Čomu sa podľa vás venujú slovenskí politici? Ste spokojný s ich prácou?
Na slovenskej politickej scéne máme ustálené tábory naoko bojujúce proti sebe, čím úmyselne prekrývajú nepríjemné otázky. Ľuďom ponúkajú teatrality ako plagáty a výsmešné tričká v parlamente či facky. Značne tomu pomáhajú ukričaní jednotlivci z opozície, ktorých prejav kopíruje mečiaristickú kultúru deväťdesiatych rokov. V prípade, že spoločnosťou rezonuje ozaj pálivá téma, automaticky počujeme o utečencoch a Rómoch, ale ani o jednom komplexnom riešení čohokoľvek. Je to fenomén otáčavých dverí, preto sa o priazeň voličov stále uchádzajú reinkarnovaní otcovia národa. Politickou prácou sa nedá nazvať počínanie, kde sa vytrácajú základné funkcie tvoriace stabilný štát a vymožiteľnosť právnych istôt.
Mnohí sa nazdávali, že po Harabinovom predsedaní najvyššiemu súdu bude dôvera v justíciu už iba rásť. Opak sa stal pravdou a my sa dívame na zlyhávanie rôznych orgánov vyplývajúce aj z ruín idey sudcovskej samosprávy. Je evidentné, že Slovensko je demotivované, a preto sa uchyľuje k voľbe radikálnejších hlasov, čo je ostatne aj európsky trend. Ani sa nečudujem, keď sa z rôznych úrovní politického riadenia Európskej únie valia vágne vyhlásenia a opatrenia formálneho charakteru. Nachádzame sa v období, z ktorého sa možno ani nebudeme vedieť spamätať. A to malo byť podľa mňa úlohou politických lídrov. Predchádzať tomu. Teda otázkou ani nie je, čo robia, ale čo nerobia.
Čo si myslíte o kauze Bašternák?
Je tragické, že sa vôbec musíme zamýšľať nad kauzou takých rozmerov, podobne ako aj nad Váhostavom či cétečkom, a súčasne sa dívať na šliapanie po krku rodinám v ťažkej finančnej situácii. A tiež je veľmi smutné, že sme sa s takými kauzami zmierili ako s nevyhnutným zlom. Nikdy sa nesmie zabúdať na 500 miliónov pre Jirka, na platinové sitká, na zlaté padáky ani na Sasanku. V podstate si myslím, že Bašternák je zlomkom toho, čo uniká z našich peňazí, a je úplne jedno, kto tvorí vládu. Viem pochopiť, prečo voči Bašternákovi jeho obchodní partneri z vlády nevyniesli konkrétne súdy, ale strácam sa v tom, prečo ich do toho nedotlačili koaliční partneri.
Kto vás v parlamente najviac hnevá a naopak, kto vám je sympatický?
Smutným emblémom nad našimi hlavami je fakt, že ľudia hlásajúci všeobecnú nenávisť dostali priestor nielen vo vlakoch, ale aj v parlamente. Ale výhrou pre štát slúžiaci občanom nie sú ani poslanci predávajúci svoje firmy za milióny deň pred daňovou kontrolou. Istá dávka morálnej garancie vyžarovala z bývalej pani premiérky, ale tá sa utápala vo veľmi nečistých vodách svojho kabinetu, kde jej najväčšími nepriateľmi boli kolegovia, ktorých mocenské ambície dostali po papuli. Každopádne máme nedostatok osobností snažiacich sa priblížiť tvrdosti Tatcherovej.
Čo si myslíte o opozícii?
Je veľmi roztrieštená a bez ucelenej koncepcie, neustále sa odštiepujú nové strany a onedlho dôjdeme do bodu, keď bude pripadať na jednu stranu jeden volič. V podstate som rád, že niektoré predtým silné pravicové strany vypadli z parlamentu, ale vznikol tu priestor pre nebezpečné názory a tým nemyslím len Kotlebu, ale aj iných, mnohokrát radikálnejších jedincov chránených straníckym kabátom, či už červenej, červeno-modrej alebo zelenej farby. Opozičná pravica v súčasnosti už nepotrebuje lídra, ona potrebuje úplnú výmenu štruktúr. Tým, že sa venuje iba kauzám vyvolávajúcim široký záujem médií, stráca na sile a nie je ani dôslednou v otázkach štátu a spoločnosti.
Aký máte názor na protesty pred Bonaparte, myslíte, že sa podarí niečo zmeniť?
A podarilo sa niečo zmeniť gorilími protestmi? Je pravda, že organizátori protestov kauzy Gorila mali nereálne formulované požiadavky a už spočiatku bolo evidentné, že k žiadnemu relevantnému záveru nepovedú, ale od Bonaparte sa odlišujú predovšetkým vytrvalosťou účastníkov. Bonaparte, nanešťastie pre vládu, nejako nechce vyšumieť. Neviem, ale aj z týchto protestov strašne smrdí opozičná snaha o mediálny kredit tribúnov. Ktovie, možno pánovi premiérovi pripomína burácajúci dav, na ktorý sa díva z okna, časy, keď sa naň díval z preddveria televízie Markíza. Dnes ale týmto ľuďom nemusí vravieť nič, oni už vedia.
Patrí podľa vás Kotleba do parlamentu?
Spomenul som, že to je európsky trend, avšak neviem sa s ním stotožniť. Viem, akí ľudia ho volili, viem, že medzi nimi bolo obrovské množstvo mojich rovesníkov, viem aj prečo. Dáva im domnelý pocit ochrany rodiny a istoty. Nie takej ochrany ako Aliancia za rodinu, ale reálnej silovej ochrany. Ono sa však časom ukážu jeho ekonomické zručnosti a aj to, či odolá pokušeniu byť tradične nenažraným politikom. Vo vlastnom úrade tomu zatiaľ neodolal. Je takým stelesnením obáv a myšlienok človeka, jeho radikálnych riešení, ktoré otvorene nevysloví, lebo vie, že sú zlé, že naháňajú strach. Takí ľudia ho volia. Ktorí neveria, že môžu mať priemernú mzdu, že im život nebudú otravovať asociálne živly v susedstve, že ich dieťa nepríde skrvavené pre dve eurá. Je prirodzené, že sedí v poslaneckej lavici, ale ak kompetentní otvoria oči, nie je to nevyhnutné.
Na riešenie ktorého problému by ste sa zamerali, ak by ste boli politik?
Určite by som sa venoval radikálnej reforme sociálneho systému a väzenstva, tak ako aj riešeniu otázok sudcovského stavu. Z môjho pohľadu máme efektívny systém výberu daní, problém je vo voľnosti súvisiacich orgánov. Celkovo si myslím, že finančný systém na Slovensku nie je nastavený zle, iba sa nemôže naplno realizovať pre ľudí a záujmy, ktoré chránia. Preto sa vybrané dane nevracajú späť do školstva a zdravotníctva, preto tu nemáme zabezpečené diaľničné prepojenie 25 rokov, a nazdávam sa, že tu ešte 20 rokov nebude. V sociálnom systéme ju nutné zabezpečiť, aby si nebolo možné odrodiť príjem a tiež dôchodok. Zákonné opatrenia majú prispieť k vyrovnanej pôrodnosti a vytváraniu základne platiteľov do dôchodkových fondov, nie demotivovať pracujúcich k zakladaniu rodiny.
Trest odňatia slobody nemôže byť sociálnou istotou pre najinsolventnejšie vrstvy v ponímaní bezodplatného prísunu jedla, bývania či nepretržitej a okamžitej zdravotnej starostlivosti bez akýchkoľvek čakacích lehôt. Rovnako vidíme aj drastické zlyhávanie sudcovskej samosprávy, slabú disciplinárnu autoritu, beztrestnosť sudcov a vyvolených aj nejednotnosť právneho názoru v rovnakej veci jedného sudcu. Mimoriadne dôležité je zaoberať sa exekúciami zo strany dlžníkov, ale aj zo strany štátneho aparátu. Nerozumiem, prečo sa neodťažia súdy od exekúcií vytvorením samostatných oddelení zložených z absolventov práva, napríklad v rámci absolventskej praxe, vedených skúseným súdnym úradníkom, čím by sa výrazne zrýchlili konania. K tomu, aby bolo Slovensko krajinou, kde sa dá žiť bez migrácie za prácou, kde si mladá rodina zabezpečí bývanie či kde sa odvolávanie pochybných činiteľov nekončí ich zotrvaním vo funkcii, netreba tak veľa, ako sa môže zdať, možno naozaj stačí iba viac vnímať udalosti a súvislosti a neskočiť na uchu lahodiace kecy pseudointelektuálnych elít.
