Bola jedinečná svojím pôvabom ešte aj pri takej prozaickej záležitosti, akou bolo kŕmenie holubov. Predviedla pritom také množstvo rôznych posunkov rukami a živej temperamentnej gestikulácie zo svojho nenapodobniteľného repertoáru šarmu – pričom to všetko robila úplne prirodzene a nie formou úmyseľného predvádzania sa – že už za chvíľu sa pri nej pristavovali muži a s úľubou ju pozorovali. Dokonca sa pri nej pristavila aj nejedna hrdá lisabonska kráska a ju so záujmom sledovala.
Keď už rozdávala holubom z posledného, tak sa pri nich pristavili dve staré ženy, ktoré boli celé zhalené v čiernom šate, ktorý pôsobil starou dávnou tradíciou. Mali nehybné tváry a mlčky sa prizerali Ginette pohľadmi, ktoré naznačovali, že v nej vidia osobu z iného, im veľmi vzdialeného sveta. Menšia z nich mala na hlave velikánsky prútený kôš plný zeleniny, ktorý neobyčajne šikovne balancovala, pričom sa ho vôbec nedotkla rukou. Bolo zrejmé, že sú to ženy z vidieku, ktoré si prišli privyrobiť a či zarobiť niekoľko escudov (tak sa volala portugalská mena).
Denis mal odrazu pri pohľade na ne dojem, že v ich výzore a v ich zvráskavelých tvárach, ktoré vyzerali ako pokrčená garbiarska koža, zachytáva kus prastarej slávnej histórie tejto nádhernej krajiny. Krajiny, ktorú ovláda aj dnes, práve tak ako pred stáročiami, melódia a zvuky fáda, najpopulárnejšieho a najobľúbenejšieho muzikálneho žánru Portugalska, vyjadrujúceho a opisujúceho neobyčajne subtilným spôsobom nevyhnutnosť osudu, ktorému nikto neujde a moc a silu „saudada“, tajuplnej, cudziemu ťažko definovateľnej a nepochopiteľnej – len Portugalcom porozumiteľnej – melancholicko sentimentálnej psychickej štruktúry ľudského vnútra.
A tá nie je žiadnemu inému etniku taká vlastná, ako rodákom z Portugalska.
Pokračovanie nasleduje.
Roman Bednár
Článok publikujeme so súhlasom autora, pôvodný text nájdete na www.roman-bednar.com.
