„Rozhodla som sa vám napísať list na rozlúčku, v ktorom vás chcem informovať o dôvodoch, ktoré našu rodinu viedli k odchodu z Mníchova. I keď je mi jasné, že to pravdepodobne nikoho nezaujíma,“ píše v úvode listu tridsaťpäťročná žena, ktorá spoločne s manželom vychováva dvoch synov. Ako ďalej naznačuje, dôvodom pre rozhodnutie rodiny opustiť rodné mesto nie sú finančné problémy, lebo rodina žije v rodinnom dome v blízkosti zelene a nič jej nechýba.
„Prečo sa teda rodina, ako je tá naša, rozhodne opustiť mesto? Predpokladám, že vaše deti nepoužívajú verejnú mestskú dopravu a nenavštevujú štátne školy v ,problémových štvrtiach'. Rovnako tak predpokladám, že vy ani ďalší politici do týchto oblastí tiež nechodíte,” pokračuje autorka listu a zveruje sa so svojou skúsenosťou z návštevy susedského stretnutia organizovaného mestom Mníchov, kde sa stretla so šiestimi až ôsmimi matkami a ich deťmi.
„Všetky tie ženy mali na sebe šatku a žiadna z nich nehovorila po nemecky. Organizátori ma navyše promptne informovali, že preto pre mňa bude asi zložité sa do skupiny zaradiť. Áno, presne týmito slovami to povedali. Mala som poznamenať, že som Nemka, hovorím plynule po nemecky a nenosím šatku. Nad ich poznámkou som sa napriek tomu len pousmiala a oznámila im, že sa pokúsim do tej skupiny integrovať, ako len budem môcť,” píše tridsaťpäťročná žena.
Celé znenie listu v nemčine nájdete TU.
Ako však ďalej ironicky dodáva, na susedské „raňajkové“ stretnutie pripravila salámové a šunkové sendviče, čo jej šance na integráciu povážlivo znížilo. „Nemohla som sa s nikým dohovoriť po nemecky, ale ostatné ženy tureckého a arabského pôvodu to ani príliš nezaujímalo. Organizátor stretnutia netrval na tom, že sa bude hovoriť po nemecky. Navyše mi bolo povedané, že stretnutie prebehne v dvoch miestnostiach. Jedna pre mužov a druhá pre ženy. Myslela som, že ide o zlý žart. Mýlila som sa.“
„Z celého toho pokusu o zlepšenie integrácie cudzincov mám veľmi zlý dojem. Žiadne medziľudské interakcie sa nekonali. Ako toto môže mesto Mníchov tolerovať? Podľa môjho názoru by sa mali príslušné miesta konceptom tohto projektu vážne zaoberať. Bola som informovaná, že do desiatových škatuliek môjho dieťaťa nemám dávať bravčové. Čože? Sme predsa v Nemecku! To všetko ma priviedlo k názoru, že tu už nie sme vítaní. Naša rodina sa v Mníchove necíti komfortne.“
„Môj manžel občas hovorí, že sme sa stali najväčšou menšinou bez priestoru pre život. V prospech každej menšiny pracujú rôzne neziskové organizácie a štátne úrady, ale heterosexuálny manželský pár s dvoma deťmi, ktorý nie je nezamestnaný, nie je hendikepovaný a nevyznáva islam, nikoho nezaujíma,“ sťažuje sa žena, ktorá sa podpísala v liste ako Anna. So svojím rozhodnutím opustiť Mníchov sa následne zverila v škôlke svojho syna.
“Ich reakcia bola veľmi agresívna. Obvinili ma, že presne pre ľudí, ako som ja, sa integrácii cudzincov nedarí. Následne ma označili za xenofóbku. Pán starosta, a to je presne dôvod, prečo čím ďalej, tým viac ľudí volí iné politické strany. Úprimne, precestovala som polovicu sveta a mám viac priateľov v cudzine ako v Nemecku. Nemám absolútne žiadne predsudky či averziu voči ľuďom z iných kultúr. Lenže vami zvolený spôsob integrácie nás, bohužiaľ, postavil pred jasnú voľbu. Buď budeme posielať svoje deti do súkromných škôl, alebo odídeme preč. Takže… Servus!“
