Dlhé roky ste pôsobili ako vyšetrovateľ cenných papierov, ste špecialistom v odbore záchranných služieb, prevencie a bezpečnosti. Za čo všetko ste boli zodpovedný?
Mal som zodpovednosť z pohľadu bezpečnosti za všetko, či už sa to týkalo exekutívy, manažmentu spoločnosti, ochrany majetku a bezpečnosti a kontroly osôb. V mojej kompetencii bolo aj vyšetrovanie.
Bola to vyčerpávajúca práca?
Verím, že všetci by sme mali robiť v živote to, čo nás baví. A keď to aj skutočne robíte, je to skvelé. Ak vás motivuje záujem, logicky dosiahnete vždy v práci lepšie výsledky. Ak aj čelíte výzvam, treba si uvedomiť, že je to beh na dlhé trate a potrebujete na to energiu. Musíte sa na túto prácu pripraviť mentálne aj fyzicky. V mojom prípade sa to všetko začalo, ešte keď som ako dobrovoľník nastúpil do americkej armády. Počas prípravy človek spozná sám seba, vie určiť, aké má možnosti a dokáže si stanoviť, aj čo môže v budúcnosti robiť. Po tom, ako si prejdete všetkými požiadavkami, ktoré od vás armáda vyžaduje, viete, že to už nikdy v živote nevzdáte. Vyše štyroch rokov som pracoval pre armádu a bola to veľmi vyčerpávajúca práca, z ktorej som odišiel s čestným vyznamenaním. Pre lepšie pochopenie, mal som síce 19 rokov, ale bol som na nohách v podstate 24 hodín denne a sedem dní v týždni v pozícii vojenského úradníka, vyšetrovateľa, seržanta a inšpektora fyzickej ochrany. Bol som naozaj vyčerpaný, skôr psychicky ako fyzicky a moje rozhodnutie odísť vyvolalo vlnu prekvapivých reakcií, mnohí boli šokovaní. Ponúkali mi rôzne možnosti, ísť do Nemecka a podieľať sa na operáciách, kariérny postup, ale všetko, čo som v tej chvíli chcel, bolo – ísť domov a konečne vidieť svojho otca. A hoci sme sa o mojej práci nerozprávali veľa, vedel som, že je na mňa hrdý – a čo viac si môže syn priať…
Spomeniete si aj na nejaké konkrétne situácie, ktoré ste riešili?
Pamätám si na rôzne prípady, ktoré spájal spoločný menovateľ: všetky boli extrémne náročné. Mal som však oproti iným tú výhodu, že som mal schopnosť získať informácie od ľudí, ktorí ich nikdy nikomu nechceli prezradiť. To je jednoducho dar – keď sa s človekom chcú vôbec rozprávať. Ak si mám spomenúť na nejaké konkrétne prípady, určite by som priblížil jednu operáciu, na ktorej som spolupracoval. Vyhral som, no zároveň aj prehral. Cieľom bol drogový díler, ktorý chodil medzi elity, preto mal aj dobrú ochranu na najvyšších miestach. Postupne si vybudoval až také kontakty, že vyhral aj nad vplyvnými ľuďmi, ktorí mu poskytovali utajované informácie. Tam však jeho pôsobenie nekončilo. Bol zapletený aj v ďalších špinavostiach. Vo veľkom organizoval večierky, kde mladým podával drogy do nápojov a následne sa stali obeťami znásilnenia. To, že sa začalo vyšetrovanie, sa díler vďaka jeho dobrým zdrojom dozvedel veľmi rýchlo, takže sme sa v podstate stali jeho viditeľným cieľom. Veliteľovi operácie sa dokonca vyhrážal smrťou. Pamätám si to do detailu, aký bol vystrašený, keď ho pre bezpečnosť museli preveliť v utajení do zahraničia. Všetku zodpovednosť som teda musel prevziať ja, aj keď som s takýmto niečím nemal dostatočné skúsenosti. Podarilo sa mi však za krátky čas zozbierať dostatok informácií a svedkov, ktorí jeho aktivity potvrdili. Samozrejme, že si zistil informácie aj o mne, takže som sa ocitol na jeho „listine“. Na druhej strane to však boli aj svedkovia, ktorí mali obavy, lebo díler mal veľa informácií o nich, takže radšej ušli. Podarilo sa mi prežiť len vďaka rozumnému plánu, ktorý zafungoval.
Keď hovoríme o bezpečnosti, v ktorej ste pôsobili, ako sa zmenili normy po septembrových útokoch v Amerike?
Bola to kľúčová udalosť a každá spoločnosť na ňu okamžite reagovala. Okrem štandardných policajných postupov sme museli zahrnúť aj opatrenia proti terorizmu. Našťastie, mal som už v tom období za sebou výcvik aj v tejto oblasti, takže som bol pripravený. Dodržiavali sme nové smernice, ktoré boli prísnejšie, najmä čo sa týka dôsledného pozorovania akýchkoľvek aktivít na miestach, kde je predpoklad zvýšeného náporu ľudí. Časom som sa však v tejto práci začal nudiť, preto som si vzal ešte úväzok a venoval sa tomu, čo viem najlepšie a čo ma aj najviac bavilo – dolapeniu zlodejov a podvodníkov. Ešte aj tesne predtým, ako som šiel na dôchodok, sa mi podarilo vyriešiť jeden prípad krádeže. Bola to síce len minimálna strata pre spoločnosť, lebo škoda v hodnote dvetisíc dolárov znamená pre takú korporáciu zanedbateľnú stratu, ale pre prevenciu bolo nevyhnutné zlodeja dostať. Celé štyri týždne som zbieral dôkazdy a nakoniec sa mi podarilo vypátrať zamestnancov, ktorí tovar kradli, lebo medzičasom sa krádeže dokonca začali opakovať a za pár týždňov to už bola škoda v hodnote šesťtisíc dolárov.
Vyskytla sa počas vašej praxe aj situácia, ktorá vás zaskočila?
Všetky tie skúsenosti, ktoré postupne získavate, vás časom naučia, aby ste v žiadnej situácii neostali zaskočení.
A keď sa vrátime k útokom na Dvojičky z 11. septembra. Zmenili sa ľudia po nich?
Úplne od základu sa zmenili. Či už sa ich to dotýkalo osobne a smútili za obeťami – bolo to niečo podobné ako Pearl Harbor. V ten deň som mal službu a všetkých vyšetrovateľov zvolali na špeciálne bezpečnostné miesto. Pamätám si každý jeden detail, akoby sa to stalo včera. V miestnosti nás bolo 25 a keď padla prvá budova, muž, ktorý sedel vedľa mňa, zastonal, akoby cítil bolesť. Pamätám si, ako som vravel, že dúfam, že všetci ľudia stihli opustiť budovu. Mali sme v sebe všetci odhodlanie, že druhá budova padnúť nemôže, ale stalo sa to presne v momente, keď sme plánovali ďalšie kroky na ochranu ľudí. Tým sa však naša práca nekončila, aj keď sme evakuovali maximum. Začali sme dôsledne prehľadávať celé okolie, či nehrozí ďalšie nebezpečenstvo a hlavne preto, aby sme zistili, či tam nie sú ďalší ľudia. Jasne si spomínam, ako som prehľadával úsek v okolí, za ktorý som bol zodpovedný a vtedy som si pomyslel, že nechcem nájsť žiadnu osobu. Pamätám si, že jediné, čo som vtedy chcel, bolo vrátiť sa domov k rodine, aby som si bol istý, že všetci sú v poriadku, aj keď som vedel, že sú. Pamätám si bolesť, hnev, ako sa mi v podvedmí vyplavovali myšlienky, že nie je možné, aby sa za jedinú minútu zmenilo všetko vo vašom živote. A ten hnev cítim stále. Celá generácia ho bude pociťovať rovnako, ako pociťovala hnev po Pearl Harbor. Ten hnev pramení z toho, že som vnímal ako ľudia, ktorí útočili, oslavujú smrť toľkých nevinných ľudí rovnako, ako ju oslavovali Japonci pri Pearl Harbor.
Čo si ako odborník myslíte o teroristických útokoch v Európe?
Musím sa priznať, že rovnako vo mne prevláda hnev. Ale tentoraz z toho dôvodu, že vidím, ako štátnici jednotlivých európskych krajín nerobia nič pre to, aby ochránili svojich obyvateľov. Teroristické útoky v Európe sa začali plánovať ešte v časoch, keď som absolvoval špeciálny výcvik zameraný na opatrenia proti terorizmu, čo bolo v 70. rokoch. Verím však, že sa Európa zmobilizuje podobne ako Írsko, ktoré bolo ustráchané pred útokmi radikálov IRA a nakoniec sa väčšina zmobilizovala a povedala: “Dosť!“ – toto sa predsa raz musí skončiť. Príkladov z minulosti je mnoho – či už sú to útoky v Nemecku, Ríme a mnohé ďalšie. Kľúčové však je, že všetky tieto teroristické útoky neviedli k žiadnemu rozhodnutiu. Dnes útoky pokračujú v ďalších krajinách. A nikde nevidím žiadne protestné aktivity, nejakú odozvu od obyvateľov týchto krajín. Ľudia akoby si pred nimi zatvárali oči alebo dostanú verziu, v ktorej nie sú uvedené všetky skutočnosti. Mám veľa kontaktov aj v Európe a som dostatočne informovaný a za všetky spomeniem len jeden, pre mňa nepochopiteľný príklad: v Belgicku sa podarilo identifikovať teroristov, ale keďže vláda neuvoľnila dostatok prostriedkov, aby boli vo väzbe monitorovaní 24 hodín denne, neboli zatknutí. Táto vláda podľa mňa zlyhala a nie je schopná ochrániť občanov vlastnej krajiny. V Amerike je najdôležitejšou zodpovednosťou prezidenta a vlády ochrániť ľudí. Jeden môj zdroj mi dokonca prezradil, že akékoľvek ďalšie aktivity spojené s pátraním a šetrením po útokoch na letisku v Belgicku boli pozastavené s odvôvodnením, že nejde o prioritu. Tak nech to teda skúsia vysvetliť rodinám všetkých tých nevinných obetí útokov!
John Richard Huss Foto: Archív J. R. H.
Aký je vás názor na útoky v Paríži či v Nemecku?
Je veľmi náročné odhaliť útočníkov, keď sú to samovražední atentátnici. Napríklad útok v Paríži bol veľmi dobre zorganizovaný a poriadkové sily mu už nemohli zabrániť, až pri vyšetrovaní museli dávať dokopy všetky fatky. Chyba je, že sa nerobia žiadne preventívne opatrenia. Rovnako aj v Nemecku sa voľne pohybujú imigranti a polícia nedokáže predvídať ich správanie a to, či sú medzi nimi potenciálni útočníci.
Dnes už ste na dôchodku, ale zjavne sa zaujímate o súčasnú situáciu nielen v Amerike, ale aj vo svete…
Som síce na dôchodku, ale nie preto, že by som chcel z práce odísť. Starám sa o zdravotne ťažko postihnutú osobu v mojej rodine, ktorá si vyžaduje 24-hodinovú starostlivosť denne. Kým mohla ona, starala sa o nás všetkých, dnes, keď nemôže, je rad na nás. Ale prostredníctvom sociálnych sietí som neustále v konakte s mojimi známymi.
Ako hodnotíte súčasnú politickú situáciu v Amerike?
Aby som to vyjadril slovníkom našich predkov, politika je „krvavý šport“. Je to špinavá vec a politici neváhajú podvádzať a klamať, len aby dosiahli svoje ciele. Ľudia by si to mali uvedomiť a voliť správnu vec, nie toho politika, ktorý v nich vyvoláva sympatie, pozitívne emócie a jeho prejavy sú dobré a ešte aj dobre vyzerá. Prezident Kennedy to vystihol, keď povedal – nepýtajte sa, čo môže krajina spraviť pre vás, ale spýtajte sa, čo môžete vy spraviť pre vašu krajinu. Zaregistroval som, že v európskych médiách sa objavujú skreslené články o politike USA. Európske médiá v tomto zlyhávajú rovnako, ako zlyhávajú pri informovaní o imigračnej kríze. Politické elity v Európe chcú docieliť, aby ľudia vnímali svet ich optikou. Keď sa však mám vrátiť k politike Ameriky – treba si uvedomiť, že Amerika je republika a nepanuje v nej demokracia. USA sú postavené na odmietaní hierarchií, ktoré priniesla práve Európa. Čiže žiadni králi a kráľovné, vojvodcovia či vojvodkyne, žiadne kráľovstvá a princovia či princezné. Obávam sa, že tento typ demokracie, ktorý máte v Európe, je priamo závislý od rozhodnutí vlád, ktoré nemusia byť dobré. Veď len si pripomeňme, ako to dnes funguje v Grécku…
V Amerike to v súčasnoti doslova vrie napätím, čo sa týka prezidentských volieb. Ako by ste zhodnotili najsilnejších kandidátov?
Realita je taká, že ak by sa v mojej blízkosti objavila Clintonová, ani by som jej nepodržal dvere. Je elitárskou kandidátkou, ktorá hovorí: Zaslúžim si byť prezidentkou, pretože viem všetko, predčím každého, som múdrejšia ako všetci ostatní aj vzdelanejšia. Pre mňa je to však len prázdna rétorika a plané sľuby, lebo už v minulosti klamala – ešte za čias, keď jej manžel bol prezidentom. Jej smäd po moci bol natoľko silný, že sa dokonca nerozviedla s manželom, ktorý ju ponížil pred celým svetom. Dokonca s ním uzavrela dohodu, že neprezradí jeho mnohé sexuálne radovánky, ktoré si z pozície moci doprial, ak ju v budúcnosti podporí v jej politickej kariére. Hillary Clintonovú prichytili pri klamstvách viackrát a je to politička, ktorá zapredá aj vlastných ľudí, len aby si ochránila vlastnú kožu. Vezmite si trebárs len Líbyu. Je nesporné, že ona spoločne s Obamom sú zodpovední za to, že tam zomreli štyria Američania. Jej postoj je skrátka nasledovný: Ja som tu kráľovná a čo chcem ja, to aj spravíte. A ak nie, tak vás za to potrestám. A Obama podľa názoru drvivej väčšiny Američanov sklamal na plnej čiare. Pravdepodobne ešte dokonca aj predbehne prezidenta Cartera v rebríčku najneschopnejších prezidentov USA.
A aký je váš názor na Donalda Trumpa? Analytici vyhodnotili mnohé jeho výroky za hraničiace s extrémizmom.
V Európe ho pravdepodobne vnímate ako biznismena, ktorý sa silou-mocou chce stať politikom. Áno, je pravda, že je bohatý a nemusel mať žiadnych sponzorov, sám si dokonca financoval aj celú kampaň. Takže to je prvý predpoklad – nemusí nič ľuďom sľubovať, aby si získal ich hlasy. Trump nikdy nemal politické skúsenosti a jeho jazyk je teda neokresaný, necenzúrovaný a nepozná politickú korektnosť, ale hovorí od srdca. A počujeme od neho výroky, ktorými sú ľudia doslova šokovaní. Veď si to priznajme, keď sme doma, vyjadrujeme sa aj my všetci inak, ako keď sme na verejnosti. To je tá irónia. Aj keď musím priznať, že nie vždy súhlasím s tým, čo Trump tvrdí, ale treba uznať, že hovorí od srdca.
Rovnako viem, že jeho krikľúnsky štýl komunikácie nie je práve to, na čo sú ľudia od politikov zvyknutí. Myslím si však, že časom sa to Trump naučí rovnako ako všetci ostatní politici. Myslím si, že Obamov spôsob komunikácie v štýle „politickej korektnosti“ už privádza ľudí do šialenstva. Keď moslim, ktorý zabije desiatky ľudí v Orlande, mimochodom, je to moje rodné mesto, a atentátnik hlási oddanosť k ISIS a ešte predtým, než ho polícia zneškodní, stihne zakričať vernosť Allahovi, je v poriadku, ak ho nazveme moslimským teroristom džihádu. Ale Obama to nespraví, použije túto hroznú tragédiu v prospech svojej agendy na sprísnenie zákonov týkajúcich sa držby zbraní. Veci predsa treba pomenovať správnym menom. Bol to teroristický čin a Obama by mal prestať s touto hrou zametania špiny pod koberec, aby ju nikto nevidel. Samozrejme, Trump si servítku pred ústa nedával a povedal „nefiltrovanú“ pravdu. A ďalej, Trump síce nie je politik, ale je biznisman a tak dobre vie, ako funguje trh a marketing. Keď chcete, aby sa vám akýkoľvek produkt zapáčil, musíte ihneď naňho strhnúť pozornosť všetkých. Takže hneď na začiatku vystupoval prudko až hrubo, aby otočil pozornosť od ostatných kandidátov na seba. A podarilo sa mu to. Ihneď získal pozornosť médií. Jeho cieľ je jasný – získať si všetku pozornosť, aby médiá videli a informovali o „produkte“ – ktorý v tomto prípade predstavuje Trump sám.
Aký politik by vás presvedčil?
Vítam akékoľvek zmeny, ktoré spravia Ameriku lepšou krajinou. Napríklad Obama musel svoje návrhy presadiť prostredníctvom prezidentských nariadení, lebo mu neprešli cez Kongres. Možno sa to navonok javí Európanom tak, že sa nepresadil kvôli opozičným politikom, ale aj jeho vlastní sa mu otočili chrbtom, lebo za mnohými stoja rôzne záujmové skupiny. A to vám v médiách nepovedia. Jednoducho, politici v Amerike sú v rukách zámožných ľudí, ktorým ide o presadenie ich záujmov. Aj preto sa podarilo Obamu opätovne zvoliť. Ale Trump sa o žiadne záujmové skupiny nestará, lebo ich nepotrebuje. Nenechá sa kúpiť a robí rozhodnutia výlučne na základe toho, čo si myslí, že je správne. Nemusím súhlasiť so všetkými jeho názormi, ale túto etickú rovinu si na ňom cením.
Aká je v súčasnosti nálada medzi ľuďmi? Dôverujú politikom?
Dnes sa už pomaly spamätávajú z hnevu, ktorý pociťovali voči kariérnym politikom. A, samozrejme, tí sú vydesení a snažia sa udržať, lebo by prišli o teplé miestečká a stratili by vplyv. Tak, ako sú akékoľvek skupiny závislé od vládneho rozpočtu, či už politici, vládni zamestnanci, tak biznismeni sú závislí od vládnych kontraktov. A je to jasné, prečo sa boja – im ide o veľa. Môžu všetky tie benefity stratiť a budú mať vo vrecku menej peňazí. Mnohí Európania veria, že vzťahy Ameriky s ostatnými krajinami vylepšil práve Obama. K tomu by som povedal len toľko, že ak sa skláňate pred mnohými, môže sa stať, že vás niekto kopne do zadku…
Zrejme ste nevolili súčasného prezidenta Obamu…
Priznám sa, že som Obamu nikdy nevolil. Vyrástol som totiž v Chicagu a mal som informácie z prvej ruky, aké politické zázemie má Obama. Už to, že sa priúčal politike v Chicagu, ktoré je natoľko skorumpované, že väčšine ľudí by z toho prišlo zle, je výpovedné. Jednoducho, tam si svoje miesto v politike musíte kúpiť. Musíte sa začleniť do komunity a potom si nájsť finančné krytie, za ktoré však musíte robiť protislužby. Počas volebného dňa veľké dodávky zozbierajú bezdomovcov, najprv im dajú teplé jedlo, potom peniaze a prikážu, aby volili konkrétneho politika. Ak chceš 20 dolárov a teplé jedlo, voľ tohto politika a dostaneš to! Ak chceš viac peňazí, vezmi svojich kamarátov a spravte protest pred radnicou. Ak nejaký podnikateľ v pridelenom okrsku neplatí pravidelne časť zo zisku, pošlú za ním zaplateného človeka, ktorý sa vyhráža, že jeho obchod zhorí. Alebo sa skupina gaunerov postaví do dverí a nedovolia nikomu vojsť ani vyjsť, kým majiteľ nezaplatí na ruku.
A to je ten vzor, v ktorom sa formoval Obama. Bol skorumpovaný od samého začiatku. Ďalší dôvod, prečo som ho nevolil, je jeho postoj voči špecifickým skupinám – napríklad veteránom či polícii. Rovnako aj pre jeho priateľstvo s Billom Ayersom, radikálnym aktivistom zo 70. rokov. Obama jednoducho hľadí len na svoje zveľadenie majetku, nie na bežných ľudí. Ako veterán verím, že vojna je to posledné možné riešenie a väčšina z nás sme proti akejkoľvek vojne, lebo sme si ju na vlastnej koži skúsili. Robili sme si však len svoju povinnosť a verili, že v budúcnosti si tú povinnosť tiež niekto spraví voči nám. Obama statočných vojakov, ktorí robia len svoju prácu a bojujú s teroristami, len zaznáva a haní, že si svoju prácu nerobia dobre, ak sa náhodou pri zničení teroristickej bunky vyskytne náhodou jedna obeť, ktorá medzi teroristov nepatrila. To je jeho rétorika.
A na záver otázka: veríte, že vzťahy medzi Ruskom a Amerikou sú dnes korektné?
Čo sa týka Putina, môže napínať svaly, koľko chce a jazdiť na koni vyzlečený do pol pása, určite mu to nepomôže, aby udržal dobré vzťahy medzi niekoľkými národmi. Putin má dosť práce v Rusku. Môže si ukoristiť kus Ukrajiny, ale má žalúdok na to, aby sa odvážil ísť aj ďalej? Dobre totiž vie, že kedykoľvek sa môže ukázať nejaká jadrová hlavica. Veď si zoberte, aj štrkáč vie, kedy musí zatriasť chvostom a rýchlo zaliezť do úkrytu. Putin vie, ako zatlačiť, ale zároveň vie, ako ďaleko až môže zájsť, aby sa mu to škaredo nevrátilo naspäť.
