Predohra k poľskému samitu je, ako sa zdá, komponovaná na pomerne silnej protiruskej note, a to v rôznych častiach Európy. Napríklad vo Švédsku sa v týchto dňoch objavila určite „nevinná“ správa o tom, že bez ďalšej pomoci (sic!) nebude Švédsko schopné ubrániť svoj strategicky významný ostrov Gotland. Z Estónska prišla správa o tom, že estónsky premiér chce trvalú prítomnosť síl NATO v Pobaltí. V Rumunsku bola pred polovicou mája otvorená protiraketová základňa USA. V českom prípade armáda USA demonštrovala svoju východnú prítomnosť ďalším reklamným prejazdom cez územie Českej republiky a Poľska do Pobaltia. Podľa posledných plánov majú byť v Poľsku a v pobaltských krajinách umiestnené štyri vojenské prápory NATO. A konečne šéf NATO Stoltenberg sľubuje, že nadchádzajúci samit bude zlomový a posilní obrannú líniu Aliancie na východe, zatiaľ čo sa bude venovať aj bezpečnostným výzvam z juhu.
Všetci tí, ktorí budú argumentovať krymskou epizódou a ruskou vojenskou intervenciou – či dokonca inváziou alebo ešte populárnejšou agresiou – na proeurópsku Ukrajinu, budú veci značne zjednodušovať podľa metódy zamieňania následkov za príčiny. Korene súčasného stavu a napätých vzťahov medzi NATO a Ruskom sú oveľa dlhšie a zložitejšie. A začínajú sa nie na Kryme v roku 2014, ale – obrazne povedané – v Berlíne v roku 1989 s koncom studenej vojny. Medzinárodné vzťahy utvárajú vzťahy, ktoré z definície potrebujú viac ako jedného aktéra. Veci sú zložitejšie a pochopiť ich znamená prehrýzť sa celým zložitým porastom v džungli zvanej svetová politika.
Dva rozdielne postoje
Základným problémom vzťahov medzi NATO (ako vojenskej organizácie) a Ruskom (ako veľmoci) je rozširovanie NATO smerom na východ, ktoré nasledovalo po roku 1989. Ruská strana chápe rozširovanie NATO na východ ako potenciálnu bezpečnostnú hrozbu vrátane obmedzení vlastnej strategickej výhody a ďalej ako porušenie ducha dohôd z roku 1989, ktoré viedli k mierovému rozpadu sovietskeho bloku a rozpusteniu Varšavskej zmluvy za aktívneho príspevku Gorbačovovej ZSSR. Potenciálna prítomnosť NATO (a už faktická Spojených štátov) na území susednej Ukrajiny, ktorá bola v minulosti spolu so severným Bieloruskom (a východným Poľskom) geopolitickým nástupišťom dvoch invázií do Ruska, ešte posilňuje ruské bezpečnostné obavy. Úloha Európskej únie je v tomto prípade pre Rusko sekundárna, aj keď Rusko vníma zavedený vzorec – členstvo v EÚ je po roku 1995 už vždy spojené s členstvom v NATO (výnimkami sú Cyprus a Malta). Vo vzťahu k rozširovaniu Rusko hralo s otvorenými kartami a opakovane oznamovalo, že východné rozširovania NATO bude chápať ako strategické ohrozenie vlastnej bezpečnosti prvej triedy.
Naopak základným problémom vzťahov NATO k Rusku ako predovšetkým vojenskej veľmoci sú obavy z možných ambícií Ruska, vzájomná konkurencia v priestore východnej Európy a záujem na tom, Rusko strategicky zadržiavať (t. j. využiť koniec studenej vojny). S tým sa viazal (niekedy viac, inokedy menej nuansovaný) triumfalizmus – Rusko bolo vyhlásené za porazenú stranu studenej vojny; ruská strana takú rolu odmieta. Krymská epizóda a ochota Ruska hájiť svoje strategické záujmy (podľa vlastného hodnotenia) na Ukrajine všetkými dostupnými prostriedkami a bez škrupúľ sú bezprostredným argumentom pre ďalšie posilňovanie NATO vrátane zvyšovania vojenských rozpočtov. Súčasťou západných obáv z Ruska je tiež ruská inakosť – predovšetkým odlišnosť ruského politického systému, ktorý je na Západe hodnotený ako nedemokratický a ako alter ego sovietskej či ruskej ríše. V západnej predstave spolu nebojujú iba demokracie; prípadne demokracie bojujú, aby demokraciu priniesli tam, kde nie je (demokratický intervencionalizmus nadradený suverenite a autonómii štátov, ktoré Rusko odmieta). V pozadí obáv z Ruska je s vysokou mierou pravdepodobnosti veľká Putinova reforma ruskej armády, do ktorej krajina naliala obrovské prostriedky a ktorá už zvýšila (a ešte plánuje zvýšiť) ruský vojenský a bezpečnostný potenciál.
Bezpečnostná dilema je novou európskou realitou
Ako taký reťazec akcií a reakcií popísať? V teórii medzinárodných vzťahov nejde o žiadnu strašnú novinku, ale o stav, ktorý už v 70. rokoch 20. storočia opísal Robert Jervis ako bezpečnostnú dilemu. Podľa neho „rad spôsobov, ktorými sa štáty snažia zvýšiť svoju bezpečnosť, znižuje bezpečnosť iných (štátov)“. Skrátka kroky jednotlivých krajín v oblasti bezpečnosti majú dosah na iné krajiny pri vnímaní vlastnej bezpečnosti. Pritom Jervis priznáva, že bezprostredná motivácia k zvyšovaniu bezpečnosti nemusí byť nutne spojená s agresiou. Na druhú stranu ale ďalšie štáty reagujú cez kalkuláciu potenciálnych hrozieb. Úplne jednoducho, dôvody pre zbrojenie Putinovho Ruska vôbec nemuseli znamenať, že Rusko chce obsadiť Pobaltie, ale zvýšili možnosť takéhoto scenára za určitých okolností. Podobne možno chápať aj pripojenie Krymu. A naopak, rozšírenie NATO nemuselo byť nevyhnutne zamerané na Rusko ako cieľ vojenskej invázie, ale takú možnosť potenciálne zvyšuje… Z toho vyplýva, že obe strany sú teraz zaťaté do špirály strategicky poňatej logiky. Je potom očividné, že svoju rolu nehrajú len fakty, ale aj spôsoby ich vnímania a ďalšie interpretácie.
Konečne tu tiež platí, že každá politika sa lepšie stavia, ak má k dispozícii zodpovedajúci obraz nepriateľa. A v prípade NATO je ruský nepriateľ („ruská agresia“) legitimizačným zdrojom pre NATO, ktoré je svojimi koreňmi a étosom pohrobkom studenej vojny, premeneným (vo vzťahu k Rusku) pod kuratelou USA v nástroj na utíšenie tráum malých národov na hraniciach s Ruskom. Téza o obraze nepriateľa platí aj pre Rusko, kde sa stala jedným z podporných argumentov Putinovho tretieho prezidentovania. Kroky NATO teraz spätne ospravedlňujú Putinovu drahú reformu armády a posilňujú vojenskú zložku ruskej spoločnosti (ktorá má v krajine tradíciu). Teda je nepochybne pravda, že celá bezpečnostná dilema sprevádza najrôznejšie ideologické rozprávanie a konštrukty na oboch stranách.
Konštruktívna konfrontácia
Šéf NATO Jens Stoltenberg poskytol 20. mája 2016 rozhovor pre ruské noviny Gazeta.ru, v ktorom poukazoval na základné problémy vzájomných vzťahov. Stoltenberg na prvom mieste zdôraznil, že NATO nevyhľadáva konfrontáciu s Ruskom a má záujem na ďalšom dialógu. Okrem toho ale jasne oznámil, že NATO chce posilniť svoju vojenskú infraštruktúru v samotnom susedstve Ruska (ďalšia súčasť bezpečnostnej dilemy). Recept je celkom jasný: kontrolovaná konfrontácia.
Konkrétne Stoltenberg povedal: „Hlavný zmysel môjho poslania je v tom, že NATO zabezpečí potrebné zadržiavanie a obranu pre všetkých našich spojencov. Ale zároveň s tým nevyhľadávame konfrontácii s Ruskom. Chceme viac konštruktívnych vzťahov a verím, že to bude v dlhodobej perspektíve výhodné aj pre Rusko.“ A ďalej: „Verím, že Rusko pochopí: získa viac, ak bude spolupracovať s NATO, nie stáť proti nemu. Spolupráca je dobrá pre nás všetkých. Rozšírenie NATO pomohlo stabilite, mieru a rozkvetu v celej Európe a vytvorilo stabilitu a rozkvet na západných hraniciach Ruska.“
Zo slov generálneho tajomníka vyplýva, že NATO ako organizácia nezmenila svoju základnú pozíciu a rozširovanie NATO na východ považuje za dobrú politiku s pozitívnymi výsledkami, ktoré Rusko nevedelo oceniť. Tu je pes zakopaný, pretože NATO hovorí o jednom a Rusko o niečom inom a zhoda sa potom hľadá ťažko. Ešte horšie, ak má jedna (tá slabšia) rokovacia strana pocit, že jej argumenty a záujmy nikto neberie v rámci diplomacie vážne.
Európska únia a jej závislosť od NATO
V európskych podmienkach je tu ale ešte tretí figurant, ktorého bezpečnostná dimenzia je trochu zakrpatená – Európska únia. V posledných dvoch rokoch bolo možné sledovať, že EÚ zostáva len sekundantom NATO a že akýkoľvek veľmocenský potenciál EÚ ako projektu regionálnej integrácie, ktorá mala Európe priniesť mier a zaručiť jej slovo vo svete (po dekolonizácii a druhej svetovej vojne), závisí od vonkajších aktérov, od NATO, príp. USA. Dynamika EÚ po roku 1995 (rozšírenie v roku 2004, 2007 a 2013) ukazuje na to, že EÚ sa plne spolieha na bezpečnostný atlantizmus.
Z hľadiska geopolitiky, ktorá berie do úvahy geografické podmienky (ktorých relevancia nezmizla ani dnes), EÚ nedáva bezpečnostný zmysel – jej základný bezpečnostný pilier leží za Atlantikom a mimo európskeho (len ťažko eurázijského) kontinentu. Z ideologického hľadiska (spoločné hodnoty západného sveta) taký stav vecí zmysel dáva a rovnako tak je jasné, že takáto situácia zodpovedá záujmom svetového hegemóna. Bezpečnostná závislosť od NATO ale EÚ značne obmedzuje výmenou za americkú ochranu. Naproti tomu je Rusko geopoliticky súčasťou kontinentálnej bezpečnosti európskeho kontinentu a posledný vývoj ukazuje, že celková bezpečnosť kontinentu závisí od jeho krokov.
Recept na zlepšenie vzťahov s Ruskom nie je iste jednoduchý a v súčasnosti ani možný, pretože bude potrebovať radikálnu zmenu paradigmy na oboch stranách. Tá zatiaľ na obzore nie je. V dnešných podmienkach je tak možné očakávať režim bezpečnostnej dilemy a konštruktívnej konfrontácie, ktorá prináša zatiaľ určité plusy obom stranám. V Európe (predovšetkým v jej východnej časti) však nevytvára atmosféru bezpečnosti, o ktorú paradoxne malo ísť. Ale takto paradoxne bezpečnostná dilema funguje. Traumatickým bodom do budúcnosti zostane otázka členstva Ukrajiny (a prípadne aj ďalších krajín, ako sú Gruzínsko alebo Fínsko) v NATO, o ktoré Ukrajina už opakovane vyjadrila záujem. Tu Rusko ešte svoje posledné slovo nepovedalo, aj keď samotná otázka bola zatiaľ odložená.
Autor: vss
