Po vašej dovolenke v Rakúsku ste zverejnili príspevok na Instagrame s tým, že už sú preč tie časy, keď rozdiel po prekročení hraníc do Rakúska alebo do Nemecka predstavoval akýsi kultúrny šok. Kritizovali ste aj nemožnosť použiť platobnú kartu či nedostupnosť internetu. Aký zážitok ste si priniesli z Rakúska, čo vás viedlo k tomuto postrehu?
Ťažko sa to oddeľuje. Dosť cestujem, najčastejšie bývam za hranicami v Británii a tam nemám pocit, že by som nebola doma, že by som nemala dosť „civilizácie“. Musím povedať, že keď sa človek ocitne dlhší čas tesne za českými hranicami, hlavne v Rakúsku a Nemecku, nie je to už ten kultúrny šok ako pred pätnástimi, dvadsiatimi rokmi. Česi často nadávajú, že nemáme to či ono, menšie mzdy a v obchodoch nie je dosť tovaru alebo sa na ňom šetrí… Je síce pravda, že veľa potravín od rovnakej firmy v Rakúsku a v Čechách sa v zložení líši, ako konkrétny príklad uvediem arašidové maslo. Je pravda, že sa na nás trochu šetrí, ale v iných oblastiach. Mám pocit, že západne od nás, tesne za hranicami, to trochu prehnali. Obdivujem českú hustotu čerpacích staníc aj iné veci, ktoré súvisia s rozvojom spoločnosti. Ten sa dá merať aj technológiami v tom zmysle, ako často sa stretnete s pokrytím telefónneho a internetového signálu, aký je počet pripojení wifi, akceptácia platobných kariet a podobne. V týchto oblastiach sme na tom veľmi dobre a to si Česi neuvedomujú.
Oproti Británii rozdiel nepozorujem, ale v Rakúsku nie je akceptovateľná platobná karta možno v polovici obchodov. Pritom rakúske banky nám vnucujú svoj obchodný model a snažia sa neustále vykladať, že majú najlepšie bankovníctvo na svete. Keď som pracovala v rakúskej banke, tak do strednej Európy, Českej aj Slovenskej republiky, sa dávali rakúski zamestnanci za trest. Keď niečo vyparatili, museli si tu odpykať trest a potom sa za pár rokov mohli vrátiť domov. Druhou, ešte horšou destináciou bola Ukrajina a Malta. Ich technologický pokrok aj mzdy nezodpovedajú službám. Tie nie sú často na takej úrovni, na akú sme zvyknutí. Personálny prístup nezodpovedá technickej realite, sú oblasti, kde sme ich už predbehli. Pochopiteľne, stále existuje veľa oblastí, ktoré ešte dlho nepredbehneme – ako napríklad úroveň miezd. Mzdy sa vždy líšia a nevyrovnali sa ani v priebehu storočí. Nemecko pomaly dobiehame, ale je to politika Českej národnej banky, ktorá bráni vyrovnávaniu miezd, pretože intervenuje českú korunu a oslabuje ju.
Napísali ste, že na rozdiel od Rakúska si v Čechách na benzínke môže človek kúpiť kávu, pretože sa – čisto technicky – bude schopný prepracovať k pokladni a neuviazne v davoch priamo na zemi na parkovisku piknikujúcich, cudzokrajne vyzerajúcich ľudí, cez ktorých sa nie je schopný dostať. To ste zažili v Rakúsku?
Áno, a myslím si, že takúto skúsenosť má väčšina ľudí, ktorá tadiaľ prechádza. Ja mám túto skúsenosť za uplynulé dva roky každý mesiac. Čerpacie stanice, ktoré majú oveľa nižšiu hustotu ako u nás, sú v obložení, sú tu rady a na parkovisku imigranti doslova piknikujú na zemi podľa svojej kultúry, zvyknutí jesť na zemi. Posadia sa na deky tam, kde majú parkovať autá. V letných mesiacoch niekedy nemôžete urobiť ani krok. Moja narážka sa týkala hlavne Nemecka, ktoré nezvláda imigračnú politiku. Nešlo o narážku na imigrantov ako takých, ale skôr na nemecké zvládanie a nezvládanie situácie. Dlhodobo zastávam názor, že musíme imigrantov veľmi dôsledne rozlišovať.
Pomôcť utekať pred vojnou je v poriadku, ale keď sa vojna skončí, tak ich treba poslať späť domov. Naše sociálne dávky nemajú nekonečné možnosti a Nemecko zvolilo inú politiku, bez selekcie. Bez ohľadu na to, či človek má, alebo nemá dôvod na útek, udeľuje dlhodobý azyl. V poslednom čase zároveň do značnej miery zlyháva takzvaný dublinský systém. Síce je už staršieho dáta, vznikol pred migračnou krízou a bol niekoľkokrát menený a aktualizovaný, ale už prestal fungovať. Podstatou je, že každý človek niekde zachytený by sa mal vrátiť. Pustiť imigrantov na svoje územie bez kontroly bola pekná myšlienka, ale začala trochu zlyhávať v okamihu, keď drvivá väčšina Európy povedala, že o takú extrémnu imigráciu nestojí. Ale Nemecko otvorilo migrácii náruč a urobilo verejné pozvanie.
Dublinský koncept hovorí, že chybu urobila krajina, ktorá dopustila, aby sa imigrant na jej územie dostal. Ale teraz je otázka, či nenesie najväčšiu vinu Nemecko, ktoré im otvorilo náruč. V tej chvíli sa Nemecko stane najväčšou destináciou imigrácie a v tej chvíli ťahá najväčší nápor. Nemecko nie je nafukovacie a ani jeho kapacity nie sú nafukovacie. Tým pádom vzniká preľudnenie, ktoré som opisovala, ľudia sú až príliš nahustení a Nemci ich nemajú kde ubytovať.
Zmenila tá návšteva v Rakúsku aj postrehy z Nemecka nejako váš pohľad na celú imigračnú krízu?
Nie. Samozrejme, sledujem vývoj od začiatku už niekoľko rokov aj v jednotlivých krajinách a nemám na svojom názore čo zmeniť. Keď sa človek dlhodobo zdržiava v danom štáte, tak si viac uvedomuje, čo vidí na papieri a čo na vlastné oči. Viac toho vstrebáva a viac do toho preniká. Napríklad Veľká Británia čelí náporu, ale dlhodobo – v podstate už od koloniálnych čias. Tým, že bol príchod veľmi pozvoľný, tak sa nejaké to kultúrne zvládanie darí oveľa lepšie. Ale aj na okraji Londýna a v ďalších mestách sú veľké štvrte, niekedy veľmi segregované, kde tak úplne neplatia väčšinové zákony. Napriek tomu by som povedala, že sa situácia kultúrne usadila a vstrebala.
V Nemecku je problém daný aj tým, že sa nepodarilo začleniť imigrantov z Blízkeho východu do pracovného procesu, do trhu práce, na rozdiel od ľudí v osemdesiatych rokoch prichádzajúcich z Turecka a podobne. To môže viesť k sociálnej frustrácii, z toho vyplývajúcej radikalizácii, väčšej chuti po terorizme a nejakému stavaniu sa do opozície voči väčšinovej spoločnosti. Ak sa ich nepodarí začleniť do trhu práce, musí to nevyhnutne viesť k ďalším kultúrnym problémom. Migrácia je veľmi rýchla na to, aby ju dokázali vstrebať. Pozvánka do náručia bola príliš silná, čo vytvorilo separované štvrte a z toho vzišli ďalšie problémy súvisiace s agresiou, k čomu by zase nedošlo pri pomalšej migrácii.
Dovolili by ste Turecku bezvízový styk s Európskou úniou?
Nie, nedovolila, hoci sa v Európe hovorí, že by to bola veľká diplomatická chyba. Veľká diplomatická chyba by bola urobiť to. Treba zastaviť prístupové rozhovory s Tureckom a trvať na dohode o navrátení zadržaných imigrantov. Nemecko urobilo celkom zásadný politicko-kultúrny obrat a myslím si, že dve kultúry – turecká a európska – sú nekompatibilné. Domnievam sa, že snahy o politické zbližovanie vedú skôr k problémom ako k riešeniu.
V Európe postupne meníme naše pravidlá podľa potrieb prisťahovalcov. Napríklad nosenie šatiek na hlave v školách a podobne. Neobávate sa, že úpravou našich pravidiel pre prisťahovalcov obmedzujeme sami seba?
Nemyslím si. Sme v tom úplne liberálni. Problém nie je v tom, že dovoľujeme náboženstvo, aby sa prejavovalo. Hovoríme, že Európa je kresťanská, ale to už dávno nie je pravda. Európa je v niektorých krajinách dokonca až ateistická. Aj keď si, samozrejme, udržiavame kresťanské tradície. Povolenie praktizovať náboženstvo je správne. My neregulujeme prejavy nejakej inej viery a ani ja by som nebola za nejakú reguláciu alebo zakazovanie islamu či iného náboženstva. Vonkajšie prejavy ako nosenie hidžábu by sme zakazovať nemali, to by sme mohli zakázať šiltovky alebo krížiky na krku.
Oveľa striktnejšie a ostrejšie by som postupovala v prípade prekročenia nastavených zákonných línií. Naopak sú veci, ktoré sú dosť tolerované. Problém nie je v tom, že povoľujeme prejavy náboženstva. My dovoľujeme, aby sem prichádzalo veľké množstvo ľudí, u ktorých je pravdepodobné, že sem nejdú za prácou a obohatením našej kultúry, ale aby sa priživili na európskych sociálnych dávkach a potenciálne robili nejaké problémy. S tým nemá náboženstvo nič spoločné. Samozrejme, chápem snahy spoločnosti triediť zrno od pliev tým, že všetko, čo má nádych islamu, zakážeme, ale to je cesta do pekiel. My stále najviac trváme na európskej kultúre, ale netolerancia je s ňou v priamom rozpore. Skôr by som dbala na väčšiu obranu hraníc a schengenského priestoru. Uzavrieť hranice Schengenu, nech sem neprekĺzne ani myš.
Myslíte si, že už nastal čas, kedy by sme sa mali začať báť ísť do kostola alebo sa zhromažďovať pri významných udalostiach?
To do značnej miery záleží na nás a našej európskej kultúre. My, ako Česká republika stojíme mimo, odolávame, a ešte to tak, dúfam, zostane. Krajiny ako Francúzsko, Belgicko, Nemecko či v Škandinávii už tomuto problému musia čeliť. Majú nezačlenené komunity, ktoré sa najintenzívnejšie radikalizovali. Ich cieľom je vyvolať strach a ten strach tam v niektorých mestách bude. Ako to dokážu zvládnuť, nedokážem posúdiť. Záleží, aká bude politika Európskej únie. Kým bude viesť politiku otvorenej náruče, tak áno, v niektorých krajinách budú mať strach sa zhromažďovať do centra, kde bude viac ľudí. To je cieľom radikálov.
