V Európe dochádza k teroristickým útokom islamistov už prakticky na dennodennej báze. Do popredia sa dostávajú strany a politické hnutia, ktoré by pred rokmi nemali šancu. Žijeme v nejakom dejinnom prelome?
Určite žijeme v dobe, keď sa paradigmy menia. Multikulturalizmus sa ukázal ako slepá ulička. Nedá sa povedať, že by sa menil charakter Európy a že by Európa unikala zo svojich helénsko-kresťansko-židovských základov, ale stretávame sa s náboženskou moslimskou menšinou v miere, ktorú sme stáročia nezažili. Je to pre nás precedens. Problém nie je v tom, že sú tu. Problémom je, že niektorí z nich chcú meniť Európu na svoj obraz a my na to absolútne nie sme pripravení.
Hovoríte, že multikulturalizmus zlyhal. Nie je to trochu také politicky korektné konštatovanie? Pri hinduistických, budhistických či iných imigrantoch sa zdá, že s nimi problémy nie sú a že ich integrácia sa podarila. Nie je to tak, že multikulturalizmus zlyhal len pri moslimoch?
On by nezlyhal, pokiaľ by táto časť populácie bola schopná spolunažívať a pokiaľ by nepresadzovala svoje videnie práv, ktoré je nekompatibilné s našou kultúrou. Hinduisti a iné menšiny, o ktorých hovoríte, nepresadzujú svoje videnie sveta násilím. Nesnažia sa meniť Európu, USA či Kanadu na svoj obraz. Máme, samozrejme, čínske štvrte, vietnamské štvrte, ale to sú uzavreté komunity, ktoré si tam žijú po svojom. Mohli by sme to tvrdiť aj o moslimoch – to sú tie no go zóny v západnej Európe. Lenže čínske štvrte neexportujú násilie a teroristické útoky. Preto hovorím, že multikulturalizmus zlyhal, pretože moslimovia nielenže žijú vo svojich komunitách, ale zároveň exportujú svoj spôsob života do okolia, kde už neprevažujú. V tom je obrovský rozdiel.
Čo je na vine? Existuje nejaká inherentná nekompatibilita moslimskej komunity so západnou kultúrou alebo je za tým politická korektnosť, zahmlievanie faktov či niečo iné?
Jeden dôvod neexistuje. Keby existoval, tak to dokážeme riešiť rýchlo. Vyriešil by sa a bolo by po probléme. Po prvé ide o to, že tak ako v Austrálii, aj my musíme od nich vyžadovať, aby sa prispôsobili nášmu právnemu systému a našej kultúre. Politická korektnosť spôsobila problémy tým, že sa pre ňu samotné problémy nepomenovávali. Tieto problémy sa snažili kryť a marginalizovať, bohužiaľ, to prerástlo do štádia, ktoré je už neakceptovateľné.
Na Západe sa v poslednom čase do kurzu dostal termín regresívna ľavica, resp. regresívny liberalizmus, ktorým sa označujú tí, ktorí v podstate tolerujú xenofóbiu či antisemitizmus, ak tieto prejavy prichádzajú od menšinových komunít. Existuje teda podľa vás tento regresívny liberalizmus?
Samozrejme. Už sa prikláňam k tomu, že táto podoba liberálnej demokracie, ktorá tu je akože v Európe, nie je vôbec liberálna demokracia.
A čo to je?
Je to prostý ľavicový ideový smer, ktorý ma korene niekde u Engelsa a v jeho zvrátených predstavách o rodine. Toto nie sú žiadni liberáli. My ubližujeme liberálom a Johnovi Stuartovi Millovi, keď toto, čo tu je, nazývame liberálnou demokraciou. Toto nie je liberálna demokracia, ale totalizujúci ľavicový novotvar.
Prečo to nie je liberalizmus?
V žiadnom prípade nemôže byť liberálnym presadzovanie nárokov menšiny na úkor väčšiny. To nemá s liberalizmom nič spoločné.
Vráťme sa k situácii na Západe. Trendy sú, zdá sa, nastavené veľmi pesimisticky. Desiatky percent moslimov v Británii či vo Francúzsku schvaľujú teroristické útoky, pričom tieto čísla rastú, keď sa pozrieme na mladú generáciu. Existuje nádej, že stále vyhrotenejšia situácia deeskaluje a že nedôjde k otvorenému násilnému konfliktu?
Ľudia sa ma stále pýtajú, že aké je riešenie. V prvom rade musíme pomenovať problém. Keďže historická skúsenosť sa nám neprenáša do génov, tak toto je pre nás všetko precedens. Ja som to vo svojom nedávnom komentári nazval aj ako snahu o kolonizáciu z ich strany. Samozrejme, je to prirovnanie, o ktorom môžeme diskutovať. Jednoznačne však riešenie nemôže byť v tom, že si musíme zvyknúť.
Čokoľvek by som teraz povedal, by vzhľadom na našu skúsenosť z minulého storočia mohlo byť vnímané vo zvláštnych konotáciách. Nemôžeme ich exportovať naspäť domov, ale niektorých sme sem nemali vôbec púšťať. Minimálne tú časť, ktorá sa nechce prispôsobiť, musíme vrátiť. Ale to neplatí u tretej, štvrtej generácii prisťahovalcov, ktorí sú potomkovia prisťahovalcov zo 70. a 80. rokov. Týchto ľudí nemôžeme riešiť ako etnikum. To robil Hitler a v Európe to dnes nie je možné. Ale nejaký spôsob odlišného prístupu budeme potrebovať, napríklad vo forme vyššieho sledovania zo strany tajných služieb alebo bezpečnostných zložiek. Niečo sa bude musieť vygenerovať, lebo pokiaľ to neurobí štát, tak to ľudia urobia sami. Tak ako si na Slovensku pre problémy s Rómami zakladajú domobrany, tak niečo podobné sa deje aj v západnej Európe. Je to najmä na vládach, aby našli riešenia. Lebo potom to budú riešiť ľudia a takéto riešenia sa skončia zle.
Spomínali ste, že to už vyzerá ako kolonizácia. Počúvame stále, že potrebujeme imigrantov, aby sme nahradili naše upadajúce pracovné sily. Na Slovensku sa rodí veľmi málo detí, pomenovanie tradičná rodina je skoro nadávka…
Nadávka, presne tak…
Nie je preto zdvihnutie našej demografickej krivky cestou, ako sa vyhnúť budúcim problémom?
My máme krutú a nepríjemnú možnosť riešenia – zmieriť sa s tým. Zmieriť sa s tým, že tento model civilizácie umiera a že tu nastupuje model, ktorý uplatňuje šaríu. Ja, samozrejme, nepredpokladám tento vývoj. Roky rokúce to bľabocem ako taký idiot, že nemáme populačnú politiku. Chránime tu práva pomaly aj tučniakov. Základom fungovania každého štátu je ale mať funkčnú populačnú politiku, pretože inak nastane stret kultúr, ako ho vidíme v Belgicku, v Británii, vo Švédsku či vo Francúzsku. Samozrejme ale, že populačná politika nevyrieši problém zajtra.
Niektorí vám ale budú rozprávať, že nás je príliš veľa. To sú všetko maltuziánske nezmysly. Ešte stále nás nie je toľko, aby nás zem nedokázala uživiť. Máme nadprodukciu potravín, veda ide dopredu.
Demografická kríza je spôsobená odklonom od tradičnej rodinnej politiky. Dnes Slovensko aj Česko žije z populácie Husákových detí, ľudí, ktorí sa ako produkt populačnej politiky vtedajšieho Československa narodili v 70. rokoch 20. storočia, dnes sú ekonomicky aktívni a držia v chode ekonomiku.
Nedávno ste spomenuli psychopatov v politike, ktorí získavajú na popularite vďaka sociálnym sieťam. Koho ste mali na mysli?
Politikov, nielen slovenských, ktorí sa v súčasnosti presadzujú. Čítal som jeden americký výskum o tom, že najúspešnejší v politike sú práve psychopati, pretože nemajú empatiu a prežívanie toho, čo môžu spôsobiť. Zoberte si, že akú empatiu majú naši politici, keď začínajúci učiteľ, vyštudovaný PhD., má plat 440 eur. Keď sa pozriete na vnútrostranícke boje, tak vidíte, že to je niečo odporné a hnusné. Tým ľuďom nejde o voličov, o ich dobro. Ide im len a len o moc. A idú za ňou nemilosrdne. Čo je korupcia v zdravotníctve, ak nie absolútna absencia empatie? Veď takáto korupcia za sebou zanecháva mŕtvoly.
Je to už klišé, ale nespokojnosť ľudí s politikou je veľká. Na jednej strane tu máme štandardné strany, s ktorými sú ľudia nespokojní, a na druhej strane protisystémové strany a hnutia, ktoré zas majú veľmi kontroverzné prejavy. V USA ide o Donalda Trumpa, na Slovensku možno spomenúť napríklad Borisa Kollára. Čo si má volič v tejto situácii vybrať?
Ide o to, čo vnímame pod kontroverzným prejavom. Ja odmietam pristúpiť na hru, že čo sa vymyká vnímaniu politickej korektnosti týchto ľavicových predstaviteľov, je kontroverzné. Keď niekto napríklad povie, že právo dieťaťa mať matku a otca je nadradené nad právo dvoch homosexuálnych partnerov adoptovať si dieťa, tak ten človek pre mňa nie je žiadny extrémista. Pre mňa je to človek, ktorý zastáva štandardné etické morálne hodnoty. Ale je to politicky nekorektné. Prečo, keď je to vymyslené ľudské právo, ktoré potláča prirodzené právo dieťaťa na matku a otca? A v mojom ponímaní sú prirodzené práva nadradené nad ľudské práva.
