Ste skúsenou psychiatričkou s dlhoročnou praxou a pomáhate ľuďom prekonať problémy. S čím sa na vás v súčasnosti obracajú vaši klienti?
Pôsobím ako psychoterapeutka a konzultantka. Dnes riešim najviac prípadov depresií, úzkostných stavov a vzťahové problémy. Ľudia ma vyhľadajú vtedy, ak sa sami pokúsili riešiť tieto problémy, ale neuspeli.
Počas vašej 20-ročnej praxe ste zaznamenali nejaké zmeny, čo sa týka diagnóz? Vyhľadávajú vás vaši klienti s vážnejšími problémami?
Ani nie, vidím len nenápadné zmeny. Vždy spravidla ide o stavy depresií, úzkosti a problémy vo vzťahoch. Ale čo sa zmenilo, v súčasnosti mám viac prípadov stavov úzkosti spojených s prácou ľudí.
Aká je hlavná príčina? Je to horšia ekonomická situácia v krajine alebo aj politické problémy?
Trh práce je na mizernej úrovni, máme v krajine množstvo nezamestnaných ľudí alebo sa im podarí nájsť si prácu len na čiastočný úväzok. Rovnako sa zmenila aj stratégia spoločností, ktoré zamestnávajú ľudí – vedenie spoločností si svojich zamestnancov necení dostatočne. Väčšinu problémov však môžu riešiť osobne a priamo reagovať na okolie.
Okrem toho, že ste aj psychoterapeutkou, venujete sa aj prednáškam. Aké sú vaše hlavné témy?
Väčšinou sa venujem psychopatickým stavom. Prednášam skupinám poradcov o metódach liečby porúch osobnosti, o presadzovaní práv a o tom, ako rozpoznať psychopatické správanie počas pohovorov. Tiež radím spoločnostiam, aby urobili správne rozhodnutie.
Ste však aj úspešnou autorkou kníh a jednou z vašich najpopulárnejších je kniha Manipulátor. Poznáte veľa ľudí vo svojom okolí, ktorí sú zmanipulovaní?
My všetci z času na čas môžeme podľahnúť istej forme manipulácie. Manipulátori, o ktorých píšem, sa snažili získať výhody, kontrolu nad situáciou, podvodným spôsobom. Je to situácia, v ktorej jeden prehrá, druhý je víťaz. Manipulátori vyhrávajú, my prehrávame.
Aký je najlepší spôsob, ako si uvedomiť, že sme sa ocitli „v rukách“ manipulátora? Ako by sa ľudia voči nim mali chrániť?
Často nám to môže prezradiť aj šiesty zmysel, vďaka ktorému si uvedomíme, že sme istým spôsobom manipulovaní, lebo sa jednoducho necítime príjemne. Musíme venovať viac pozornosti činom, nie slovám. Činy sa vždy musia stať prioritou, čomu veríme, nesmieme si všímať sladké, lichotivé slová. Používame vlastné logické myslenie, vnímame realitu, ktorú si môžeme konfrontovať s priateľom, aby sme sa vyhli škodlivej manipulácii.
Množstvo prípadov má pravdepodobne ten istý model: dôverujeme ľuďom a neuvedomíme si, že by nám mohli emocionálne ublížiť. Je spôsob, ako sa tomu vyhnúť?
Emócie je nevyhnutné dať bokom a sústrediť sa na logiku. Dôležité je aj rozprávať sa o týchto problémoch s blízkym človekom, ktorému dôverujete.
Ide o rovnaký princíp manipulácie, ktorý využívajú aj politici? Napríklad v predvolebnom období svojich voličov môžu zmanipulovať sľubmi a správajú sa tak, že ľudia im automaticky veria. Sú politici školení na to, aby ovládali túto manipuláciu?
Do politiky sa dostanú typy osobností, ktoré majú prirodzene v sebe schopnosti využiť emócie ľudí, ktoré im pomôžu, aby dosiahli svoje ciele. Ale my sa opäť voči tomu môžeme brániť – sledovať ich správanie, nezabúdať na ich minulosť. A nedať sa oklamať ich krásnymi sľubmi.
Ak sa pozrieme do histórie, viete uviesť exemplárny prípad manipulátora v politike, ktorý dokázal ovplyvniť masy ľudí?
Najväčším majstrom manipulácie v dejinách bol nesporne Hitler. Ale napríklad aj sir Winston Churchill dokázal využiť svoje vlohy na ovplyvňovanie ľudí a robil to veľkolepo. Rozdiel však je, že on presvedčil ľudí a motivoval ich, aby z nich vytiahol to najlepšie. Hitler apeloval na to najhoršie, čo sa v ľudských bytostiach skrýva. A keď hovoríme o Churchillovi, práve som dokončila novú knihu o sirovi Winstonovi Churchillovi s názvom Návrat anglického buldoga, ktorá sa na pultoch kníhkupectiev objaví v septembri.
V Európe dnes v mnohých štátoch rastie popularita radikálnych politických strán. Dá sa to vysvetliť zo psychologického hľadiska?
Nemám až taký prehľad o európskej politickej scéne, ale viem, že Merkelová spravila niekoľko nepopulárnych krokov. Musela by som však poznať celú situáciu detailne, aby som mohla spraviť závery. Nemyslím si, že tu v Amerike máme radikálnych politikov. V Amerike sme sa skôr posunuli ďaleko od politickej korektnosti, a to v tom zmysle, že platí napríklad – „nikdy nepovedz pravdu“. V súčasnosti to však opäť ide úplne odlišným smerom.
Pre analytikov je v súčasnosti veľkým prekvapením úspech Donalda Trumpa. Ak sa naňho ako odborníčka pozriete – jeho gestá, priebojný prejav a celkovo, akým spôsobom ľudí oslovuje, ako by ste analyzovali jeho osobnosť?
Odhadujem, že Trump je podľa Myers Briggsovej (ide o koncept typov osobností, ktoré vytvorili americké psychologičky Katherine Cook Briggsová a Isabel Briggs Myersová, pričom doplnili závery Junga a Allporta – pozn red.) osobnosť ENTJ (vysvetľujúce skratky: E – extrovert, N – intuícia, T – prevaha myslenia, J – úsudok – pozn. red.). Títo ľudia sú až extrémne sebavedomí, rozhodní a úspešní vodcovia. Robia veci svojím vlastným spôsobom a buď ich nasledujete, alebo nie. Oni sa totiž o to nestarajú, je im to v podstate jedno. Majú priam nezlomné, železné sebavedomie, takže nepotrebujú žiadnu podporu okolia. Ich hlavnú filozofiu by sme mohli prirovnať k pesničke Franka Sinatru – My Way. Veľa politikov však nasleduje líniu politickej strany a prispôsobuje sa prieskumom verejnej mienky. Nemajú totiž dostatok sily a vieru vo vlastnú osobnosť. Napríklad aj sir Winston Churchill kritizoval Roosevelta za to, že namiesto toho, aby bol skutočným vodcom, prispôsoboval sa prieskumom a mienke ľudí.
Na druhej strane tu máme silnú súperku – Hillary Clintonovú. Je podľa vás prirodzenou autoritou pre ľudí? Veria jej ľudia?
Hillary Clintonová to má v politickom boji omnoho náročnejšie, lebo si so sebou nesie ťažké bremeno. Jej vystúpenie po útokoch v Benghází poškodilo jej meno a neukázala sa ako dobrý vodca (v roku 2012 zaútočili na americký konzulát v líbyjskom meste Benghází islamskí radikáli a o život prišiel aj americký veľvyslanec – pozn. red.). Mimochodom, z toho, čo som čítala, mnoho Američanov Clintonovej nedôveruje. Na druhej strane má zase určite veľkú podporu jej politickej strany.
Vaši čitatelia sú už určite zvedaví na knihu o Churchillovi, ktorého nazývali anglickým buldogom, a vy ste sa touto prezývkou inšpirovali… Určite ste naštudovali množstvo literatúry ohľadom Churchilla. Akou osobnosťou bol?
Pravdepodobne bol osobnosťou typu ENFJ (vysvetľujúce skratky: E – extrovert – dominantný, rozhodný, N – intuícia – inovatívny, vizionársky, F – prevaha emócií – veľkorysý, citlivý, J – úsudok – rozhodný, vytrvalý – pozn. red.). Bol výnimočným vodcom nielen pre ľudí v jeho blízkosti, ale pre väčšinu Európy. Áno, prečítala som o ňom tisíce stránok – či už od iných autorov, alebo od neho samotného. Ako prirodzený vodca nemal na výber, keď ho vyzvali, aby sa stal lídrom, v snahe zachrániť Anglicko. Pre človeka, ktorý mal už 65 rokov to bola náročná úloha. Napriek tomu prišiel hrdo a splnil si svoju povinnosť. Spravil toho viac než dosť a stále si zachoval svoju vlastnú tvár. Práve preto som sa rozhodla vrátiť ho späť prostredníctvom knihy, ktorú som napísala. Svet ešte zúfalo potrebuje človeka ako bol Winston Churchill.
Niektorí ho nazývajú agresívnym Angličanom, hovoria, že bol zlostný, ale mnohí ho obdivujú. Existuje dokonca slávna karikatúra z roku 1940 psa – buldoga, ktorý má hlavu Churchilla. Do akej miery vás inšpirovala táto karikatúra?
Pravdupovediac, ja si vôbec nemyslím, že vyzeral ako buldog. Pravdou však je, že mal húževnatosť buldoga. Inšpirovali ma jeho výnimočné vodcovské schopnosti, ktoré sú vzácne. Bol srdcom aj dušou Veľkej Británie v časoch 2. svetovej vojny.
Churchill bol tiež známym spisovateľom, dokonca bol ocenený Nobelovou cenou za literatúru v roku 1953. Môžete ho popísať komplexne – ako politika, štátnika, lídra a spisovateľa?
Bol veľmi sebavedomý – raz povedal: „Všetci sme červy. Ale ja verím, že som svietiaci červ.“ Veril v osud, ktorý ho viedol po jeho ceste. Písal v prvom rade knihy žánru non-fiction a bol v písaní veľmi tvorivý. Politici sa nestávali milionármi, slúžili ľuďom. Ale Churchill musel písať a tvoriť, aby mohol finančne podporovať svoju rodinu. A bol talentovaný. Mal brilantné myslenie a tiež istý druh sentimentu.
O čom teda bude váš príbeh v knihe?
Bude hovoriť o zúfalstve súčasných pomerov vo svete a o potrebe návratu sira Winstona Churchilla. Zavolajú ho naspäť asi po 50 rokoch po tom, čo zomrel, aby obránil ľudskosť pred diabolskými vedcami. Počas 2. svetovej vojny v jednom jeho slávnom prejave varoval pred skazenou vedou. Len sir Winston nás môže všetkých zachrániť a práve preto vstane z mŕtvych a ešte raz príde medzi nás.
Churchill bol vynikajúcim vojenským stratégom. Študovali ste aj tieto jeho schopnosti?
Niektoré jeho stratégie som si naštudovala, ale nie je to môj hlavný odbor.
Objavujú sa dokonca názory, že Churchill mal do istej miery rasistické zmýšľanie a nerozumejú, prečo ho ľudia obdivujú. Aký je váš názor na túto teóriu?
Určite treba prízvukovať, že sir Winston bol viktorián. Keď bola pri moci v Anglicku kráľovná Viktória, Winston bol v tom čase mladý muž. Nemôžeme dnes súdiť ľudí pre to, aké boli kedysi pomery, aké štandardy prijali, pretože sa to dialo v inom čase a na inom mieste. On len prijal zásady doby, aj keď to spravil svojským spôsobom.
Na jednej strane to bol veľmi silný muž, na druhej však trpel vážnymi depresívnymi stavmi. Ako ho vidíte ako psychoterapeutka?
Počas svojho života musel čeliť mnohým výzvam a problémom a myslím si, že to zvládol veľmi dobre. Bol optimistickej povahy a to mu pomohlo prekonať nepriazeň osudu.
Vaša ďalšia kniha má názov „Čo, do pekla, som si myslel?“. Prezradíte čitateľom Parlamentných Listov, o čom je?
Je určená pre armádu a orgány činné v trestnom konaní. Je to v podstate návod, ako vykonať kognitívne rozhodnutia a vyvarovať sa emocionálnym reakciám. Ide o pracovný návod, kde je krok za krokom vysvetlené, ako dospieť v procese k logickému, racionálnemu záveru a rozhodnutiu, ktoré bude nepriestrelné a neotočí sa proti nim. Zároveň im pomáha porátať sa so zúfalými situáciami, ako sú depresie, stavy úzkosti či samovražedné sklony.
Ste inštruktorkou policajtov a vojakov a vytvorili ste Program a manuál pre Akadémiu trestného súdnictva. Ako dlho ste tento program pripravovali a aké sú jeho hlavné princípy?
Školila som inštruktorov, aby našli vhodný a efektívny spôsob, ako naučiť študentov podstatné veci, ale tiež ako ich využiť, keď sú potrebné. Nemajú predsa čas listovať v manuáli, všetko musí byť priamo v i ch mozgoch. Výskum a následné vytvorenie manuálu a jeho implementácie mi trval 18 mesiacov.
Učili ste aj vedenie inštitútu trestného súdnictva. Išlo o psychologický tréning?
Učila som ich skúmať. Dobré závery vedenia si vyžadujú aj dobré znalosti v oblasti výskumu a bádania.
Ako vzdelaná psychoterapeutka ste sa zameriavali na psychopatov a deštruktívne správanie. Inšpiroval vás tento výskum k písaniu kníh?
Áno, myslím si, že môj záujem skúmať zatemnenú myseľ ma inšpiroval k písaniu kníh o týchto druhoch myslenia a porúch správania. Väčšina z nás totiž nerozumie diabolskej mysli.
Sledujete aj situáciu v Európe? Čo si myslíte o možnom vystúpení Veľkej Británie z Európskej únie?
Nie som informovaná tak detailne, aby som to fundovane mohla komentovať. Každopádne, veľmi rada by som vedela, čo by si asi pomyslel sir Winston Churchill.
Dorothy McCoy Foto: Archív D. McCoy
Počas písania knihy ste určite študovali aj britskú mentalitu, takže zo psychologického pohľadu – je možné, že Briti nechcú byť súčasťou Európskej únie preto, lebo sú patrioti? Alebo vidíte v tom iný dôvod?
Sú patrioti, veľmi vyhranení ľudia s výnimočnou históriou a hrdosťou, ktorú zdedili generáciami. Treba však podotknúť, že odkedy do Anglicka prišlo mnoho migrantov, toto ich nastavenie sa postupne mení a začínajú uvažovať v globálnejších intenciách.
Aký je váš názor na migračnú krízu v Európe? Myslíte si, že státisíce migrantov, prevažne moslimov, dokážu žiť v Európe v mieri?
Myslím si, že je veľmi ťažké, aby dve natoľko odlišné kultúry existovali vedľa seba v úplnej harmónii, zvlášť, keď takáto zmena príde príliš rýchlo. Veď niekedy ani susedia, ktorí sú si podobní, nedokážu nájsť spoločnú cestu. Takže toto je omnoho väčšia výzva, ktorá zahŕňa diametrálne odlišné rozdiely – a je úplne jedno, či sú to moslimovia alebo nie.
Médiá pravidelne informujú o teroristických útokoch, ku ktorým sa prihlásia buď ISIS, alebo iné radikálne skupiny. Mnohí ľudia však ani nevideli žiadneho moslima a automaticky si ho môžu spojiť s teroristom. Myslíte si, že niečo takéto sa môže stať?
Myslím si, že nie všetci ľudia si myslia o moslimoch, že sú to teroristi. Bolo by scestné myslieť si to. Mierumilovní moslimovia sú určite schopní odporovať extrémizmu a získať si srdcia a podporu ostatných ľudí. Verím, že jedného dňa sa nájde takýto vodca, ktorý to aj vykoná.
