Pre zhoršenie sa vzťahov medzi Washingtonom a Ankarou USA začali odvážať jadrové bomby z tureckého Incirliku na modernizovanú základňu Deveselu v Rumunsku, ktorá je novým miestom rozmiestnenia amerického protiraketového štítu. Informoval o tom probruselský lobistický informačný zdroj EurActiv. Zástupca ministerstva zahraničných vecí Rumunska udalosť dementoval. US State Department a Pentagón správu odmietli komentovať. Ruský Sputnik sa ani nesnažil byť škodoradostný, len konštatoval a uviedol zdroj správy… Možno je to dezinformácia z Bruselu riadená všemocným Putinom. Možno je to pokusný balónik úvah generálov NATO – vypustený pre získanie spätnej väzby. Avšak… Rúca sa svet pol storočia trvajúcich istôt. To sa nestalo od roku 1952, keď sa Turecko stalo členom Aliancie, a od konca päťdesiatych rokov, keď bolo do Turecka dopravených 50 vodíkových bômb B61. A to počítam aj krízu, ktorá nastala v roku 1960, keď cez výzvy na milosti od britskej kráľovnej, pápeža a amerického prezidenta, generáli obesili premiéra Adnana Menderesa.
Turecko bolo vďaka Trumanovej doktríne strategicky významné pol storočia, pretože tvorilo hrádzu obrany západnej Európy proti teoretickým hrozbám ZSSR, chrbticu ochrany južného krídla NATO. Ovládalo Stredomorie, juhovýchodnú Európu medzi Čiernym a Stredozemným morom, bolo kľúčové pre hodinovú dosiahnuteľnosť strategickými bombardérmi s jadrovým nákladom k hraniciam Sovietskeho zväzu, bolo kľúčové aj pre blízkosť k rope a plynu na Kaukaze, v Kaspickom mori či na Blízkom východe. To, čím boli delové člny v Sueze pre Britániu, bolo po celé polstoročie Turecko pre celý Západ.
Analytik Ian O. Lesser z RAND Corporation sa v roku 2000 domnieval, že Stredomorie je stále potenciálna oblasť konfrontácie medzi islamom a Západom, Turecko bude stále kľúčom k podpore expedičnej operácie na juhu, avšak zníženie rizika grécko-tureckého konfliktu by malo byť imperatívom západoeurópskej politiky. No poznamenal, že schopnosť Turecka hrať aktívnu úlohu v susedných regiónoch a v záležitostiach NATO (vrátane mierového riešenia sporov s Gréckom) bude závisieť od politickej stability v Ankare. Vyhliadky boli podľa Lessera už vtedy neisté pre boj medzi sekulárnou a islamskou víziou Turecka a pokračujúcu vojnu medzi Ankarou a kurdskými separatistami, pre zvýšenie príjmových nerovností, vysokú infláciu a narastajúci ilegálny sektor v ekonomike. Žiadny iný člen Aliancie podľa autora po studenej vojne nečelil takému rozsahu externých bezpečnostných výziev.
Grécko je dnes po zásahu EÚ ekonomicky na kolenách a žiadnu vojnu proti Turkom viesť nebude. Turecko malo byť pretvorené v krotkého moriaka, a nie je. Erdogan z pasce unikol.
„Svet sa zmenil, a preto musí byť prioritou chrániť východné a južné krídlo NATO,“ uviedol v máji 2014 šéf zboru amerických náčelníkov štábov Martin Dempsey na rokovaní náčelníkov štábov krajín NATO v Bruseli. To všetko je teraz preč. Južnému krídlu NATO zostalo sproletarizované Rumunsko, fakticky zrútená krajina. NATO si už nedovolí ďalšie operácie v Iraku, podobné operácii Northern Watch či kosovskej leteckej operácii, pretože nástupný priestor z Incirliku už „nie je bezpečný“. Je otázkou, či by ďalšie americké dobrodružstvo v regióne Turecko rozdýchalo, lebo politicky zaň vždy zaplatilo. Či už faktickým ovládnutím severného Iraku Kurdmi, alebo rozvojom utečeneckej kriminality pre destabilizáciu Balkánu. Iné to nie je ani teraz, ku koncu vojny v Sýrii.
Kerry teraz hovorí otvorene o pozastavení členstva Ankary v NATO, ak by pretrvala jeho nemilosrdná politika voči gülenistom. V pozadí je vyhrážka, aby Ankara netrvala na vydaní ideového strojcu posledného puču, toho času pod ochranou CIA v USA. Erdogan je ale už dlho hluchý. Odvtedy, čo pochopil, že je pre Spojené štáty užitočný iba jednostranne a súčasťou EÚ sa Turecko nestane. V očiach Západu Turecko nemá hrať ani geopoliticky silnejšiu a samostatnejšiu úlohu. Ankara kompromis medzi Tureckom a USA o vydanie Gülena vylúčila, povedal turecký premiér Binali Yildirim.
Tureckí politici majú tendenciu považovať americkú kongresovú kontrolu prevodu vyspelých zbraní do tureckých rúk za de facto embargo, a tak urobili v uplynulých rokoch kroky od Dohody o obrannej a hospodárskej spolupráci (DECA) k zníženiu závislosti diverzifikáciou. Armádnymi dodávateľmi sa tak stali Izrael, Francúzsko aj pôvodne obávané Rusko. Teoretické riziká z Ruska, Sýrie a Iránu pominuli po tom, čo Erdogan zistil, že najväčším rizikom je pre neho americká piata kolóna v krajine.
Vo štvrtok Tureckom otriasli tri teroristické explózie. Erdogan nazval útoky odvetou za zlyhanie prevratu, z ktorého viní Gülena a nepriamo jeho ochrancov z USA. V posledných dvoch mesiacoch turecká armáda dvakrát zablokovala americkú základňu, prerušila jej dodávky elektrickej energie a jej tureckého veliteľa generála Bekira Ercan Vana a ďalších dôstojníkov zatkla za podporu gülenistov. Oslabená poprevratovými čistkami je z pohľadu bruselskej centrály NATO aj bojaschopnosť tureckej armády. Jej kádre školili Američania, veľký vplyv tu mali kemalisti a neskôr gülenisti. Po neúspešnom pokuse o puč degradovaní či zatvorení. Podľa vyjadrenia tureckých činiteľov sa americká CIA podieľala na koordinácii puču. A podľa mnohých politikov Európy stál zasa Erdogan za vydieraním Európy a vytváraním migračnej krízy minulého leta. Nič moc vzťahy. Odpustiť Turkom víza? To je ako skladovať benzín vedľa ohniska požiaru, ktorý sa niekto snaží uhasiť, varuje bývalý šéf MI6 Richard Dearlove. Rovnako hovorí šéf agentúry Frontex, ministri vnútra či šéfovia rozviedok Nemecka a Rakúska. Len Angele Merkelovej sa cnie po zopakovaní prvého nemeckého hospodárskeho zázraku, ktorý stál na práci tureckých gastarbeiterov. Teraz chce využiť sýrskych migrantov z Turecka bez toho, aby si uvedomovala, že Nemecku dnes chýba to podstatné: prakticky neobmedzené zdroje Marshallovho plánu. A migrantom chýba nielen potrebná chuť sa naučiť cudzí jazyk, ale aj chuť si zarobiť poctivou prácou v krajine, kde jedia bravčové.
Turci po úspechu pomoci ruskej vojenskej rozviedky GRU Erdoganovi pred a počas prevratu začínajú chápať Rusko ako budúcu určujúcu silu v regióne a budú sa zúfalo snažiť s ním normalizovať vzťahy. Nielenže do Ruska vyvážajú, ale fungujú aj ako rekreačná oblasť pre nemalú časť ruskej strednej triedy. Rusko teraz ponúka aj ropné a plynové partnerstvá. Sunnitské Turecko sa po tlaku z Moskvy začína zmierovať so šiitským Iránom a spolu s Ruskom vytvára regionálnu vojenskú aj ekonomickú alianciu. Turecký minister zahraničných vecí Mevlut Cavusoglu vyhlásil, že Turecko môže spolupracovať s Ruskom aj vo vojenskej oblasti a v rozvíjaní vlastného obranného priemyslu. „Ako sa mi zdá, členské krajiny NATO sa v otázkach výmeny technológií a spoločných investícií správajú dosť vyhýbavo,“ podotkol Cavusoglu. „Riadime sa hlavnou zásadou, ktorá spočíva v našej snahe upevňovať náš vlastný obranný priemysel a systém. Preto sme ochotní udržiavať kontakty a spolupracovať v tomto smere s tými krajinami, ktoré s nami chcú spolupracovať,“ dodal sucho.
Turecký minister zahraničia tiež vyhlásil, že Turecko a Rusko založia spoločný vojenský, spravodajský a diplomatický mechanizmus. Stretnutie medzi prezidentmi Erdoganom a Putinom podľa neho „vydláždilo cestu pre užšie väzby“ oboch krajín. Tureckí piloti zapojení do incidentu so zostrelením ruského lietadla boli zatknutí pre podozrenie zo zapojenia do štátneho prevratu a sú vo vyšetrovacej väzbe. Turecko sa chystá na žiadosť Ruska uzavrieť hranicu so Sýriou, a tým prerušiť zásobovanie islamistických bojovníkov proti Asadovej vláde. Rusko bude stavať jadrovú elektráreň Akkuyu v provincii Mersin v južnom Turecku (náklady okolo 25 miliárd USD). Budú sa tiež obnovovať rokovania o plynovode, ktorým bude prúdiť ruský plyn cez Čierne more a Turecko do juhovýchodnej Európy. Turecko uhradí polovicu jeho ceny, konštatoval Erdogan. K USA servilné Bulharsko je tak najskôr mimo hry. Turecko je druhým najväčším spotrebiteľom ruského plynu po Nemecku, teraz dováža okolo 30 miliárd metrov kubických ročne cez dva plynovody. Bude sa konať aj trojstranný samit medzi Ruskom, Azerbajdžanom a Iránom ohľadom Náhorného Karabachu. Azerbajdžan začal vyšetrovanie trestných činov údajných gülenistov na svojom území.
Po stretnutí Putina s Erdoganom diskutovali ministri zahraničia Ruska a Iránu aj o otázke vonkajšej podpory úsilia o vyriešenie sýrskeho konfliktu. Budú sa spoločne usilovať o jeho ukončenie. O osude Asada, na ktorého mali obe krajiny doteraz iný názor, nepadlo ani slovo. V pozadí je oficiálna obava zo vzniku Kurdistanu, nie vplyv Moskvy.
Minister zahraničných vecí Iránu Mohammad Džavád Zarifa však oznámil, že Irán poskytne Rusku svoju infraštruktúru na boj proti terorizmu. Rusko vzápätí presťahovalo na novú ruskú leteckú základňu, ktorá bola dokončená v Noji, 50 km od iránskeho mesta Hamedan, rakety protivzdušnej obrany S-400 a S-300 na ochranu strategických bombardérov Tu-22, ktoré odtiaľto najnovšie štartujú na nálety na pozície islamistov v Sýrii. „Použitie ruských základní v Iráne pre bombardovanie teroristických pozícií v Sýrii komplikuje snahy USA v regióne,“ konštatovala štátna tajomníčka US Air Force Deborah Lee Jamesová. Akoby sa všetci ostatní starali o snahy USA.
Gazprom, Rosnefť a Lukoil prejavili záujem o projekty v Iráne. Iránsky minister zahraničia oznámil, že Teherán je pripravený spolupracovať s Ankarou na preprave plynu do EÚ… Turecký potok teda bude.
Prezident Srbska Tomislav Nikolić na stretnutí s americkým viceprezidentom Joeom Bidenom povedal natvrdo, že Belehrad nepodporí sankcie proti Rusku a nikdy neuzná ani nezávislosť Kosova. To je facka. Náčelníci štábov ozbrojených síl Ruska a Srbska medzitým diskutovali o budúcej vojenskej spolupráci.
Porošenkovi diverzanti boli zadržaní na území Krymu ruskými vojakmi. Biden potom vyzval ukrajinského prezidenta, aby po incidente na Kryme zabránil eskalácii napätia. Porošenko sa neozval s rozhorčeným protestom, čo sa rovná priznaniu. Jedna nepodarená operácia zrušila celú jeho stratégiu, ako k Ukrajine opäť prilákať Západ.
Kde len urobili súdruhovia vo Washingtone chybu?
Štyri roky je v odborných kruhoch známa túžba Ankary kúpiť od Ruska obranný raketový systém dlhého doletu S-400. Turecká nákupná komisia pre obranný priemysel dala už v septembri 2013 prednosť vysoko mobilnému čínskemu protileteckému obrannému raketovému systému novej generácie Fang Dun FD-2000 (HQ-9, dolet 200 km pre ciele Mach 4,2. Ruským ekvivalentom je S-300PMU2) pred americkými systémami MIM-104 Patriot a THAAD. Príliš drahé a menej schopné. Spojené štáty reagovali tým, že zablokovali finančné prostriedky k integrácii čínskeho systému do obrany NATO. Vo februári 2015 Turecko oznámilo, že síce nebude kupovať rakety z Číny, ale bude budovať svoj vlastný systém. A to aj bez integrácie do obrany NATO. To je silné gesto, ktoré Brusel mal pochopiť ako posledné varovanie. Nepochopil.
Teraz bola do vojenskej zmluvy s Ruskom zaradená aj raketová technológia. Áno, Rusko je v systémoch PVO jednoznačne o dve generácie ďalej. Jeho systém je rýchlejší (u S-300 VM rýchlosti Mach 7,5 – Mach 9), s väčším dosahom, vysoko modulárny (rôzne varianty rakiet i radarov), vhodný aj pre námorníctvo. V súčasnosti vyvíjaný S-500 Prometheus/55R6 Triumfator-M je s plánovaným rozsahom zamerania 10 cieľov zo 150 sledovaných vo vzdialenosti 600 km určený na ničenie stealth lietadiel aj medzikontinentálnych balistických rakiet, hypersonických riadených striel a striel do rýchlosti Mach 14 a je aj zbraňou na ničenie kozmických lodí na nízkej obežnej dráhe. Rusko pritom nemá problém s predajom oklieštených exportných verzií o generáciu starších systémov.
Podpredseda ruskej Štátnej dumy Vladimir Žirinovskij naliehal už v roku 2007 na rýchle dodanie S-400 protilietadlových raketových systémov do Iránu, kam nakoniec Rusko dodalo know-how na výrobu vlastného systému Bavar-373 a po šiestich rokoch ťahaníc tento rok aj tri batérie S-300V. Rusko chce dodať šesť batérií S-400 i Číne, kde už sú systémy S-300PMU-2, a India si objednala 5 práporov S-400 so 6 000 raketami. Raketový komplet S-400 Triumf už chráni nielen západné a severozápadné časti Ruska, ale aj Krym a Kaliningradskú oblasť.
„Všemocné“ USA tak najskôr stratili nielen nemalé peniaze (vkladané do kádrov tureckej armády), ale stratili Turecko aj ako spojenca – druhú najväčšiu armádu NATO a oporný bod Aliancie na Strednom východe. Turecko získalo v Rusku partnera, ktorý ho nebude školiť z ľudských práv, ani keď zavedie trest smrti a obesí všetkých gülenistov aj amerických špiónov, ktorých v Istanbule nájde.
Severoatlantická aliancia dnes čelí oveľa komplexnejšie radu výziev a hrozieb než kedykoľvek od konca studenej vojny. Čelí kombinácii prevratov v slabých alebo zrútených štátoch, ambíciám neštátnych aktérov – Warlord, čelí regionálnemu napätiu a politickému a náboženskému radikalizmu, to všetko spojené s obrovským prílevom utečencov do Európy. To volá po oveľa zložitejších, všestrannejších a nie tak primitívnych asertívnych prístupoch, najmä v regióne MENA (nestabilný Stredný východ a severná Afrika, so 60 % svetových zásob ropy a 45 % svetových zásob zemného plynu). Na to však nestačí kapacita síl rýchlej reakcie NATO od 13 000 do 30 000 vojakov, ani najnovší nápad – „rýchla rota“ 5 000 vojakov schopných nasadenia do 48 hodín. Vojna v Gruzínsku bola neodvratne rozhodnutá počas jednej noci.
Ruskou odpoveďou na ekonomické problémy s umelo zníženou cenou ropy a embargom nebolo zrútenie vnútorného trhu a ľudové povstanie, ale okamžitý nástup stratégie väčšej a všestrannejšej samostatnosti; a výsledkom je za niekoľko mesiacov menšia závislosť od dovozu a podpora vlastného priemyslu. Perspektíve budovanie sebestačnosti v kľúčových odvetviach a technológiách. To je smrť pre mnoho európskych výrobcov a merateľná strata celých ekonomík, pretože ruský trh bol nenásytný.
Odpovede na ambície síl rýchlej reakcie NATO môžu byť tiež prekvapivo asymetrické – stačí dodávka niekoľkých tisíc protitankových a protilietadlových striel odpaľovaných z ramena, ako vedia v Pentagóne od víťazstva v súkromnej vojne kongresmana Charlieho Wilsona v Afganistane. Vtedy stálo víťazstvo niekoľko miliárd dolárov. Ruská odpoveď býva desaťkrát lacnejšia ako tá americká. Samopaly do každej rodiny, strely Igla aj inovovaná klasika klasík RPG 7 v 1 s modernými tandemovými hlavicami PG-7VR Rezjume na ničenie vozidiel vybavených reaktívnymi blokmi, pancierovaním či termobarickou hlavicou TBG-7V Tanin či protibunkrovou GŠ-7VT. To stačí. Žiadne tanky, žiadni obrnenci či supermoderné stíhačky.
U ruských RPG je cena smiešna, odpaľovač do 10-tisíc korún, raketový granát pár stoviek – tovar síce uležaný, ale pravdepodobnosť zásahu vysoká. Každé vozidlo, ktoré zasiahne, stojí tisícnásobky. Inteligenciu ani vzdelanie netreba, stačí prst na spúšti a zásoba munície v garáži. Stále najvhodnejšia zbraň pre akúkoľvek asymetrickú vojnu. Čo ešte len staré dobré Maljutky… Tie sa nedajú ani rušiť či klamať falošnými cieľmi, pretože ich navádza drôt.
RPG-29 Vampire používa tak termobarickú protipechotnú hlavicu TBG-29V, ako aj tandemovú vysoko výbušnú protitankovú hlavicu PG-29V, ktorá prenikne reaktívnym pancierom aj kompozitným pancierom za ním. Čo z Vampire robí zbraň so schopnosťou prenikať tanky M1 Abrams či Merkava, Challenger 2 i T-90. Hizballáh ich použil úspešne v libanonskej vojne roku 2006 a teraz aj v Sýrii.
Ruský reaktívny raketomet M79 Os zase používali sýrski rebeli. Prenosná jednohlavňová Kaťuša, raketový systém 9P132 BM-21-P Grad-P Light má dostrel 10 až 40 km, ako vedia bojovníci v Gaze. Stará Igla-1E doletí 5,2 km ďaleko a nová Igla-S 6 km. Rýchlosťou okolo Mach 1,9. Izraelskí predstavitelia hovoria, že rakety Igla-S boli v roku 2011 vyplienené z líbyjských skladov, prepravované Iráncami cez Sudán a odovzdané ozbrojencom v Gaze a Libanone.
Igla má prevahu nad súčasnou menšou a ľahšou americkú raketou FIM-92A Stinger, použitou mudžahedínmi v Afganistane. Je lacná, stojí 60-tisíc dolárov. Zostrelená americká stíhačka či bojový vrtuľník desiatky miliónov dolárov.
Najnovšia ruská protilietadlová mačička, prenosný raketový systém 9K333 Verba, má multispektrálne navádzané hlavice s detekciou klamných cieľov a doletom 6,4 km. Boh pomôž pilotom Ameriky.
Rozumných upokojuje len to, že Sovietsky zväz už neexistuje, ruské brutálne zaobchádzanie s Gruzínskom v Abcházsku či Osetsku a ekonomicky vyčerpávajúca a opotrebovávajúca občianska vojna na Ukrajine je v podstate obranou Ruska proti NATO rozširujúcemu sa mu až k hraniciam. Vybudovať cordon sanitaire je otázkou ruského pudu sebazáchovy. Neexistuje žiadny dôkaz, že by Moskva chcela usporiadať blitzkrieg cez Balkán až k Atlantickému oceánu. Má dosť starostí sama so sebou a s blízkym pohraničím.
Geostrategické úvahy britského geografa Halforda Mackindera a amerického profesora Nicholasa Johna Spykemana o Heartland a Rimlandu, ktorý pevninskú ríšu kontroluje a obmedzuje, sa končia. Severoatlantická aliancia je konfrontovaná so svojou slabosťou, s neschopnosťou zvíťaziť vo vojenskej konfrontácii i následnej okupácii krajín, kde vojnu začne. Je konfrontovaná s nárastom krajne pravicových a väčšinou protiamerických názorov a s možnosťou populistických povstaní ľudu v Európe. Je konfrontovaná s nesmierne drahou technikou pre vojnu veľmocí, všeobecným nedostatkom chuti veľkú vojnu dlhšie platiť a so stratégiou ekonomicky opotrebovávacích lokálnych konfliktov nízkej intenzity, ktorou sú trestané expanzívne ambície. Takéto vojny, aj keď nie sú nijako extrémne ničivé, vyčerpávajú všetky strany.
Nikto okrem Ruska a Číny dnes nemá toľko ľudí, surovín ani výrobní zbraní či munície, aby mohol byť v dlhotrvajúcej vojne plne sebestačný. Ani USA. Tým menej Európa. Už vôbec nie zrútená Ukrajina. A aliancie sú krehké, ako ukázal Erdogan v Incirliku. Na vojne v Iraku sme videli, že veľmoc disponujúca najmodernejšími zbraňami síce porazila Saddámovu demoralizovanú armádu, ale za obrovskú cenu. Navyše neporazila irackých obyvateľov a náhle z davu sa vynárajúcich vodcov partizánskych tlúp regrutujúcich sa z bývalých dôstojníkov a regionálnych predstaviteľov strany Baas. Nakoniec ticho ustúpila odhodlaniu občianskych bojovníkov, devastujúcim dosahom na vlastnú ekonomiku aj strachu matiek amerických vojakov z asymetrickej vojny improvizovaných náloží a útokov zo zálohy, proti ktorým nebola obrana. Nikomu – okrem vlastencov brániacich vlastnú krajinu a islamských fanatikov bojujúcich svoj džihád – sa nechce umierať. Od Vietnamu sa na túto pravdu ale zabudlo. Prekračovať mŕtvoly na Ukrajine sa európskym vojakom evidentne nechce a USA chýba v Európe ochotné tylo. Aj preto sa všetci spoliehajú na farebné revolúcie bábok riadených zo zákulisia. Je to lacné, je to bez rizika. Vyskúšané v Juhoslávii, na Ukrajine, v Gruzínsku či Kirgizsku, v Egypte. Ale zatiaľ čo vtedy bola stratégia presadzovania demokracie a slobody cez National Endowment for Democracy, USAID, National Democratic Institute, Charles Mott Foundation, International Republican Institute či Sorosovu nadáciu nepriehľadnou a nikto sa v nej nevyznal, je dnes príručka profesora Geneho Sharpa o výrobe farebných revolúcií na internete. A každý, kto chce vedieť, tak vie. Kto chce použiť, použije. Ale musí vedieť, že protivník už vie, ako sa brániť. Skôr tých, ktorí vedeli, nebolo veľa. Bol to napríklad novinár Roger Cohen z New York Times, autor článku Kto naozaj zvrhol Miloševiča? či Mark Mackinnon z Globe and Mail, autor článku Agent Orange: Naša tajná rola na Ukrajine. Vedel aj Craig B. Smith z New York Times, autor článku USA pomohli pripraviť cestu k prevratu v Kirgizsku. Nič ale nevedeli prostí účastníci tulipánovej revolúcie, Arabskej jari či posledného Majdanu. Mohli si ušetriť sklamania a niektorí aj život. Geneho Sharpova chytľavá a lokálne premenlivá taktika totiž na naivky túžiace po emancipácii más zaberá stále.
Islamský štát pri januárových náletoch amerických stíhačiek na banky prišiel o 800 miliónov dolárov, uviedol v apríli 2016 americký generálmajor Peter Gersten. Len pri nálete na dom v Mosule bolo podľa neho zničených 150 miliónov dolárov. Otázkou pre predstavivosťou nadaného čitateľa je, ako mohol americký generál vedieť presnú cifru aj menu v trezoroch bánk Islamského štátu…
NATO je však dnes anachronizmus a členstvo Ankary v ňom je vrcholom tohto anachronizmu. Tvrdí to nie Putin, ale Doug Bandow, vedecký pracovník Cato Institute a bývalý osobitný asistent prezidenta Ronalda Reagana. Putin sa v Kremli smeje a hovorí, že na MGIMO to hovoria už od začiatku studenej vojny.
Autor: Štěpán Kotrba
