Kardinál Duka na začiatku utečeneckej krízy niekoľkokrát opakoval, že je prekvapený zložením migrantov, že sú to mladí muži vybavení mobilmi a že by bezpečnostné zložky mali veľmi dôsledne preverovať, koho sem pustia. Za to dostal od niektorých “slniečkarských” komentátorov nálepku, že vraj trochu “hnedne”. Naopak, veľa politikov aj novinárov uviedlo, že pán kardinál len v predstihu povedal, na čo dnes už mnohí tiež prichádzajú, že otvorená náruč všetkým islamským migrantom má vraj byť samovražedná cesta. Ako vy sám hodnotíte toto vyhlásenie?
My naozaj nemôžeme len otvoriť náruč a povedať, poďte všetci k nám, ale musíme byť schopní migráciu regulovať a máme pre to aj dosť možností a vytvorených mechanizmov. Predsa aj my sa musíme riadiť rôznymi pravidlami a zákonmi. A keď k nám niekto chce prísť, tak ich musí dodržiavať. Ja som tiež prišiel ako cudzinec a očakávalo sa odo mňa, že sa prispôsobím a nie, že to bude naopak a ja si budem ľudí okolo seba pretvárať na svoj obraz. Napríklad si myslím, že dejiny krajiny poznám možno lepšie než mnoho ľudí, ktorí sa tu narodili, lebo sa odo mňa očakáva, že sa budem s nimi identifikovať.
Je to naozaj veľmi jednoduché, keď už mi niekto pomôže a dovolí mi v niektorej inej krajine žiť, musím dodržiavať tamojšie zvyklosti a pravidlá, ktoré tam fungujú. A my sme to s benevolenciou a korektnosťou prehnali. Vo Viedni napríklad premenovali adventné trhy na zimné trhy, v niektorých leteckých spoločnostiach zakazujú nosiť krížik, nech to nedráždi iné náboženstvá a na niektorých miestach v Taliansku sa ruší výstavba betlehemov, stavanie vianočných stromčekov a zakazujú sa spievať aj koledy. Tak predsa nemôžeme vypratať priestor iným náboženstvám. Potom sa nemôžeme čudovať, že k nám prídu a chcú si zavádzať svoje poriadky.
Ako na vás zapôsobila pri všetkých tých teroristických útokoch vo Francúzsku, Nemecku a Belgicku brutálna vražda 86-ročného kňaza Jacquesa Hamela vo francúzskej farnosti v Saint-Etien-du-Rouvray? Myslíte si, že sa islamisti na podobné útoky zamerajú aj v budúcnosti a to aj proti katolíckej cirkvi?
Ja si myslím, že pre radikálov sme určite v popredí ich záujmu, ale to nielen pre nich, aj pre všetky totalitné režimy. Pretože tie sa zameriavajú na duchovných a inteligenciu. Viete, ja som vstúpil do seminára v roku 1984, keď v Poľsku popravili kňaza Jerzyho Popiełuszka, takže som vedel, že som si vybral poslanie, ktoré je niekedy spojené aj s nebezpečenstvom. Samozrejme, nepripúšťam si, že by nám niečo hrozilo, keďže som to riziko, keď som sa rozhodol stať sa kňazom, vzal automaticky na seba.
Zvlášť v ČR, ale aj v iných stredoeurópskych krajinách, sa pred podobnými incidentmi varovalo. Niektorí špičkoví politici, bezpečnostní experti i veľa intelektuálov upozorňovali na neznášanlivosť a agresivitu islamu. Aký názor na neho zastávate vy sám a čo si o ňom myslia napríklad vaši kolegovia-duchovní, s ktorými sa bežne stretávate?
Trochu cítim v tej vašej otázke také to veľmi časté zovšeobecňovanie, klišé. Naozaj musíme rozlišovať, každý moslim predsa nie je radikál ani terorista. Tiež všetci kresťania nie sú len mierumilovní ľudia, spomeňme na prípady v Severnom Írsku alebo v španielskom Baskicku. Samozrejme, v súčasnosti islamské prostredie týchto teroristov generuje oveľa viac a nemožno to nebezpečenstvo podceňovať, s tým súhlasím, ale naozaj nedá sa k tomu pristupovať so zavádzaním kolektívnej viny v zmysle, čo moslim, to terorista.
Zdroj: YouTube/Výklad Tomáša Halíka, ako sa správať k moslimom
Existuje vo vašej katolíckej cirkvi nejaký oficiálny edikt, ako k moslimským utečencom vlastne pristupovať? Zvlášť vlani sa napríklad charita, ale aj iné cirkevné organizácie aktívne podieľali na humanitárnej pomoci utečencom. Domnievate sa, že aj cirkev po sérii brutálnych útokov z minulých dní zmení na nelegálnu migráciu moslimských utečencov svoj názor?
My sa milosrdenstva nemôžeme vzdať ani po tých incidentoch, ktoré sa stali. To, že niekto zneužije moju dobrotu, neznamená, že mu už nikdy nebudem pomáhať. Tá vražda by potom mala navyše ešte ďalšie smutné dôsledky. Veď práve tento rok prežívame rok milosrdenstva, čo znamená aj láskavosť, veľkorysosť, zameranie na to, aby sme nemali tvrdé srdce a mali aj sociálne cítenie. Rok milosrdenstva vyhlásil práve pápež, ktorý nám chcel tým povedať, aby sme mali v srdci lásku a aby sme boli schopní odpúšťať. Aby sme nerobili to, čo nám robia tí druhí. Stále si vybavujem slová prezidenta Havla, že pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou. Asi som naivný, ale stále tomu verím.
