Pokračoval ďalej:
„V podstate sa vysvetluje touto analógiou ako účinkuje gravitácia. Čím je nejaké kozmické teleso masívnejšie, tým ako by v priestore vytváralo akési imaginárne, vyššie a vyššie a strmšie a strmšie kopce. Ak sa nejaké iné menšie teleso dostane na vrchol takého kopca, tak sa neodolateľne bude pohybovať smerom dole, do imaginárneho údolia,
Z toho vyplýva, že gravitácia podľa Einsteina vôbec nie je nejakou klasickou, teda mechanickou príťažlivou silou. Oveľa bližšie sme k jej podstate, ak si ju predstavíme ako účinok nejakej naklonenej roviny, ktorej sklon smeruje do stredu hmoty, ktorá túto rovinu vytvorila. Všetko čo sa na takú rovinu dostane, má potom tendenciu
pohybovať sa smerom nadol.
Einstein opísal tento fenomén veľmi názorne a precízne systémom diferenciálnych rovníc.“
V ďalšom priebehu svojej prednášky sa Denis ešte zmienil aj o čiernych dierach a o nemeckom fyzikovi Schwarzschildovi, ktorý našiel práve v Einsteinových rovniciach riešenie pre tieto diery.
Napokon sa dostal k téme bielych dier:
„Možnosť existencie záhadných bielych dier vyplýva tak isto z rovníc Einsteina. A ide pritom tiež o druh geometrie, ktorá je teoreticky možná. Či však také diery existujú aj v realite, to ukáže až budúcnosť. Biela diera je vo viacerých svojich aspektoch úplným protikladom čiernej diery. Čierna diera sa vyznačuje takou enormne silnou gravitáciou, že z jej povrchu sa nemôže odpútať ani len svetlo, aj keď je v celom kozme najrýchlejšie.
Biela diera, naproti tomu, svetlo neustále vyžaruje a preto neprestajne svieti. Ďalším protikladom, ktorým sa tieto objekty vyznačujú, je to, že z čiernej diery sa nemôže nič vzdialiť, do bielej diery sa zase nič nemôže dostať.
Pokračovanie nasleduje.
Roman Bednár
Článok publikujeme so súhlasom autora, pôvodný text nájdete na www.roman-bednar.com.
