Algarvčan sa ale vyznačuje aj slabým a či tlmeným temperamentom, je melancholický a zádumčivý a nadovšetko verný svojej algarvskej krajine. Dokonale pozná všetky jej možnosti, jej zdroje i jej rezervy. Priam poetická krása algarvských miest a dedín akoby sa napájala a živila zo všade prítomného slnečného jasu. Je žiariva a plná dynamiky života.
Algarvské mestá, obkolesené v stredoveku silnými mohutnými hradbami, zažili neraz nečakané prepady morských pirátov i prekvapujúce politické prevraty, ako to bolo aj v prípade, keď vojvoda z Essexu dobyl Faro, alebo keď sa pred Lagosom zrazili na mori Anglicko a Francúzko, ale i vtedy, keď bratovražedné domáce armády počas portugalskej občianskej vojny pustošili vlastnú zem.
Určite aj preto, a či predovšetkým preto si udržali mestá na Algarve akúsi prenikavú trúchlivú melanchóliu – zvlášť Tavira a Silves. Osud a okolnosti urobili v priebehu časov hlavným mestom Algarve postupne Silves, Taviru a Lagos.
V súčasnosti je hlavným mestom Faro, ktoré má okolo 45 000 obyvateľov. Dnes je to aj sídelné mesto biskupa, miesto najvyššieho provinčného súdu a najdôležitejších administratívnych úradov provincie. Pri meste je aj jediné letisko v Algarve.
Vo Fare je pomerne málo významných stavieb, čo však platí o celej provincii. V tejto oblasti svojho iberského panstva Arabi akosi neprejavili veľký záujem, či potrebu, aby ich budovali. V tomto smere sa k Algarve zachovali dosť macošsky. Pravdou je ale aj to, že počas znovudobytia algarvského územia kresťanmi boli zničené veľmi dôkladne takmer všetky mešity. A žiaľ ani romantika, ani gotika – o baroku už ani nehovoriac – neprenikli do tohto odľahlého kúta Európy.
Pokračovanie nasleduje.
Roman Bednár
Článok publikujeme so súhlasom autora, pôvodný text nájdete na www.roman-bednar.com.
