Turecko je náš nepriateľ číslo jeden. ISIS sa udrží, kým ho USA a EÚ tolerujú. Demencia a zhýralosť. Pani Merkelová a jej bábky Juncker a spol… Znalec hovorí

Ako odhadujete ďalší vývoj v Sýrii? Agentúra Reuters referuje, že Asad bojuje proti Daešu a Frontu an-Nusrat. Budú sa Američania snažiť zapojiť do bojov (či zapojiť svojich spojencov) a “zabrať” čo najviac územia, aby ho neobsadil Asad? Spojené štáty uviedli, že odmietajú návrhy Ruska na spoločný postup v Sýrii. „Nijako nespolupracujeme, ani nekoordinujeme svoje operácie v Sýrii s Ruskom,” vyhlásil tlačový hovorca Pentagonu a kapitán námorníctva Jeff Davis. Spojené štáty vraj aj naďalej odmietajú pozemnú inváziu do Sýrie. Napriek tomu veliteľ amerických ozbrojených síl pre Blízky východ nedávno krajinu navštívil…

Vojna v Sýrii vstúpila do svojho ďalšieho štádia. Oficiálne platí už mesiac prímerie medzi vládou a niektorými povstaleckými skupinami, pokračuje však boj proti Daešu, Džabhat an-Nusrat, Ahrar aš-Sam a Džajš al-Islam, ktoré sú považované za teroristické skupiny. Nemožno nevidieť, že aj od takzvaných opozičných skupín, ktoré sú súčasťou uzavretého prímeria, sa občas oddeľujú skupinky pokračujúce v boji proti vláde a v teroristických útokoch proti civilnému obyvateľstvu. Príkladom bol dvojitý koordinovaný útok v mestách Tartus a Džablé, považovaných donedávna za “bezpečné zóny” plne pod kontrolou vlády, ktorý prebehol minulý týždeň. Vzhľadom na to, že žiadne elementy štyroch z prímeria vylúčených skupín sa v okolí týchto miest nenachádzajú, išlo s vysokou pravdepodobnosťou o teroristické útoky ľudí, ktorých naši spojenci eufemisticky nazývajú “umiernenou opozíciou”. Odkaz Asadovi a Sýrčanom bol jasný: nevzdali sme to a máme na to zaútočiť kdekoľvek.

Predstavte si, že sýrska armáda so svojimi spojencami teraz bojuje simultánne na šiestich až siedmich frontoch. Kľúčové je pritom, že všetky skupiny, proti ktorým bojuje, majú prístup k hraniciam, a tým k prísunu posíl, peňazí, techniky, zbraní a munície. Tam, kde sa podarilo teroristov od týchto cezhraničných zdrojov odrezať (typický je príklad miest Homs a Hamá), došlo k upokojeniu a hrozia tu iba uvedené teroristické útoky.

Odmietnutie ponuky Ruska na spoločný postup v boji proti Daešu a ďalším teroristickým skupinám je jasnou odpoveďou na otázku, o čo vlastne americkej zahraničnej politike v Sýrii ide. Tým je absolútne vyčerpanie vlády a jej spojencov pre rokovanie o “budúcom usporiadaní Sýrie” a udržaní čo najväčšieho územia pod kontrolou kohokoľvek iného ako sýrskej vlády. Turecko už niekoľkokrát vojensky intervenovalo na sýrskom území, keď už sa zdalo, že by mohli dôležité pohraničné body ako azaz a Bab al-Hawa padnúť do rúk sýrskej armády alebo jej kurdských spojencov.

Sú Kurdi “pod kontrolou” Američanov? Aký je teraz vzťah medzi Tureckom a USA? Erdogan sa do Američanov ostro oprel práve pre Kurdov…

Kurdská problematika ako v Iraku, tak aj v Sýrii je veľmi komplexná a nie je možné pustiť sa do jej analýzy bez historického výkladu, ktorý by si zaslúžil vlastný samostatný článok. Preto teda len stručne. Korene dnešnej kurdskej domobrany Jakinajen Parastina Gel (YPG) siahajú do čias, keď zo Sýrie viedli guerillovou vojnu proti Turecku Abdullah Öcalan a jeho ľavicová Strana kurdských pracujúcich (PKK). Turecko a Sýria sa v roku 1998 dohodli na spoločnom postupe proti stále nepríjemnejšiemu PKK a výsledkom bolo zatknutie a vydanie Öcalana a marginalizácie PKK.

Po vypuknutí nepokojov v prevažne kurdskom meste Kámišlí na severe Sýrie v roku 2004 (v ktorých hral veľmi zahanbujúceho úlohu aj v Česku adorovaný “futbalový tréner” Osama Abdul Mohsen, ktorý sa stal známym krivým obvinením maďarskej novinárky Petry László z podrazenia nôh, keď sa snažil ilegálne vstúpiť na územie schengenského priestoru) bola založená nová kurdská politická strana Demokratického zväzu (PYD), ktorá sa stala hlavnou tribúnou opozície sýrskych Kurdov proti sýrskej vláde i proti cezhraničnému teroru zo strany tureckých vojenských a bezpečnostných síl.

Na ochranu proti týmto “prirodzeným nepriateľom” vznikli potom jednotky domobrany YPG, ktoré sa v období krízy, keď Daeš skoro opanoval významné pohraničné mesto Koban, stali najdôležitejšou silou v boji proti týmto aj niektorým ďalším teroristickým skupinám. V roku 2015, keď už YPG kontrolovali drvivú časť hraníc s Tureckom a severných oblastí Sýrie, sa síce stali súčasťou takzvaných Arama demokratických síl (SDF), neznamená to však, že by na svoj pôvodný plán, teda oslobodenie a čiastočnú nezávislosť severných oblastí Sýrie rezignovali.

O tom, ako dobre vedia Rusi hrať kurdskou kartou (vždy spomínam s úctou na skvelé vzťahy, ktoré vo všetkých kurdských oblastiach mal bývalý ruský minister zahraničných vecí a premiér, vlani zosnulý Jevgenij Primakov), svedčí aj to, že Moskva sa stala prvým mestom, kde bola vo februári 2016 otvorená kancelária kurdskej strany Demokratického zväzu (PYD). Rusi jednoznačne podporujú autonómiu pre severosýrske kurdské oblasti, ktoré boli, mimochodom, prisľúbené sýrskou vládou už v roku 2012.

Z tohto uhla pohľadu vyhovujú kurdské autonómne hnutia aj Američanom, aj keď ich úmyslom je skôr povzbudiť toto hnutie až k separatizmu, a oslabiť tým sýrsku vládu. Preto aj ten terajší veľmi chladný vzťah s Tureckom, lebo kurdský separatizmus v Sýrii sa nutne preleje do podobného hnutia v Turecku, kde žije 18 miliónov Kurdov (Kurdi sami uvádzajú počet až 25 miliónov). Teraz je otázkou, ktoré riešenie bude životaschopnejšie.

Ako dlho sa ešte môže udržať Islamský štát?

Dovtedy, dokedy budú Spojené štáty a Európska únia ticho tolerovať jeho financovanie a podporu z Turecka, Saudskej Arábie aj z ďalších krajín. Keď ide o to, zmraziť aktíva suverénnych krajín (Irak, Líbya, Sýria), stačilo na to vždy niekoľko desiatok hodín, ale o uzatvorení finančných tokov pre Islamský štát sa ešte ani nezačalo rokovať. Pritom všetci dobre vieme, že ide o základný predpoklad pre zdolanie tejto hydry.

Hovorí sa o tom, že by sa Sýria rozdelila zhruba na tri časti – kurdskú, Asadovu a protiasadovskú. Podarí sa podľa vás udržať jednotnú Sýriu? A udrží sa Asad pri moci?

Ako už bolo povedané, všetci regionálni aj globálni hráči majú nejaké vlastné predstavy o budúcom usporiadaní Sýrie. Samotných Sýrčanov sa však nikto veľmi na ich názor nepýta. Rôzne zahraničné skupiny sponzorované tou či onou krajinou uplatňujú najrôznejšie požiadavky od odstúpenia prezidenta Asada až po územné nároky. Sýrska vláda je v tejto chvíli príliš slabá na to, aby rozhodla vec vojensky, a preto musí konať. Súčasná sýrska ústava neumožňuje nejaké územné drobenia či delenie. Preto najkrajnejším ústupkom vlády môže byť ponuka autonómnej správy. Tá kurdská už je na stole štyri roky. Ďalšie problémové oblasti, kde bude potrebné túto otázku riešiť, budú ortodoxné sunnitské oblasti v povodí riek Eufrat a Chábúr a oblasť provincie Idlib, ktoré sú však v súčasnosti pod kontrolou Islamského štátu a Džabhat an-Nusrat. Pravdepodobne veľmi zložito sa bude hľadať modus vivendi aj pre rozdelené Aleppo.

Nie je žiadnym tajomstvom, že všetky zainteresované strany vrátane Rusov si odchod prezidenta Asada v nejakom budúcom časovom horizonte vedia predstaviť. Stane sa tak však len vtedy, keď budú existovať bezpečnostné záruky pre náboženské menšiny na jednej strane a pre väčšinové sýrske sunnitmi hanífovské školy na strane druhej. Obe skupiny sa, samozrejme, vedia dohovoriť sami (napokon v pestrej nábožensko-etnickej mozaike žili celé stáročia bok po boku v mieri, kým sa nestali rukojemníkmi zahraničných záujmov), ale je potrebné zamedziť najmä zahraničnému zasahovaniu a rozdúchavaniu nenávisti. V Európe sa takéto konanie kriminalizuje a na Blízkom východe ho budeme podporovať?

Aký je teraz vzťah medzi USA a Saudskou Arábiou? Hovorilo sa o ochladení vzájomných vzťahov a o vyhrážkach zo strany Saudov okolo 11. septembra… Tereza Spencerová hovorí, že sa Spojeným štátom už Saudovia úplne vymkli spod kontroly a idú si “neriadene” na vlastnú päsť…

Každý z povedaných regionálnych i globálnych hráčov teraz hrá hru “ukradni, čo môžeš”. Saudovia sú navyše nebezpeční celým svojím vplyvom na celkovú produkciu ropy, a tým teda aj na jej cenotvorbu. Postupujúca demencia kráľa Salmana, rozmáhajúca sa drogová závislosť ďalších členov kráľovskej rodiny, ich zhýralý a neislamský život, ako aj stále zložitejšia ekonomická situácia tejto ropnej monarchie jej iste na stabilite nepridávajú. Stačí sa pozrieť na žalostné výsledky ich moderne vybavených ozbrojených síl v cezhraničnej agresii proti jemenským Zájedovcom a posúdiť, aká je ich reálna vojenská sila. V okamihu, keď Saudom dôjdu peniaze, ktorými dnes korumpujú okolitých vládcov a vykupujú si nimi svoje dominantné regionálne postavenie, hydra domácej vojny dostihne aj ich.

Aký očakávate vývoj v Iraku? Vyzerá to, že Kurdi nebudú chcieť akceptovať jednotný Irak … Rozpadne sa podľa vás Irak?

Rozpad Iraku by bol závažným signálom pre všetky súčasné i potenciálne separatistické hnutia v oblasti a vyvolal by nutne ďalšie vlny migrantov. Podstatne by posilnil vplyv šiítov a Iránu a povzbudil k vytvoreniu jednotného Kurdistanu (predovšetkým na úkor Turecka), ale i rôznych ďalších predovšetkým arménskych, turkménskych entít s kresťanskými aj ďalšími menšími islamskými konfesiami. Udržiavať Irak vnútorne rozdelený a oslabený je jedna vec, a priať si alebo pracovať na jeho rozpade je vec druhá.

Čo hovoríte na dohodu EÚ s Tureckom o migrácii a tomu, ako v praxi funguje?

Čo k tomu chcete počuť? Moji predkovia bojovali proti Turkom a hnali ich z Balkánu preč. Dnes si ich chceme kúpiť, aby zachraňovali bezpečnosť Európy pred ekonomickými migrantmi, ktorých pohyb sme svojou hlúpou zahraničnou politikou pomohli práve Turkom a Saudom vytvoriť. Je hanba, že sa o niečom podobnom aj v našom mene vôbec rokovalo. Pani Merkelová a jej bruselské bábkové divadlo Tusk – Juncker – Schulz by si zaslúžilo buď hospitalizáciu v ústave pre duševne chorých, alebo súd za vlastizradu.

Čo hovoríte na to, že Merkelová podporuje stíhanie nemeckého satirika za urážku tureckého prezidenta?

Svedčí to len o hlbokom úpadku našej kultúry a demokracie. Na jednej strane podporujeme rôzne provokatérov a vysmievačov sa viere, kultúre našich predkov a tradíciám, čo nazývame “slobodou slova, prejavu a tlače”. Keď si potom niekto iný urobí dobrý deň z nášho súčasného nepriateľa číslo jeden, ktorým sa Erdogan (napriek alebo práve preto, že Turecko je tiež členom NATO) nepochybne v priebehu migračnej krízy stal, budeme ho kriminalizovať? Zákony sú tu na to, aby chránili hodnoty, a nie nejakých potentátov, ktorí vraždia vlastné obyvateľstvo a vyhrážajú sa nám zintenzívnením migračných vĺn.

Tiež sa objavujú varovania, že ďalšie vlny migrácie môžu teraz zase prísť z Afriky…

Neschopnosť riešiť zmysluplne súčasnú migračnú krízu posilňuje postavenie prevádzačských gangov a ako ekonomické, tak aj bezpečnostné pomery v mnohých afrických krajinách k migračnému riešeniu priamo vyzývajú. Rada EÚ, ktorá by nás mala chrániť, na svojom aprílovom zasadnutí vyčlenila na posilnenie protiimigračných opatrení pre Líbyu 150 miliónov eur. Kto však očakával, že sa tieto prostriedky použijú na sledovanie vonkajších líbyjských hraníc (v podstate troch až štyroch frekventovaných trás z Afriky), bol iste prekvapený, lebo väčšinu prostriedkov spotrebuje vybavenie a výzbroj novej líbyjskej pobrežnej stráže!

Takže namiesto toho, aby sme Líbyi pomohli zabrániť, aby migranti vstupovali na jej územie, budeme ich chytať až v Stredozemnom mori na ich ceste do Európy a ticho predpokladať, že líbyjská pobrežná stráž ich disciplinovane dopraví späť do vlastnej krajiny, zbedačenej domácou vojnou. Dokážem pochopiť, že páni v Rade EÚ podľahli záujmom lodiarskej lobby, ktorá potrebuje nové zákazky, ale rozhodnutia, ktoré prijali, sú nielen nezmyselné, ale odporujú aj bezpečnostným záujmom Európy a jej členských krajín. Tvárou v tvár takémuto hlupáctvu a arogancii je potom úplne logické, že Európska únia vo svojej súčasnej podobe nemôže ďalej prežiť.