Strana SKOK!, za ktorú ste kandidovali v parlamentných voľbách, nezískala ani jedno percento a do národnej rady ste sa nedostali. Ako to ovplyvnilo váš vzťah k politike? Zanevereli ste na ňu v určitom smere?
Nie, nezanevrel, ale faktom bolo, že ten výsledok bolo úplné fiasko. To treba povedať na rovinu. Samozrejme, že to má rôzne príčiny, ale to je teraz už asi v zásade jedno. Nie všetky sa dali ovplyvniť. Taká skrátka bola situácia z hľadiska dopytu ľudí a, bohužiaľ, kampaň, že strany, ktoré dlhodobo nevyskakujú okolo piatich percent, nemajú šancu, zafungovala. Ale opakujem, že podstatný je výsledok, a ten bol úplným fiaskom. To u mňa ale nie je otázka zanevrenia na politiku. Politika pre mňa predstavuje niečo iné. Pre mňa nespočíva len v nejakom straníckom živote alebo v klasickej politike. Mám na mysli konkrétne riešenia alebo projekty, ktoré sa prostredníctvom politiky môžu presadiť a majú zmysel pre ľudí a pre celú spoločnosť.
Ako to vyzerá v strane? Aká ju čaká budúcnosť, zmenila sa nejako jej politika, filozofia? Komunikujú členovia medzi sebou?
Samozrejme. V mnohých prípadoch nie sme len stranícki kolegovia.
Takže, je strana stále aktívna?
Strana je aktívna, aj keď táto aktivita je priamo úmerná tomu krátkemu obdobiu po volebnom fiasku. Ako každý človek, tak aj organizmus ako politická strana to musí svojím spôsobom predýchať. Nedošlo takmer k žiadnemu odchodu členov, máme naďalej aktívne regionálne štruktúry a, samozrejme, spolu komunikujeme nielen na politickej báze, ktorá je teraz výrazne potlačená do úzadia, ale v mnohých prípadoch sme aj kamaráti v súkromnom živote. Áno, stretávame sa a komunikujeme spolu, ale nejakú dennodennú politickú aktivitu nevyvíjame. Faktom je, že sme stranou, ktorá nemá žiadne podlžnosti a v rámci volieb sa odovzdali všetky dokumenty. Dnes som o tom akurát hovoril s naším generálnym manažérom. Z tohto pohľadu, vo vzťahu ku kampani, nemáme žiadne nezrovnalosti.
Krátko po volebných marcových výsledkoch sa na vašej centrále v Bratislave objavila zástava s antifašistickou tematikou. Čo ste chceli týmto gestom povedať?
Ľudia rozhodli, a nie je im čo zazlievať, lebo určite nemajú toľko času, aby si detailne pozerali programy strán. Niekedy to je naozaj pocitová alebo intuitívna voľba. Mnohí ani nevedia, že ĽS NS sú ľudia, ktorí otvorene koketujú s fašizmom. A to je neprijateľné. Bodka. Na túto tému nie je ani čo povedať. Zhodou okolností som sa v rámci akcie stretol s Marianom Kotlebom a otvorene som mu povedal, čo si o tom myslím. Napríklad tá posledná aktivita, kampaň za vystúpenie z Európskej únie a NATO. Povedzme si na rovinu.
To má byť Slovensko akože nejakým opusteným ostrovom, kde budeme, s prepáčením, pásť ovce? Čo je síce pekné, a som rád, keď na Slovensku niečo také je, ale integrovanie sa s funkčným ekonomickým, trhovým a koniec koncov aj bezpečnostným mechanizmom nie je zanedbateľná vec. Nemôžeme vo svete fungovať ako malý štát. Taká je jednoznačná historická skúsenosť. Buďme radi, že tu Európska únia je a prispejme k tomu, aby bola čo najživotaschopnejšia. To je podľa mňa naša úloha. Nezazlievam ľuďom ich rozhodnutie vo voľbách, v nejakom okamihu sa rozhodli. Podľa mňa v nich do veľkej miery rozhodoval faktor určitej frustrácie a hnevu. To sa skrátka prejavilo pri voľbe niektorých politických strán.
Ako Marian Kotleba reagoval na vašu kritiku?
Nekričali sme na seba, normálne sme sa rozprávali. Som človek, ktorý otvorene hovorí svoje názory, čiže som mu to povedal rovno do očí. On počúval a snažil sa aj polemizovať. Trvalo to asi päť minút. Rozhovor bol korektný. Tým chcem len ilustrovať, že mám takýto názor. Je jednoznačný a podopieram ho nielen vo vzťahu k súčasnosti, ale aj k histórii, či už hovoríme o desiatkach alebo stovkách rokov. Európu netreba vnímať len v horizonte piatich či desiatich rokov, ako to robia niektorí politici, ktorí nemali absolútnu znalosť toho, čo sa tu dialo desiatky a stovky rokov dozadu. Všetci dobre vieme, že formy ľudského správania sa v zásade až tak veľmi nemenia. Ani uplynutím desaťročí či stáročí a niektoré sú v nás zakódované. Podľa mňa by sme sa mali z histórie poučiť a neopakovať chyby. Takto sa snažím argumentovať aj v debate s ľuďmi, ktorí majú iné názory, momentálne napríklad predstavitelia ĽS NS.
Myslíte si, že Slovensko, slovenskí voliči či politici opakujú chyby minulosti?
(Smiech). Veľmi dobre viete, že sme omylní a, bohužiaľ, to najjednoduchšie: Poučiť sa na vlastných chybách, často neplatí.
Dokedy sa dá na spoločnosti aplikovať toto „poučenie sa na vlastných chybách“?
Pokiaľ nepríde nejaký vážny problém alebo tragédia, ktorú ja neprivolávam, ale možno až vtedy dokážu všetci ľudia precitnúť. Dovtedy je to hranie sa s niečím, čo môže byť veľmi nebezpečné. Preto politikov, ktorí s niečím takýmto hazardujú, považujem za vrcholne nezodpovedných. A teraz nehovorím len o strane ĽS NS, sú aj iné politické subjekty, ktoré naozaj hazardujú so základnými hodnotami, potrebami a záujmami tejto krajiny, berúc do úvahy len svoj krátkodobý volebný záujem. To považujem za nehoráznosť a nezodpovednosť.
Hazardovala s takýmito hodnotami napríklad aj strana SaS, z ktorej ste odišli?
Neviem, či má zmysel, aby som hodnotil SaS. Zo strany som odišiel z určitých konkrétnych dôvodov, ktoré sa v zásade nezmenili. A, áno, jeden z nich je aj ten, že mám na zotrvávanie v Európskej únii a projekt Únie ako takej iný názor ako Richard Sulík. Aj z hľadiska ekonomického, ale aj bezpečnostného, ktoré Richard ako ekonóm možno až tak do úvahy neberie. No nebudem v tomto rozhovore kopať do svojich bývalých kolegov. Skrátka to nerobím. Pre mňa je SaS uzavretá kapitola. Dali mi určitý priestor, ktorý som využil a vzhľadom na to, že som mal v dvoch voľbách druhý najvyšší počet preferenčných hlasov, som tejto strane niečo aj vrátil. Myslím si, že vzťahy máme vzájomne usporiadané.
Komunikujete medzi sebou?
Boli sme pred voľbami spolu v jednej diskusnej relácii. Po nej sme si išli spolu sadnúť a dali sme si spolu cigaru. Nie som človek, ktorý v sebe pestuje nejakú nenávisť. Nemám problém s väčšinou týchto ľudí sa stretnúť. Samozrejme, sú takí, s ktorými to až tak nevyhľadávam. Nebudem menovať, konkrétne toho jedného.
Stále sa bavíme o saskároch?
Áno. Ale s drvivou väčšinou týchto ľudí nemám najmenší problém sa stretnúť, pozdraviť sa, dať si kávu alebo pohár vína.
Ste spolumajiteľom podniku v Troch vežiach, jedného mimo Bratislavy, ale aj v reštaurácie v centre Starého Mesta, v ktorej robíme aj tento rozhovor. Cítite sa v súčasnosti viac podnikateľom alebo politikom?
Podnikateľské aktivity som mal už dávno pred vstupom do politiky. Už keď som pôsobil v médiách, či už v Markíze, alebo keď som bol v top manažmente v JOJ-ke. Pre mňa to z tohto pohľadu nie je nejaká novinka.
Práve v priestoroch tejto reštaurácie mal krst svojej knihy aj exminister školstva Juraj Draxler. Ste známi? Priatelia?
Zhodou okolností je pán Draxler jeden z mála vrcholových politikov, s ktorým sa osobne nepoznám. On vlastne ani nebol klasickým politikom. Bol skôr odborníkom na ministerstve školstva a zhodou okolností sa stal ministrom. Je to len zhoda okolností, že tu krstil knihu. Asi to je aj dôkaz, že táto reštaurácia je príjemný a zaujímavý priestor. Koniec koncov máme záujem v týchto priestoroch robiť aj iné typy kultúrnych podujatí.
Šéfovali ste ministerstvu kultúry, ako hodnotíte spravovanie tohto rezortu Marekom Maďaričom? Myslíte, že odvádza dobrú robotu?
Keď Marek Maďarič nastupoval po roku 2012, tak otvorene povedal, že nadviaže na moje predchádzajúce pôsobenie tak, ako som logicky v niečom pokračoval aj ja po ňom. Pokračoval napríklad aj v projekte obnovovania hradov so zapojením nezamestnaných, v dobudovaní galérie Danubiana a trošku s menšou dynamikou, ako by som očakával, sem patrí aj projekt RTVS. Stále nie je doriešené koncepčné financovanie tejto inštitúcie a rovnako ani presťahovanie RTVS do jednej funkčnej budovy.
Pozitívne vnímam vytvorenie fondu pre umenie, kde by som pristúpil aj k tomu, aby vznikol fond pre kultúrne pamiatky. Jednoducho, aby sa naakumulovalo čo najviac zdrojov na ich obnovu. Aby som nehovoril len v pozitívach, tak považujem za obrovskú chybu, že táto garnitúra nevytvorila prioritnú samostatnú os z eurofondov na obnovu pamiatok v tomto programovacom období. Toto ja považujem za najväčšiu chybu, aj keď chápem, že rokovania sú zložité a nie je to len o ministrovi kultúry. Celkovo toto pôsobenie hodnotím skôr pozitívne.
Prešli ste viacerými stranami od SaS, cez Novu až po SKOK!. Vaša osoba sa ale spája aj so SNS. Údajne ste voľakedy vystúpili na mítingu tejto strany…
Na mítingu SNS som nikdy nebol. Respektíve, to čo sa pýtate, nebol míting SNS. Je okolo toho množstvo nepresností. Bolo to 30. marca v roku 1990. Bola to len skupinka ľudí, s ktorými sme sa stretli v meste deň predtým. Vtedy bola tzv. pomlčková vojna medzi časťou českej a slovenskej politickej reprezentácie. Začínalo sa obdobie, keď sa ukázalo, že napätie medzi vzájomnými vzťahmi bolo priveľké. Na druhý deň som prezentoval svoj názor, že osobne si myslím, že vo vzťahu pokračuje kríza, a je možno lepší rozchod. A, áno, malo to aj určité negatíva.
Že to bolo politicky účelové a že o tom nerozhodovali ľudia. V konečnom dôsledku si ale myslím, že rozísť sa bol dobrý nápad. Pretože momentálne máme s Čechmi veľmi dobré vzťahy, a to nielen na úrovni politiky, ale aj na úrovni vzájomných vzťahov. Nikto nám zrejme nebude bližší, ako sú práve Česi a dúfam, že to tak aj zostane. Keď sa ale vrátime späť o 26 rokov, tak niektorí si zrejme veľmi dobre spomínajú, aké turbulencie vo vzájomných vzťahoch boli. To sa časom stratilo. Vtedy to nebola politická akcia, bolo to vyjadrenie občianskeho názoru a postoja. Pravdou je, že vtedy tam boli aj niektorí ľudia z vtedy začínajúcej SNS, s ktorými som sa tam, mimochodom, pohádal. Deň predtým sme sa dohodli, že to bude čisto občianska aktivita.
Bol tam vtedy aj Ján Slota?
Nie. Čo si pamätám, tak tam bol Stano Pánis, ktorý patril neskôr medzi tých aktívnejších a vtedy tam prišiel s aparatúrou. Pohádal som sa s nimi a odišiel odtiaľ, lebo tam začali rozdávať SNS letáky. Bolo to pár mesiacov pred prvými slobodnými voľbami v júni 1990. To je celý príbeh. No a potom som sa dozvedel, a to nehovorím o Stanislavovi Pánisovi, že ďalší, ktorí tam boli a neskôr sa aj objavili na kandidátke SNS, boli komunisti a bývalí eštebáci. S tými ľuďmi som nechcel mať nič spoločné.
Dlhé roky ste boli moderátorom, redaktorom venujúcim sa politike. Čo by ste poradili tým, ktorí sa tejto problematike venujú v súčasnosti?
V oblasti televíznej žurnalistiky mi chýbajú asi dve veci. Bohužiaľ, takmer úplne sa vytratila investigatíva. Televízna investigatívna publicistika skrátka zmizla. Je to veľká chyba a má to svoje príčiny a nie sú to len ekonomické dôvody. Je to inak veľmi drahý žáner. Musíte zaplatiť kvalitných ľudí, ktorí neprodukujú dennodenne a niekedy, ak robia na väčšej kauze, tak ani raz do týždňa. Ide aj o slobodu v rámci svojho média. Niekedy si treba vydobiť akúsi slobodu a odolávať tak rôznym tlakom a vplyvom. A druhá vec. Môže to vyznieť, že kritizujem ľudí, ktorí robia v tej oblasti, v ktorej som ja robil predtým, no v diskusiách mi možno viac chýba, ktorých je tiež menej, to, čo bolo kedysi, že politici do niektorých relácií chodili s určitou obavou.
Momentálne nemám pocit, že by do nich chodili s obavou, skôr ich vyhľadávajú ako formu prezentácie. Toto je druhý moment, ktorý by som sa snažil v televíznom prostredí zmeniť. Akokoľvek žurnalistika a novinári robia chyby, tak bez dobrej a kritickej žurnalistiky, keď sú politici pod určitou kontrolou, demokratická spoločnosť nemôže fungovať. Je to prirodzená ľudská vlastnosť. Ak pri rôznych rozhodovaniach, keď odolávate lákadlám a vplyvom, nemáte nad sebou určitú hrozbu, tak sa môžete častejšie dopustiť niečoho nekalého. Je prirodzené, aby na politikov, v úvodzovkách, existoval takýto bič. Pre niektorých politikov je dôležité, aby takáto hrozba svojím spôsobom bola permanentná.
Film Spotlight získal tento rok Oscara za Najlepší film. Snímka hovorí o sekcii amerického denníka Washington Post, ktorá sa zameriava na vyšetrovanie káuz. Viete si predstaviť podobné oddelenie aj v niektorom zo slovenských denníkov?
Opakujem, že to je najdrahší žáner. Či už v printe, alebo v elektronických médiách. Musíte tam mať tých najkvalitnejších ľudí, ktorí od bežného spravodajstva dokážu isť ďalej z hľadiska analytického myslenia, spracovávania zdrojov, ale aj odvahy ísť do káuz. Títo ľudia musia byť dobre zaplatení a musia mať vo svojom médiu oporu. Môžu prísť rôzne právne ataky a, bohužiaľ, aj iné. Vtedy to médium musí byť dostatočne silné, aby svojich ľudí dokázalo ochrániť a majitelia a manažéri musia byť schopní odolávať rôznym tlakom z podnikateľských kruhov a tlakom politikov. Čo nie je jednoduché. Tým, že sme na Slovensku, na malom trhu, tak médiá sú z ekonomického hľadiska na hrane a, prirodzene, keď staviate biznisplán, tak zvažujete, čo si môžete a čo nemôžte dovoliť. Čo je ľahšia cesta a z krátkodobého hľadiska zabezpečuje profit, ale zároveň komplikuje rozvoj média, ktoré riadite.
Hovoríte, že sme malá krajina, malý trh. Mala by investigatíva čo riešiť?
Ale určite áno. Všetci vieme, že určite.
Narážam na kauzu Bašternák. Aký máte na ňu názor?
Všetci vieme, že toto sú veci, ktoré sú absolútne za čiarou a v takýchto prípadoch musí byť vyvodená politická zodpovednosť. Bez debaty a bez diskusie. To, že sa to nedeje na Slovensku, je svojím spôsobom naše špecifikum, je to naozaj absurdné a negatívne to vplýva na spoločnosť. Mnohí ľudia si povedia, že keď sa im nič nestane, tak prečo by som sa aj ja nedopustil tej alebo onej veci. Nevnímam to len ako problém politika, politickej strany či vlády. Za omnoho vážnejšie považujem, že je to veľmi zlý príklad pre fungovanie spoločnosti.
Schvaľujete opozičné protesty pred Bonaparte?
Nastolovať takéto témy je úlohou opozície. Asi všetci chápeme, že táto téma je dostatočne marketingovo atraktívna, a preto k nej aj takto marketingovo pristupujú. Či už Igor Matovič, SaS, alebo ďalší politici, ktorí sa trošku snažia na tejto vlne zviesť. S jednou vecou ale nesúhlasím. Ak vláda nevie vyvodiť zodpovednosť alebo neurobí nejakú nápravu, tak protesty sú na mieste. Je teda prirodzené, že opozícia na to poukazuje. Rovnako legitímne v parlamente, ako aj vo forme protestov. Mne sa ale nepáči, že protesty sú pred bytom premiéra. To hovorím úplne na rovinu. Ak by býval sám, tak to možno ešte akceptujem, ale má ženu a dieťa. Z tohto pohľadu to pre mňa nie je vhodné miesto. Nech pokojne stanujú pred úradom vlády, nech sú tie protesty aj každý deň, ale jednoducho nesúhlasím, že sa to deje priamo pred bytom premiéra, ktorý tam býva so svojou rodinou.
