoc menšinám v severnom Iraku (kresťania, jezídi… – pozn. redakcie). Ako si takúto pomoc predstavujete?
Ako vojenskú či politickú ochotu a vôľu pomôcť, ale aj ako humanitárnu pomoc. Nikto v tomto konflikte nie je schopný vyhrať a žiadna z bojujúcich strán nie je dostatočne slabá na to, aby prehrala. Či je to Asadova armáda, povstalci, ISIS, alebo ďalšie teroristické skupiny. Vznikla tam napríklad demokratická samospráva a bol pokus, aby vznikla aj na Ninivských planinách. Sú tam aj Kurdi, ktorí sa dokážu brániť a dokázali vytlačiť ISIS. Preto treba pomôcť aj takýmto skupinám, no nie je o to politický záujem, lebo Turecko odmieta pripustiť vznik kurdskej autonómie. Podľa mňa im ale pomôcť treba, lebo je to národ, ktorý tam žije tisícročia a nie je možné, aby sme ich naveky obchádzali. Tak či tak budú raz musieť vytvoriť svoje územie, svoj štát. Je to národ mnohovekej kultúry, ktorý má rozvinutú svoju históriu, jazyk a písmo. Nemôžeme potlačiť ich existenciu, no vždy budú tŕňom v päte a problematickým miestom.
Irak a Sýria vznikli v roku 1915 a vtedajšie kolonizačné mocnosti Kurdom nepridelili žiadne územie a preto podľa mňa táto možnosť prichádza do úvahy práve dnes. Kurdi v podstate vedú určitý národno-oslobodzovací boj, vedia spolunažívať s ostatnými menšinami a nikdy neboli takí militantní ako iní. Vždy napríklad koexistovali aj s kresťanmi. Predstavujú aj možnosť autonómnej samosprávy tohto územia založenej na európskych hodnotách. Rešpektujú naše kultúrne a etické hodnoty a sú schopní vytvoriť ústavu zahŕňajúcu aj rešpekt voči nám. Zrejme to nevie každý, ale v pôvodnej sýrskej a irackej ústave je článok či klauzula, ktorá nadraďuje islam nad ostatné náboženstvá. Kresťania, jezídi či Turkméni sú občania druhej kategórie a má to veľmi vážne dôsledky na život človeka.
Práve táto demokratická samospráva vytvorená menšinami si dala do svojej ústavy, že islam nie je nadradený nad ostatné náboženstvá. Na územia, ktoré dokážu spravovať, sa dokážu vrátiť státisíce utečencov a to je náš európsky problém. Potrebujeme, aby sa vrátili a nemôžeme ich nechať v Európe nastálo. Nemáme na to silu a zrejme ani ochotu. Však ani oni tu nechcú zostať navždy. Preto im treba pomôcť, aby sme vyriešili náš európsky problém.
Rozhovor Branislava Škripeka s exdžihádistom Mubinom Shaikhom. Zdroj: Youtube/Branislav Škripek
Na internete je dostupný váš rozhovor s bývalým džihádistom Mubinom Shaikhom, ktorý vystúpil z extrémistickej militantnej skupiny. Existuje podľa vás určitý recept, ako povedať džihádu či podobnému fanatizmu „nie“?
Áno, dá sa to. Exdžihádista Mubin Shaikh si uvedomil, že niečo nie je v poriadku v čase, keď došlo k pádu dvojičiek. Džihádistický problém existuje už mnoho rokov, to len my sme sa zobudili, až keď sa začalo hovoriť o Islamskom štáte. Filozofia džihádizmu sa vyvíja približne pätnásť rokov a Shaikh už vtedy bol v džihádistickej salafistickej sekte, no neskôr si povedal, že vrážanie lietadlami do budov a vraždenie ľudí určite nie je v poriadku. Začal meniť svoj pohľad na život a zamýšľať sa nad tým, či je v Koráne naozaj všetko tak, ako to hlásajú salafisti. Problémom džihádizmu nie je tvrdenie, že všetci moslimovia sú zlí. To nie je pravda. Nedávno som sa vrátil z politickej konferencie z Izraela a tam nám jeden z prednášajúcich povedal: „My, židia, máme veľa priateľov moslimov. Problémom nie je islam, ale džihádistické myslenie.“ Moslimovia stáročia koexistujú aj s inými skupinami, no vždy, keď sa rozšíria sektárske prúdy, tak tie začnú spôsobovať problémy, a to sa stalo aj v súčasnosti.
Dá sa toto „džihádistické myslenie“ aplikovať aj na iné náboženstvá? Napríklad na kresťanstvo?
Pravdaže. Džihádistické myslenie je to isté ako križiacke myslenie. Hovorí sa tomu fundamentalistické fanatické náboženstvo. Toto ale nie je hlavný prejav žiadneho náboženstva. Ani hinduizmu, ani kresťanstva či islamu. Pozrite sa, z času na čas počujeme vo svete aj o útokoch hinduistických sektárov útočiacich na kresťanov či na moslimov. To, čo prináša rozvrat a vraždenie, je vždy fanatický náboženský prejav.
Čo je motorom či zdrojom fanatizmu?
Úzkoprsý, fundamentalistický a sektársky výklad základných písiem ako Korán alebo Biblia. Terorizmus existuje aj v kresťanskej podobe, aj s tým sme sa už stretli. Pozrime sa napríklad na Slovensko. Naši „zelenotričkoví“ politici majú v ústach rôzne frázy, no zároveň hovoria o tom, ako rozmlátiť cigánom huby. To skrátka nejde! To nie je kresťanstvo! Poznávacím znamením kresťanstva je milosrdná láska k blížnemu. Je smiešne viesť pekné reči a zároveň hovoriť aj o tom, ako urobiť poriadok päsťou po hlave. Zároveň treba povedať, že hlásať poriadok je správne, ale nie s tým, že hlásame urážlivé výroky.
Môžeme podľa vás v slovenskom parlamente badať určité prejavy fanatizmu?
Museli by sme si povedať, čo pojem fanatizmus vlastne znamená, a to by bolo na dlhšiu debatu. Myslím, že rasistické či urážlivé prejavy v ňom vidíme. Občas si pozriem aj vystúpenia ĽS NS v národnej rade. Radi používajú urážlivé výroky aj na adresu inej rasy. Je to také ľúbivé a v ľuďoch to podnecuje nízke a temné vášne. Oni za to získajú vo voľbách pár percent. Toto je to nízke, čo sa nachádza v každom národe či skupine. Tie štyri percentá extrémnych krikľúňov sú len štatistickým číslom, akýmsi skupinovým prejavom. Či sú to fanatické prejavy, to vám neviem povedať, ale sú rasistické.
Práve niektorí členovia, ale aj sympatizanti ĽS NS sú za vystúpenie Slovenska z Európskej únie. Ako hodnotíte tieto výroky či názory ako europoslanec?
Sú to nezmyselné výroky. Potrebujeme s ostatnými krajinami spolupracovať a nie sa vyčleňovať. Som proti federalizácii a jednej vláde Bruselu a som za to, aby bola Európa spoločenstvom a komunitou spolupracujúcich národov a štátov. Treba povedať, že sú tu zjavné snahy vytvoriť určitú jednu vládu. Ale odpoveďou na to nie je kotlebovský nezmysel štýlu „vystúpenie z Únie a z NATO je jediná správna cesta“. To vôbec nie je pravda! Ak by došlo k takémuto nezmyselnému kroku, tak by to znamenalo mať uzavreté hranice do ostatných štátov, prijať povinnosť cezhraničnej kontroly a pri presune tovaru by sa na hraniciach vytvorili dlhočizné kolóny. Tiež v štátoch Únie by sme sa nemohli tak ľahko zamestnať či študovať, nemohli by sme si tam tak ľahko kúpiť nehnuteľnosti či absolvovať rôzne pobyty a nemohli by sme sa v týchto krajinách tak voľne pohybovať. Stali by sme sa osamelým ostrovom. Spolupracovať s ostatnými štátmi, mať voľný obchod a pohyb služieb a osôb medzi krajinami je veľmi výhodné. Tieto výroky o oddelení Slovenska z Únie sú veľmi ľúbivé, ale sú nezmyselné. No je len dobre, že sú na politickej scéne, lebo ľudia sa tým učia byť zrelší.
