Na Ukrajine hrozí po dlhom čase ostrý stret. Moskva tvrdí, že sa ukrajinské špeciálne sily pokúsili vtrhnúť na Krym a že pri dvoch prestrelkách “s diverznými a teroristickými silami” zabili dvoch ruských vojakov a niekoľko ďalších bolo zranených. Incident prudko vyostril rusko-ukrajinské vzťahy. Putin v stredu obvinil Kyjev, že siaha po terore namiesto toho, aby sa snažil o mierové urovnanie konfliktu. Ruský denník Kommersant píše, že išlo o cielene plánovaný útok z Ukrajiny. Porošenko nariadil jednotkám pri Kryme najvyššiu pohotovosť. Nakoľko je situácia vážna? A do akej miery je pravdepodobné, že skutočne na Krym vtrhli “ukrajinskí diverzanti”?
Aj keď to naše médiá budú spochybňovať, je najskôr potrebné povedať, že sa táto udalosť stala. Televízie na východe ukazujú zajatého ukrajinského dôstojníka, zamestnancov ministerstva obrany a ukazujú aj zbrane, ktoré mal. Ak mám byť úprimný, keď sú vzťahy medzi štátmi napäté, je prirodzené, že spravodajské služby na území druhého štátu pôsobia. Jedna vec je, keď zbierajú informácie, a druhá, keď kladú bomby. Samozrejme, tiež som čítal, že Ukrajina tvrdí, že všetko bolo zinscenované, že dôstojníka uniesli, ale vieme, že už niekoľko týždňov sťahujú Ukrajinci vojakov ku Krymu. Inak povedané, niečo sa deje, otázkou je, čo.
Predovšetkým je potrebné vidieť širší kontext. Rusku sa podarilo dostať sa do pozoruhodnej diplomatickej ofenzívy. Aj keď sme v súvislosti so stretnutím Erdogana s Putinom mohli čítať, že Rusko je čím ďalej, tým viac geopoliticky izolované, podarilo sa mu niekoľko neuveriteľných ťahov práve v oblasti blízko hraníc s Ukrajinou. Deň pred stretnutím s Erdoganom sa Putin v Baku zišiel s azerbajdžanským a iránskym prezidentom. To bola nesmierne dôležitá schôdzka, ktorá ukazuje na vytváranie ďalšej, nechcem povedať vojenskej, osi, ale mimoriadne zaujímavej diplomaticko-obchodnej severojužnej osi. Azerbajdžan môže hrať dôležitú úlohu vo vzťahu k Iránu aj Turecku, má väzby na obe strany a pre Rusko je dôležité nájsť obchodné kontakty, ktoré mu nahradia obchodné kontakty so Západom zablokované sankciami. Rusi postupujú na tejto osi veľmi pomaly a zvlášť, a to je pozoruhodné, vo vzťahu k Iránu. Vieme, že to bolo Rusko, ktoré pomáhalo Iránu dostať sa z embarga, izolácie, vyriešiť jadrový problém. Pričom obchod Ruska s Iránom v 15. roku mal obrat 1,3 miliardy dolárov, zatiaľ čo s Tureckom v tom istom období to bolo 23,4 miliardy dolárov.
Vytvára sa veľmi dôležité spojenie, ktoré signalizuje veľké zmeny globálneho významu. Keď sa dnes hádame o vzťahu Ruska s Tureckom, spravidla uvažujeme v rovine obchod a zostrelené lietadlo, ale je potrebné vidieť celú históriu. Od polovice 16. storočia viedlo Rusko s Tureckom dvanásť vojen vrátane tureckých útokov na Krym a Kaukaz počas prvej svetovej vojny. To sú státisíce mŕtvych. Je potrebné toto brať dnes ako varovanie pred akýmikoľvek zjednodušenými ťahmi v oblasti diplomacie a vojenstva. Podľa mňa toto Kremeľ veľmi dobre pochopil a nenechal sa zostrelením lietadla k ničomu vojensky vyprovokovať. Počkal si, vydržal, počkal si na zmeny v Turecku a dnes sa nám tu vytvára skutočné euroázijské prepojenie. A to vďaka nesmierne hlúpej politike Západu. Krok za krokom sú dotlačené štáty vrátane Turecka k spolupráci v euroázijskom rozmere, nie atlantickom.
My to prežívame v menšom s Ukrajinou. Ukrajina je dnes klientsky štát úplne závislý od Západu. Počas tlačovej konferencie v Baku Lavrov povedal, že sa pripravuje stretnutie normandskej štvorky v Číne počas samitu G20. Niekto sa pokúsil tomu zabrániť a podľa všetkého sa mu to podarilo. Normandský formát, to znamená Nemecko, Francúzsko, Ukrajina, Rusko, je veľmi dobrý pre riešenie rusko-ukrajinských sporov a hlavne ukrajinské občianske vojny. Má v sebe zakódovaný ale jeden veľký problém. Kyjevská vláda je závislý štát, a to nie od Francúzska a Nemecka, ale od Spojených štátov. Francúzsko a Nemecko sú tí, ktorí boli vyzvaní, aby platili ekonomické problémy Ukrajiny, ale politicko-vojensky, a dokonca, ak ide o rozdávanie peňazí na Ukrajinu pridelených zo zahraničia, je to záležitosť, ktorá sa rieši inde ako v Berlíne a v Paríži. Tá sa rieši vo Washingtone vrátane väzby na vojenské jednotky. Teda, či sa niekto snažil zabrániť stretnutiu v Číne, urobil to týmto spôsobom. Rusko má pred sebou jednu úlohu a bude ju plniť s rovnakým pokojom ako problém s Tureckom. Ukrajina nemá vôbec žiadnu šancu ustáť svoju šialenú politiku ekonomicky. Bude sa snažiť strhnúť na seba pozornosť, aby sa jej Západ snažil pomôcť. A zase má k tomu výhodnú situáciu.
Americké voľby ako súčasť konfrontácie medzi Clintonovou a Trumpom otvorili otázku Ruska – Clintonová studenovojenské rozprávanie o Rusku a Trump: „Tak my sa dohodneme.” A aby sa ukázalo, ako je Trump amatérsky, je potreba okrem iného ukázať, že Putin je agresor na Ukrajine, že zase a zase útočí. Nie je dôležité v podstate to, či prišiel na Krym ukrajinský dôstojník klásť bomby, dôležité je, že sa to bude hovoriť. Dôležité je, že sa bude hovoriť, že sú Ukrajinci ochotní bojovať, a to všetkými prostriedkami proti ruskej agresii. Stáva sa z toho vedľajšia téma amerických volieb. Taký je kontext.
Vrátila by som sa ešte k situácii na Kryme. Začiatkom týždňa sa objavili nepotvrdené správy, že Rusko presunulo k hranici medzi Ukrajinou a anektovaným Krymom vojenské jednotky. Bez vysvetlenia tiež uzavrelo tri zo štyroch hraničných priechodov. Do regiónu zrejme presúva ťažkú techniku aj Ukrajina. Podľa ukrajinského prezidenta Petra Porošenka sú ruské obvinenia o “terore na Kryme” nezmyselné a cynické, “rovnako ako tvrdenia o absencii ruských vojsk v Donbase. Ruské “fantázie” sú podľa neho len zámienkou k novým vojenským hrozbám na adresu Ukrajiny. Môže mať Rusko nejaký záujem na prípadnom prehlbovaní hybridnej vojny?
Kremeľ má na tom nulový záujem. Prečo by to, preboha, robil? Pre neho je to veľmi nepríjemný vedľajší front. Všade inde je viac menej v ofenzíve. Sýria, Turecko, Irán, Čína. Tam sa evidentne Rusku dobre darí. A teraz si bude vytvárať problém s nejakou Ukrajinou? Problém je len v tom, že spolu hraničia. Rusko potrebuje na hraniciach pokoj a platí, že keď si počká, tak sa dočká, lebo kyjevská elita svoj ekonomicko-sociálny chaos nemôže ustáť. Keď sa nič nestane v nasledujúcich voľbách, ako aj v ďalších voľbách. Prečo by Rusi bojovali niekde na hraniciach?
Vy ste hovorili o “euroázijskom prepojení”. Ankara sa Moskve ospravedlnila za vlaňajšie zostrelenie ruského vojenského lietadla na sýrsko-tureckej hranici, nasledovalo odvolanie ruských odvetných sankcií a uvoľnenie obchodu a turistiky. Putin podľa ruských médií tiež opakovane uisťoval tureckého prezidenta o svojej lojalite počas pokusu o vojenský puč. Teraz máme za sebou Erdoganovu misiu do Petrohradu. Má sa Západ tohto nového spojenectva obávať? Môže sa otepľovanie vzťahov medzi Moskvou a Ankarou dostať ďalej než na predkrízovú úroveň?
Situácia má niekoľko rovín. V ekonomickej rovine sa všetko dá vyriešiť počas roka. Teraz je otázka, či sa podarí obnoviť vzájomnú dôveru; a to je o niečom inom. To je psychopolitická záležitosť, je v tom veľa ideológie a predsudkov. Erdogan ešte pred odchodom a potom na tlačovej konferencii v Petrohrade nazval Putina svojím priateľom, z druhej strany to nezaznelo a pri verejnom vystupovaní Putin zostal pomerne chladný. Ako to vyzeralo za zatvorenými dverami, to, samozrejme, nevieme. Existujú interpretácie udalostí v Turecku, že zatýkanie je vlastne odpoveďou na zatýkanie v roku 2005 aj za Erdogana. Vtedy boli členovia atatürkovského hnutia, ktoré bolo euroázijsky orientované, pozatýkaní, išlo väčšinou o intelektuálov, novinárov atď. Nás to vtedy nezaujímalo v médiách, lebo sa vec týkala práve euroázijcov. Sú autori, ktorí interpretujú súčasné udalosti tak, že sudcovia vrátane tých, ktorí v roku 2005 zatýkali, si teraz išli sadnúť na ich miesto. Dokonca, preukázateľne niektorí z tých, ktorí boli zatvorení v roku 2005, boli v Moskve v predvečer pokusu o armádny puč a presviedčali Rusov, že je potreba sa dohovoriť s Erdoganom, lebo je to jediná šanca na spoluprácu. Až potom nasledoval pokus o puč. To znamená, ak je na tom niečo pravdy, že je príprava obnovenia dôvery ďalej, než si myslíme. Lenže, kam ísť ďalej? Vôbec nevieme, na čom sa dohodol Putin s Erdoganom vo vzťahu k Sýrii. Ďalším veľkým problémom sú Kurdi. Všetko ostatné sa dá posúvať ďalej.
Len je tu ešte nešťastná americká základňa v Turecku, kde sú letci, ktorí teraz bombardujú tzv. Islamský štát. Lenže je to základňa NATO, kde je 50 jadrových bômb, ktoré nemieria ani na Sýriu, ani na Irak. Ako to bude ďalej s členstvom Turecka v NATO? Toto sú koncové otázky sporov. Myslím si, že Turecko nebude tlačiť, aby si vyriešilo nanovo svoj vzťah k Aliancii, to si musia premyslieť Turci sami, pochopiť, kto je pre nich väčší spojenec, čo zarábajú na tom, že sa podriaďujú Spojeným štátom, keď majú alternatívnu euroázijskú možnosť – napríklad aj v budúcnosti s možným vstupom do Šanghajskej organizácie spolupráce. Keď tam mohol vstúpiť Pakistan a India, a vstúpi tam v najbližších mesiacoch Irán, prečo by tam nemohlo byť Turecko? To už sú potom veľké geopolitické otázky, keď si odpovede môžeme formulovať v hypotézach, ale ukáže až čas, čo je pravda. Prudkých obratov v Erdoganovej politike, a je potrebné povedať, že hrá neuveriteľne, bolo príliš veľa. Musíme počkať.
Turecko pokračuje v nátlaku. Po USA žiada vydanie Erdoganovho arcinepriateľa Fethullaha Gülena a všeobecne pretrhnutie akýchkoľvek väzieb s gülenistickým hnutím Hizmet na Západe. Pre denník Le Monde potom Erdogan uviedol, že Turecko nedodrží migračnú dohodu s EÚ, ak Únia nesplní dojednávania o bezvízovom styku. “Pokiaľ nebudú naše požiadavky splnené, vrátenie utečencov už nebude možné,” povedal. Aký predpokladáte ďalší vývoj? Nakoľko je obava o vypustenie miliónov migrantov z Turecka do EÚ opodstatnená?
Myslím si, že to neurobí pre víza. Je potrebné povedať, že si nechá zaplatiť. Ak mám byť úplne úprimný, má na to právo. Problémom nie sú migranti na balkánskom chodníku. Problémom je vojna v Sýrii a Iraku. Keď Erdogan rozhodne, že bude vyháňať migrantov na balkánsku cestu, dá sa to zablokovať. On to podľa mňa neurobí, lebo vie, že sa Európa bojí a bude platiť na migrantov, ktorých niektoré členské štáty EÚ a NATO pomáhajú vytvárať podporovaním vojny v Sýrii, Iraku a Afganistane. Predovšetkým je problém v Sýrii. Spojené štáty, Francúzsko, Británia sa musia dohodnúť, že prestanú podporovať tzv. umiernenú opozíciu zbraňami k útokom na vládne jednotky. Čo je u nich umiernené? To je podporovanie jednej strany občianskej vojny. Je nutné sa dohodnúť, že vojna musí skončiť, tým skončí problém s migrantmi i turecké vyhrážanie. To, že si nechávajú platiť za milióny migrantov, ktoré v Turecku spoluvytvára NATO a EÚ, na tom nevidím nič mimoriadne. Niekoľko rokov to nikoho nezaujímalo a nikto im neprispieval. Nech sa Turecko stará.
Už ste v rozhovore spomenuli americkú predvolebnú kampaň. Ak vyhrá Hillary Clintonová, ako na medzinárodnej scéne rozdá karty? A ak by bol budúcim americkým prezidentom Donald Trump, ako a v čom môže podľa vás táto zmena ovplyvniť vzťahy na Blízkom východe aj komunikáciu medzi Európskou úniou a Tureckom alebo Európskou úniou a Ruskom?
Máme zatiaľ málo informácií. Viac-menej s istotou môžeme povedať, že Clintonová znamená pokračovanie súčasnej politiky s tým, že bude skôr tvrdšia, takže môžeme porovnávať s prvým Obamovým obdobím. Keď sa pozrieme, v čom chce pokračovať, to znamená bushismus bez Busha, potom vidíme, že počas obdobia vlády Busha a Obamu nám počet ozbrojených konfliktov narastá. Ak v tomto chce pokračovať, potom sa všetci spojenci majú na čo tešiť. To je veľmi nepríjemná správa. Žiadne lineárne pokračovanie v súčasnej politike nie je šancou pre pokoj v Európe. Narastá počet konfliktov a chaos. Pri Trumpovi je to iné. Máme pár výrokov a nevieme, ako s nimi naloží. Bude to vôbec vedieť, nezlomí ho establishment republikánskej strany ako Obamu? To sú veci, ktoré nevieme. Múdrejší budeme, keď sa dozvieme, komu sľúbi ministerstvo zahraničných vecí a akého bude mať zahranično-politického poradcu. Tých, ktorých zatiaľ poznáme, sú väčšinou odborníci na Stredný východ. To je ale strašne málo.
