Čo ste robili predtým, ako ste sa stali veľvyslancom na Slovensku?
V diplomatických službách pôsobím od roku 1972 po absolvovaní Moskovskej štátnej vysokej školy medzinárodných vzťahov (MGIMO). Svoju kariéru som začínal na ruskom veľvyslanectve na Srí Lanke a v Singapure. Mám skúsenosti s prácou v rámci OSN. V ústrednom úrade ministerstva zahraničných vecí som zastával viacero pozícií ako riaditeľ odboru, námestník ministra zahraničných vecí Ruska, generálny inšpektor – veľvyslanec s osobitným poslaním MZV Ruskej federácie. Od roku 2004 do roku 2010 som bol mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom Ruska v Českej republike a od októbra 2014 – na Slovensku.
Ako sa vám tu páči?
Ak by som mal porovnať moju predchádzajúcu služobnú cestu v Českej republike s terajšou na Slovensku, poviem, že priamočiare zisťovanie zhodných a rozdielnych vlastností by bolo nekorektné. Šesť rokov v Českej republike bolo obdobím intenzívneho rozvoja našich vzťahov. Na všetkých úrovniach mojej komunikácie som nachádzal rovnako zmýšľajúcich ľudí a získaval podporu. Títo ľudia mali záujem o prehlbovanie spolupráce. Takýto postoj voči Rusku a snahy o spoluprácu vidím aj tu, aj keď, takisto ako v Prahe, existujú aj iné názory.
Na Slovensku je silnejší pocit našej kultúrnej a historickej blízkosti. Tu si častejšie pripomíname, že sme Slovania, častejšie si uvedomujeme naše spoločné korene, povedal by som až príbuznosť. Rusko a Slovensko majú podobné skúsenosti snáh o prežitie, ochranu a uplatňovanie svojich národných záujmov napriek všetkému, o zachovanie kultúrnych a historických tradícií.
Mal som možnosť navštíviť všetky časti vašej krajiny na služobných cestách. Najväčšmi na mňa zapôsobili určite ľudia. Popritom krásna, nádherne zachovalá, správnejšie – uchovávaná a verejnosťou chránená príroda, staroveké a nie príliš staré, ale vždy autentické mestá, historické a kultúrne pamiatky udržiavané občanmi či úradmi vytvárajú veľmi priaznivý dojem. Navštívil som rôzne mestá, zúčastnil som sa ceremónií pri príležitosti 71. výročia víťazstva a oslobodenia Slovenska od nacistov a videl som uctievanie pamiatky Červenej armády obyvateľmi aj úradmi, s krásnymi prejavmi a hlbokými citmi, ktoré urobili na mňa neobyčajný dojem. Rovnako ako skutočnosť, že väčšina vojnových hrobov sa vzorne udržuje, ľudia sa o ne starajú a tá úprimnosť, s akou si Slováci minulý rok pripomínali na Slavíne deň oslobodenia Bratislavy za účasti ministra zahraničných vecí S. Lavrova a vítali májové dni,na mňa a mojich kolegov zapôsobili emočne.
Nedávny prieskum odhalil, že spomedzi krajín V4 najviac Rusku dôverujú Slováci. Ako vnímate túto skutočnosť a čím si to vysvetľujete?
Všimol som si v tom prieskume, že Slováci majú dobrý vzťah aj k svojim partnerom vo V4, aj k Rusku. Myslím si, že u Slovákov môžeme vidieť viac, že chápu svoj slovanský pôvod. Tým sú si vedomí spoločných historických a kultúrnych koreňov s Ruskom. Slováci, rovnako ako Rusi, sa snažia zachovať si svoju národnú identitu. To je spojené s dedičstvom Cyrila a Metoda. Snaha o zachovanie národnej identity podľa mňa stojí aj za dobrým vzťahom Slovákov k V4.
Nemáte dojem, že dôraz na slovanstvo či nejaký pocit slovanskej identity sa stráca? Nielen na Slovensku, ale aj v iných slovanských krajinách?
Tým, ako globalizácia na ľudí vplýva stále silnejšie, bude sa zvyšovať aj snaha o zachovanie vlastnej identity. V ekonomických vzťahoch človek vždy zistí svoje národnostné príslušenstvo. Bez toho a kultúrnej príslušnosti sa nedá existovať. Ide o to, čo ľudí spojuje.
Takže návrat k nacionalizmu vnímate ako reakciu na globalizáciu…
Globalizácia má pozitívne aj negatívne faktory. Podľa mňa ide jednoducho o potrebu preukázania svojich vlastných záujmov. Pokiaľ to nerobíte, nikdy nedokážete dosiahnuť synergiu s ostatnými, lebo neviete, čo potrebujete. Národnosť tu preto bude vždy. Pokiaľ budeme na faktor národa zabúdať, tak tým posilníme nacionalistov, s ktorými sa už nebudeme stretávať iba na ulici, ale aj v parlamente. A tam, kde je nacionalizmus, tam sa v konečnom dôsledku môže prejaviť aj nacizmus. História o tom vie veľa, len si spomeňme na Nemecko po prvej svetovej vojne.
Nemôžeme preto zabudnúť na národnosť ako takú. Čím viac korektne a gramotne budeme k tejto problematike pristupovať, tým máme väčšiu šancu, že dokážeme spolunažívať s inými národmi.
Vidíme podľa vás znovuzrodenie nacizmu a fašizmu v Európe?
Vidíme. Na mnohých miestach. Predovšetkým v krajinách, ktoré boli republikami v bývalom ZSSR. V pobaltských krajinách sa objavuje nacionalizmus, ktorý získava formu podpory bývalých nacistických legionárov Waffen SS. V parlamente tam diskutujú o postavení pamätníka pre tých, ktorí bojovali na strane nacistov. Vidíme tiež, ako oslavujú banderovcov, ktorí zabíjali ľudí v Bielorusku, na Ukrajine aj tu na Slovensku. Vo svojej podstate teda rast nacionalizmu dáva možnosť aj návratu fašizmu.
V súčasnosti sa veľmi hovorí aj o návrate nacizmu a fašizmu na Slovensku…
Pokiaľ hovoríme o strane pána Kotlebu, nemôžeme zabúdať, že ju do parlamentu demokraticky zvolili ľudia vo voľbách. Tí ľudia, ktorí ĽS NS zvolili, podľa môjho názoru nie sú nacistami ani fašistami. Sú to ľudia, ktorí si ho jednoducho vybrali na základe svojho úsudku, na základe jeho programu. Je to však silný signál, na ktorý treba reagovať.
Samozrejme, sú veci v tejto strane, ktoré sú absolútne neakceptovateľné – odmietanie holokaustu alebo oslavovanie vlády, ktorá tu vtedy bola. To je naozaj neakceptovateľné.
Treba si ale položiť otázku, prečo k tomu došlo a čo spraviť, aby sa to neopakovalo? To je otázka pre členov vlády, zákonodarcov. Demokratický postup voľby však treba rešpektovať.
ĽS NS sa celkom podobá na niektoré krajne pravicové zoskupenia na Ukrajine a v ďalších krajinách. Kotlebova strana má však pomerne pozitívny vzťah k Rusku. Ako to vnímate?
Veľa skupín na Ukrajine je radikálnych, ani nie tak svojimi programami ako skôr svojou extrémistickou činnosťou. Tu by som pripomenul Majdan, kde takéto skupiny strieľali do ľudí. Podľa rôznych vyšetrovaní to boli extrémisti, ktorí strieľali, čím chceli spustiť tento proces. Zaujímavé je, že po tom, ako sa Majdan skončil, postínali všetky stromy, aby nebolo možné určiť, odkiaľ prišla streľba. Viacerí známi mi pritom hovorili, že k streľbe došlo z tých budov, v ktorých sa nachádzali predstavitelia Majdanu.
Prvýkrát počujem, že by tam postínali stromy…
Áno, postínali. Sú aj takéto informácie.
A tá informácia sa dá nájsť na internete?
Podľa mňa to je možné. Európa pritom na takéto veci alebo vypálenie Domu odborov radikálmi z Pravého sektora v Odese nereagovala a tým umožnila násilné konanie ukrajinských nacionalistov.
Chcel by som tiež upozorniť na zverejnenie osobných údajov novinárov akreditovaných v Donbase na stránkach ukrajinského Mierotvorcu a ich obvinenia zo „spolupráce s teroristami“. Je to otvorená výzva pre páchanie zločinov proti novinárom, čo sa v súčasnej Ukrajine, bohužiaľ, stáva bežným javom. Prihodilo sa to novinárovi Olesovi Buzinovi, ktorý bol spočiatku zapísaný do zoznamu Mierotvorcu a neskôr zavraždený. Zástupca OBSE pre slobodu médií Dunja Mijatovicová už podala príslušné vyhlásenie. Ale nič sa nezmenilo. Prednedávnom zabili ešte jedného novinára Pavla Šeremeta, ktorý sa snažil písať pravdu o dnešnej Ukrajine, a je to už ôsmy prípad od Majdanu. Okrem toho si môžete prečítať najnovšiu spoločnú správu Amnesty International a Human Rights Watch, v ktorej sa uvádza, že väznenie a mučenie civilistov príslušníkmi tak radikálnych skupín ako aj ozbrojených zložiek sa stalo bežnou praxou na Ukrajine.
Čo sa týka Kotlebovej strany, môžeme v jej prípade nájsť vyjadrenia, ktoré môžeme považovať za pronacistické. To nemôžeme schvaľovať. Zároveň však u nich nenájdeme radikálny program. Takže ťažko sa mi to porovnáva.
Žijeme vo svete, kde s termínom fašizmus šermuje každý tak, ako sa mu zachce. Nie je to tak, že dnes je fašizmom označovaný každý, kto je tým nepriateľom?
Podľa mňa bol fašizmus jasne definovaný v Norimberskom procese. Fašizmus nie je teória, ale prax, ktorá bola použitá počas druhej svetovej vojny pri masovom vraždení a popravách obyvateľstva mnohých krajín – Slovania a židia podľa nej nemali prežiť.
Máte pravdu, že ľudia sa začali s týmito slovami zahrávať a je ťažké to komentovať. Netýka sa to však len slova fašizmus, ale aj slova vojna, ktoré sa začína používať v akomkoľvek prípade. Napríklad sa hovorí o hybridnej vojne. Čo to je? Hybridná vojna je jednoducho nonsens. Vojna je tiež presne definovaná vec.
Pripomína mi to príbeh o tom roľníkovi, ktorý strašil dedinu, že idú vlky, aj keď žiadnych vlkov nebolo. Keď sa potom vlky naozaj objavili, tak mu nikto neveril a zničili mu hospodárstvo. Tak je to aj s vojnou. Často sa ľudia svojvoľným použitím tohto termínu snažia vyvolať negatívne emócie. Rovnako ako pri svojvoľnom použití slova fašizmus. Jednoducho povedané, ide o propagandu.
Tak je to aj v prípadoch, keď Rusko obviňujú, že podporuje nejaké mediálne zdroje. Je zodpovednosťou tých, ktorí obviňujú, aby dokázali, že to tak naozaj je.
Spomenuli ste hybridnú vojnu. Nehovorí sa o nej v súvislosti s Ruskom aj preto, že ruský náčelník generálneho štábu Valerij Gerasimov vo svojej publikácii roku 2012 fakticky opísal to, čo dnes nazývame hybridnou vojnou? Potom v roku 2014 došlo ku konfliktom na Kryme a východnej Ukrajine. Viacerí akademici a novinári preto pochopili Gerasimovu publikáciu ako akýsi recept na vedenie vojny.
Ale čo je to hybrid? Má ísť o nejakú zmes a termín, ktorý sa teraz veľmi používa, ale ktorý v skutočnosti sťažuje porozumenie toho, čo prebieha. Vojna je jasne definovaná vec.
Zdôrazním tiež, že to, čo sa deje na Ukrajine, je štátny prevrat, ktorý naši americkí kolegovia na základe priznania V. Nulandovej podporili piatimi miliardami dolárov. Oni dlhšie obdobie pripravovali masu, ktorá potom zvrhla Janukoviča. Rovnako podporili ďalšie farebné revolúcie, ako boli napríklad „revolúcia ruží“ v Gruzínsku, „oranžová revolúcia“ v Kyjeve v roku 2004 či „tulipánová revolúcia“ v Kirgizsku. Korene tohto diania sú absolútne známe. Na východe Ukrajiny a na Kryme pritom tento prevrat s nacionalistickými a nacistickými heslami neprijali. V „porevolučnej“ Rade chceli napríklad zakázať ruský jazyk.
Keď to Donbas neprijal, tak tam prišli ozbrojené ukrajinské skupiny a banditi, ktorí začali zabíjať ľudí. Krym takýto osud nečakal, lebo ľudia na tomto území, ktorí sú poväčšine Rusi, rozhodli o vlastnom osude. Právo na sebaurčenie je pritom nadradené teritoriálnej integrite. Nebudem hovoriť o Kosove či o Falklandoch a o tom, ako sa s touto situáciou vyrovnali Angličania.
Ak hovoríme o Kryme, musíme pochopiť, že to nie je o území, ale o ľudských životoch. Krymčania si vybrali, a to cestu slobodného a demokratického prejavu vôle. Z tohto dôvodu musí byť voľba rešpektovaná a Rusko to inak vnímať nemôže. Očakávame, že aj naši partneri v blízkom i vzdialenejšom zahraničí budú rovnako vnímať túto skutočnosť, lebo najvyšším kritériom pravdy v tomto prípade môže byť iba názor samotného ľudu Krymu.
Ak sa pozriete na dnešný Krym, predovšetkým so zreteľom na objektívne fakty a priamu komunikáciu s Krymčanmi uvidíte, že dnes sa stal skutočným spoločným domovom pre všetkých obyvateľov, všetky národy, ktoré tam žijú – Rusov, Ukrajincov, krymských Tatárov, Grékov, Arménov. V posledných rokoch Rusko urobilo pre všetky etnické skupiny Krymu toľko, koľko doteraz neurobil nikto. Krymská tatárčina spolu s ruským a ukrajinským jazykom sa stala štátnym jazykom, ktorým nebola nikdy – ani za čias ZSSR, ani za čias, keď územie bolo časťou Ukrajiny.
Pokiaľ hovoríme o štátnej príslušnosti, ešte raz zdôrazním, že otázka Krymu sa riešila v rámci a na základe medzinárodného práva. Ako vysvetlilo Valné zhromaždenie OSN v roku 1970 v cielene prijatej deklarácii, hlavným princípom Charty OSN je právo národov na sebaurčenie. Zásada územnej celistvosti musí byť rešpektovaná, pokiaľ ide o štáty, ktoré poskytujú žijúcim na ich území národom právo na sebaurčenie, dodržiavajú toto právo a nepoužívajú silu na zamedzenie vykonávania tohto práva.
Ak by sa udalosti vyvíjali podľa iného scenára, niet pochýb, že na Kryme by tiekla krv podobne ako v Donbase, kde sa ukrajinská armáda pokúsila násilne potlačiť odpor miestnych obyvateľov, ktorí nesúhlasili so štátnym pučom v Kyjeve. Obrovské množstvo utečencov z Krymu by sa pridalo k jednému miliónu presídlencov z Východnej Ukrajiny v Rusku a stovkám tisíc prisťahovalcov z Blízkeho východu a severnej Afriky, stav ktorých v Európe stále viac pripomína humanitárnu katastrofu.
Tak to je oficiálny postoj Ruska k tejto téme, o ktorej sa dá rozprávať a sporiť dlho. Po udalostiach na Ukrajine však EÚ zaviedla voči Rusku sankcie, ktoré boli nedávno opäť predĺžené na ďalší polrok. Znamená to teda, že nemôžeme očakávať lepšie vzťahy medzi EÚ a Ruskom?
Sankcie sú z pohľadu medzinárodných noriem krokom, ktorý je v rozpore s medzinárodným právom. Zároveň sú prostriedkom nekalej konkurencie v snahe o dominanciu. Spomeňte si na to, že sankcie boli prijaté po tom, ako bolo zostrelené malajzijské lietadlo, o ktorom sa neviedlo riadne vyšetrovanie a doteraz sa nezavŕšilo. Nenašiel sa reálny vinník.
Prvé sankcie boli zavedené ešte pred zostrelením tohto lietadla…
Ale boli minimálne. Potom sa využila ľubovoľná zámienka na to, aby bolo zastavené samostatné a aktívne zahraničnopolitické smerovanie Ruska, ktoré u nich vyvolávalo obavy. Rusko sa totiž rozhodlo viesť suverénnu a nezávislú zahraničnú politiku.
Po prvé, ak niekto dúfa, že sankcie môžu prinútiť Rusko zrieknuť sa svojich principiálnych pozícii – je to nesprávne a krátkozraké. V Moskve stav vecí hodnotia filozoficky. Tí, ktorí uvalili tieto sankcie, nech sa sami rozhodujú, čo s postavenou „slepou uličkou“ vzťahov. Mimochodom, obrysy tejto „slepej uličky“ sa postupne rozplývajú – viac a viac politikov a štruktúr v Európe sa vyjadruje za zrušenie sankcií. Určite viete o rozhodnutí francúzskeho parlamentu a miestnych úradov v regiónoch Talianska. Takže nech rozmýšľajú.
Povedať, že sankcie neovplyvnili našu ekonomiku, by bolo nesprávne, rovnako ako odmietnuť skutočnosť, že sankcie nepocítili ekonomiky krajín EÚ. Reštrikčné opatrenia, samozrejme, škodia. Otázka však je, komu viac. Podľa Rakúskeho inštitútu pre ekonomický výskum sú straty EÚ vyplývajúce zo sankcií asi 50 miliárd eur a viac ako dva milióny pracovných miest. Sankcie sú, samozrejme, aj pre nás škodlivé, no na druhej strane sme sa vďaka nim začali zaoberať rozvojom tých hospodárskych sektorov, ktoré predtým čelili veľkej konkurencii, takže majú aj pozitíva. V každom prípade však situáciu nepovažujeme za normálnu a chceme jej normalizáciu.
Ale namiesto spoločného budovania konštruktívnej spolupráce v boji proti zásadným výzvam tohto obdobia, ktorými sú, napríklad, medzinárodný terorizmus a migračná kríza, v Bruseli sa naďalej hrajú „sankčné hry“. A pretože nie my sme prijali rozhodnutia o reštriktívnych opatreniach, znamená to, že nie my by sme mali hovoriť o ich zrušení. Fakt, že EÚ odôvodňuje zrušenie sankcií vykonávaním Minských dohôd Ruskom, je, podľa nášho názoru, umele vytvorený a neopodstatnený. Konflikt na východnej Ukrajine nerozpútalo Rusko, ale kyjevské orgány moci, ktoré sa snažili násilne potlačiť nesúhlas Donbasu s februárovým prevratom 2014. Je vhodné pripomenúť si, že Rusko nie je stranou konfliktu a nespomína sa v Minských dohodách. Moskva rovnako ako Berlín a Paríž, podpísali deklaráciu o podpore príslušného súboru opatrení, sledovať ich vykonávanie Kyjevom, Doneckom a Luganskom, čo sa snažíme robiť. Preto spojenie sankcií s Minskými dohodami nemá logiku a je len propagandistickým trikom, odôvodňujúcim činnosť Kyjeva a tých, ktorí ho podporujú.
Profesor Maxim Braterský, ktorý pôsobí na Vysokej ekonomickej škole v Moskve, mi však povedal, že reformy v Rusku sa fakticky neuskutočňujú. Doslova konštatoval, že nezáleží na tom, či sa bude presadzovať nejaká konzervatívna vízia, alebo liberálna vízia, ale že niečo konečne treba začať robiť.
Reformy sa konajú. Ako dlhoročný pracovník v štátnej službe však viem, že keď sa začne hovoriť o reforme, tak to ľudí vystraší. Štruktúrne zmeny však, ako hovorím, prebiehajú. Zvýšili sme napríklad vývoz plynu aj ropy, podiel príjmov z tohto exportu sa však zmenšil. Vďaka tomu sa rozvíja náš priemysel, aj keď menej, ako by sme si priali. Štruktúrne zmeny tiež môžeme vidieť v našom priemysle a poľnohospodárstve. Rozvíja sa východný vektor, zvyšujeme export do Číny. Zväčšil sa tiež dovoz z Latinskej Ameriky. Nesúhlasím preto s Braterským, že treba niečo začínať, už sa začalo.
Súhlasíte s názormi, že Rusko potrebuje vyčkať, pokým sa v európskych krajinách nedostanú k moci strany, ako sú Front National, UKIP, FPÖ, zjednodušene povedané radikálne strany?
Nesúhlasím, lebo nie je možné čakať. Nikto nikoho nikdy nečaká, stráca to čas. Sústreďujeme sa na tú vládu, ktorú vyberie ľud. Nemôžeme povedať, že je nám jedno, kto to bude, pravdou však je, že záujmy štátov sú nemenné. Jednotlivé vlády ich len vyjadrujú. Takto my vždy pristupujeme k vzťahom s jednotlivými krajinami, národmi, akoukoľvek vládou, ktorá je vybraná zákonnou cestou.
Na Slovensku sa teraz intenzívne diskutuje o propagande, ktorá má pochádzať z Ruska. Financuje Rusko nejaké médiá na Slovensku?
Poviem vám o propagande. Pravdivá, dôveryhodná informácia si nevyžaduje propagandu. Naviac, pravda prekáža propagande, znehodnocuje ju. A vidíme, ako prax „mainstreamu“, informačného a propagačného diktátu západných médií a mimovládnych organizácií sa čoraz viac podobá Goebbelsovej cenzúre. Ignoruje sa a skresľuje všetko, čo pochádza z Ruska, a na oplátku sa ponúkajú propagandistické mýty, v zajatí ktorých sa často ocitnú aj samotní politici, ktorí ich stvorili. Názorný príklad – hrozba medzinárodného terorizmu pochádzajúca od ISIL alebo šírenie extrémistických ideológií v rade štátov, podceňovanie ktorých nemožno hodnotiť inak ako trestuhodnú krátkozrakosť. A deje sa tak, lebo teraz dominujú tie masmédiá, ktoré propagujú protiruské názory a pôsobia podľa princípu „kto nie je s nami, je proti nám“.
Okrem toho utváranie verejnej mienky na Západe s pomocou takého „mainstreamu“ sa uskutočňuje na pozadí systematického obmedzovania alternatívnych informačných kanálov a fyzického „vytláčania“ ľudí odlišných názorov. To sa stalo už bežnou praxou. Potvrdením takej diskriminačnej politiky voči ruským médiám sú nepodložené zákazy činnosti našich televíznych staníc, spravodajských agentúr a dopisovateľov v Českej republike, Poľsku, na Ukrajine, Moldavsku, Lotyšsku a ďalších krajinách, kde, bohužiaľ, porušovanie práv ruských novinárov sa stalo zlou tradíciou. A postihnutí sú nielen ruskí novinári, ale aj ich zahraniční kolegovia.
Na pozadí bezprecedentných pokusov o skresľovanie obrazu Ruska a jeho politiky sú mimoriadne cenné snahy o šírenie objektívnej informácie vo svetovom spoločenstve. Významná úloha tu patrí občianskej spoločnosti, ktorá sa musí naučiť odlišovať technológie vnucovania stereotypov od túžby vyjadriť nezávislý názor, pozerať sa na veci z rôznych uhlov. Zodpovednú žurnalistiku, čestné a slobodné slovo potrebujú viac ako v Rusku občania tých krajín, kde sú funkčné masmédiá. A novinári by mali pochopiť, že nepracujú pre akéhosi „uja“, ale pre vlastnú krajinu.
Na Slovensku je spektrum médií veľmi rôznorodé, vyskytujú sa rôzne názory, vrátane tých o Rusku. Vidíme, že sa aj tu vytvoril informačný mainstream, ktorý pozostáva z médií a vládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú informovaním. V prvom rade ide o neoliberálny mainstream, ktorý propagandou nazýva všetko, čo nesúhlasí s jeho svetonázorom. Často hovoria o ruskej propagande, proruskej propagande či propagande financovanej Ruskom. Veľmi dobre sa pritom vie, komu patria masmédiá na Slovensku. Majú amerických, nemeckých a ďalších vlastníkov. My na Slovensku masmédiá nemáme a nepotrebujeme ich financovať. Stačí si kúpiť televíznu anténu a človek získa na televíznom trhu akúkoľvek informáciu. O propagande sa však hovorí tak často, lebo mainstream pravdu nepotrebuje.
Ale musím povedať, že okrem kritiky, pomerne často neodôvodnenej, sú aj pomerne objektívne materiály a vecné správy o Rusku. V poslednom období je záujem o našu krajinu značný. Slovenské médiá informovali o podujatiach venovaných úlohe Červenej armády pri oslobodzovaní krajiny od fašizmu a oslavovaní víťazstva v druhej svetovej vojne, spomínajú sa rôzne akcie v rámci bilaterálnych vzťahov v oblasti hospodárstva, regionálnej spolupráce a kultúrnych a humanitárnych stykov. Počítame s nezaujatým a zainteresovaným pohľadom slovenských novinárov. Ľuďom treba dať informáciu, oni sa už sami rozhodnú, čo je alebo nie je pravda.
Objavila sa však nahrávka, ktorá má zachytávať šéfredaktora istého slovenského časopisu, ako sa od bývalého veľvyslanca Ruska na Slovensku snaží získať podporu. To tiež nie je pravda?
Ja vám úprimne poviem, že neviem, o akú podporu žiadal, to je jeho vec. Nám prichádza množstvo listov, v ktorých ľudia žiadajú peniaze na rôzne projekty. Často hovoríme, že môžeme nadviazať nejakú kultúrnu spoluprácu alebo kontakty, môžeme poslať knihy alebo morálne projekt podporiť, ale veľvyslanectvo takéto veci nefinancuje, náš rozpočet nie je na to určený. Principiálne to však je normálne, keď niekto niekoho poprosí o pomoc.
Ak sa vás spýtam podobnú otázku na podporu európskych strán, dáte podobnú odpoveď? Vieme napríklad, že francúzsky Národný front Marine Le Penovej získal podporu od ruskej banky.
Od ruskej súkromnej banky a nie podporu, ale úver. Poviem vám tak, že pokiaľ nájdete jedinú politickú stranu, ktorá si nepožičiava financie od bánk, tak potom by ste sa mali obrátiť na protikriminálne jednotky ministerstva vnútra, lebo taká strana má čo dočinenia so špinavými peniazmi.
Vo vami zmienenom prípade ide o stranu, ktorá nie je zakázaná, a ktorej napriek tomu z politických motívov odmietli domáce banky poskytnúť financie. To je okresanie demokratických práv a slobôd a príklad politickej cenzúry. V iných prípadoch príde človek a nič o svojich politických názoroch nehovorí. Breivik prišiel do National City Bank, zobral si úver, kúpil zbraň a postrieľal ľudí. Jemu dali peniaze a Le Penovej nedajú. Čo ona ich nepotrebuje? To je čo za demokraciu? Ide len o snahu vystaviť ju nerovnej konkurencii so stranami, ktoré peniaze od bánk dostávajú. Úver získala za normálnych okolností.
Ale šlo fakticky o otvorenú podporu z ruskej banky.
Pokiaľ viem, bol to obyčajný bankový biznis, založený na dobrých podmienkach. Jej partner si vypýtal peniaze a tie mu dali. Iná situácia by bola, ak by to bolo tak ako u vás. Na Slovensku rôzne organizácie dostávajú granty a potom demonštrujú proti vláde. My vieme, odkiaľ tie peniaze dostávajú.
Odkiaľ?
Z rôznych krajín. Nielen zo Slovenska.
Máte na mysli súčasné protesty proti vláde?
Rôzne protesty. Nie súčasné, o nich také informácie nemám. Hovorím o skorších protestoch, ktoré boli takto financované, o čom som čítal na internete. Takže áno, Le Penová je zaujímavý prípad, ale vážnejšie veci sa dejú tu na ulici.
Poskytuje aj Rusko granty zahraničným politickým organizáciám?
Nie, toto nerobíme. Granty je možné získať v Rusku iba na kultúrne alebo spoločenské projekty na základe žiadosti, keď požiadate neštátne orgány alebo fondy. Keby boli o nejakých takýchto praktikách dostupné informácie, tak verte, že by sa objavili na prvých stránkach novín. My však máme v tomto prísne zákony.
Čo si myslíte o vnútropolitickej situácii na Slovensku po posledných parlamentných voľbách?
Veríme, že na Slovensku v súlade s výsledkami parlamentných volieb sa vytvorila stabilná koaličná vláda, ktorá zachovala kontinuitu v domácej i zahraničnej politike. Privítali sme, že nový kabinet nastúpil kurz na rozvoj konštruktívnej a vzájomne prospešnej spolupráce s našou krajinou.
Ako sa podľa vás budú najbližšie obdobie rozvíjať slovensko-ruské vzťahy?
Čo sa týka nášho hodnotenia spolupráce medzi Ruskom a Slovenskom, myslím si, že najdôležitejšie, čo sme spoločne dokázali urobiť – je udržanie v súčasnej zložitej situácii priateľskú a vzájomne rešpektovanú povahu rusko-slovenských vzťahov a vzájomnú snahu o ich ďalší rozvoj. Dôkazov toho je veľa. Pokračujú pravidelné kontakty vo všetkých smeroch. V roku 2015 slovenský ministerský predseda Robert Fico dvakrát navštívil Moskvu a stretol sa s ruským vedením. Na Slovensko zavítal minister zahraničných vecí Ruska S. Lavrov a minister priemyslu a obchodu D. V. Manturov, a v Moskve bol slovenský minister hospodárstva V. Hudák. V máji tohto roka Moskvu navštívil minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenska Miroslav Lajčák, uskutočnila sa návšteva ruského ministra pre hospodársky rozvoj A. V. Uľukajeva v Bratislave. Konala sa výmena parlamentných delegácií, v Rade federácie Ruska bola založená Skupina priateľov Národnej rady Slovenskej republiky. Doplnili sa nové dohovory právneho rázu. Rysujú sa konkrétne oblasti a projekty ekonomickej, kultúrnej a humanitárnej spolupráce. Očakávame prehĺbenie celého spektra vzťahov medzi Ruskom a Slovenskom, založených na vzájomnom rešpekte s prihliadnutím na národné záujmy, najmä v hospodárskej sfére, spoločných kultúrnych a historických tradíciách a spoločnom boji proti fašizmu.
Som optimista, lebo vidím, že obe strany majú na dobrých vzťahoch spoločný záujem. Máme veľmi veľa toho spoločného a naši ľudia sú si blízki. Bol som raz v Kutuzovovom múzeu v Rišňovciach, kde sa nachádza veľká kolekcia Kutuzovových listov, ktoré boli napísané, keď sa Kutuzov s ruskou armádou vracal po porážke pri Slavkove a keď prechádzal cez súčasné územie Slovenska. Prostí ľudia sa vtedy s ruskými vojakmi delili s jedlom, poskytli im lekársku pomoc. Tieto sympatie medzi nami stále existujú a sú silnou platformou pre ďalšie vzťahy. Máme históriu spoločného boja proti fašizmu, zahynulo tu 63-tisíc našich vojakov. Keď im tu kladieme vence, počúvame neustále slová vďaky od politikov aj obyčajných ľudí. Ceníme si to.
Premiér Robert Fico tiež hovorí, že sankcie nie sú správne. Chápeme, že v rámci EÚ existuje bloková disciplína, ale na všetkých besedách na vysokej úrovni hovoria slovenskí predstavitelia, že sankcie nič neriešia. Komu pomáhajú? To je otázka do druhého interview.
S veľkým záujmom sledujeme slovenské predsedníctvo v Rade EÚ a dúfame v konštruktívnu spoluprácu s našimi slovenskými a európskymi partnermi. Z našej strany sme opakovane deklarovali pripravenosť k rovnoprávnemu dialógu s Európskou úniou.
