Utečenci zo Sýrie neprúdia len do Európy, ale do celého sveta. Množstvo z nich hľadá azyl napríklad v Jordánsku. Na vstup do krajiny sú však dlhé čakacie lehoty a ľudia ostávajú zaseknutí v demilitarizovanej zóne na jordánsko-sýrskom pohraničí. Krajina v tejto oblasti je nehostinná púšť, ktorá je obohnaná priekopami. Na tomto mieste sa však v priebehu posledných mesiacov usadilo viac ako 60-tisíc ľudí. Väčšina z nich sú utečenci, najmä ženy a malé deti. Svoj revír si tam však našli aj ľudia, ktorí na utrpení utečencov parazitujú. Žijú tam pašeráci, zlodeji, priekupníci či militanti z Islamského štátu.
Na južnej strane, bližšie pri Jordánsku je oblasť do istej miery zabezpečená jordánskou armádou. Tá podľa webu Broadly Vice tvrdí, že má dostatok dôkazov ako fotografie, zbrane či suroviny na výrobu bômb, ktoré dokazujú prítomnosť militantov z Islamského štátu. Táto skutočnosť nevinným utečencom žijúcim v neľudských podmienkach sťažuje ich snahy dostať sa do táborov v Jordánsku.
Do južnej oblasti sa dostane aj materiálna a personálna pomoc ako jedlo, voda či lieky, ktorú poskytujú humanitárne organizácie. Severnejšie časti priekop sú už úplne v područí chaosu a humanitárni pracovníci a vojaci vstup do tejto zóny neriskujú. Informácie o živote v priekopách sú dostupné len z rozprávania utečencov, ktorým sa podarilo dostať do jordánskeho tábora Azraq.
Boj o holý život
Muži, ktorí priekopy prežili, opisujú život na nehostinnom kúsku púšte priam ako boj o holé prežitie. Hovoria o tom, ako museli sklopiť hlavy a žiť v nekontrolovanej komunite plnej násilia. Za to, aby sa do nej vôbec dostali, museli pašerákom zaplatiť niekoľko stoviek dolárov na osobu. V oblasti sa často odohrávajú boje medzi kmeňmi, ktoré sa tam utvorili, prekvitá tam čierny trh so základnými potrebami, vydieranie. Medzi zástupmi utečencov sú neustále prítomní rozdúchavači nepokojov, ktoré vyvolávajú najmä v radoch na jedlo a vodu. K tomu všetkému sa pridáva neustály strach o vlastné manželky či dcéry.
Podľa štatistík až sedem percent žien, ktoré žijú v priekopách, je tehotných, v apríli bola väčšina z nich v siedmom až deviatom mesiaci tehotenstva. V Azraqu je preto mnoho mladých dojčiacich mamičiek, ktoré na začiatku svojej cesty ani netušili, že strávia dlhé mesiace zaseknuté na púšti.
Matka štyroch detí Um Fatenová, ktorá momentále tiež žije v Azraqu, porodila svoje prvé tri deti v normálnej nemocnici v Hame. To štvrté – dcérku Faten priviedla na svet v stane v priekopách za pomoci iných utečenkýň. „Myslela som si, že umieram. Nebolo tam nič, žiadna anestéza,“ hovorí mladá matka. „Ak Červený Kríž spozoruje nejaké komplikácie, odvedie ženu porodiť do Jordánska. Ale moja dcéra je zdravá, pozrite na ňu. Dieťa priekop,“ dodáva Um Fatenová.
Desať dní po namáhavom pôrode, ktorý trval celú noc, dostala rodina mladej ženy povolenie na vstup do Jordánska. Takéto šťastie však nemá každý. Niekoľko dní po Sýrčanke rodila svoje šieste dieťa aj jej sesternica. Červený kríž ženu zobral do jordánskej nemocnice, syna Mohammada však porodila už v aute. Po pár dňoch sa museli aj s dieťaťom vrátiť do priekop a podľa posledných informácií, ktoré o nich rodina má, sú stále tam.
Matky, ktoré neprežili pôrod, pochovávajú priamo v priekopách
„Medové týždne sme strávili v stane,“ začína svoje rozprávanie Sahar Husseinová. Spolu s manželom Aamerom museli predať obrúčky, lebo nemali ako vyplatiť pašerákov. „Môj najväčší strach bol, že Sahar začne v priekopách rodiť, keď nebude na blízku doktor,“ hovorí Aamer, ktorý sa o svoju ženu obával tak veľmi, že ju pred ostatnými skrýval. „Moja žena v podstate prežila celé štyri mesiace v stane,“ hovorí Aamer.
Mnohé ženy však pri pôrodoch umreli. V Azraqu žije aj otec dvoch detí, dcéra sa narodila v noci potom, ako humanitárni pracovníci odišli a jej matka, ktorá pri pôrode umrela, je pochovaná v priekopách. Medzi rizikových obyvateľov priekop patria aj ženy, ktoré sa tam dostali bez manželov. Mladá 24-ročná Widad strávila mesiac v priekopách spolu s troma deťmi, matkou, sestrou a hendikepovaným otcom. „Ušli sme hneď potom, ako Daeš obsadil našu dedinu. Na útek sme mali asi hodinu. Boli sme nepripravení, deti dokonca nemali obuté ani topánky.
Náš jediný cieľ bol dostať sa preč,“ hovorí Widad. Po príchode na priekopy si rodina postavila prístrešok z paliet a dosiek, ktoré našli pohádzané na zemi. Na ne natiahli plachtu, ktorú dostali od humanitárnych pracovníkov.
Stále lepšie ako v Sýrii
Widad hovorí aj o radoch na jedlo či vodu. Mnohokrát čakali niekoľko hodín a k jedlu sa vôbec nedostali. „Zvykli sme čakať od 11. doobeda do 6. večer a jedlo pre nás už nezvýšilo. Strašne sme tu schudli. Od momentu, ako sme prišli na priekopy, deti boli stále choré a každé schudlo od troch do piatich kilogramov,“ tvrdí Widad. Nedostatok zásob však podľa nej nebol jediný dôvod ich hladu. „Medzi kmeňmi na priekopách sú stále nejaké boje. Deň pred tým, ako sme toto miesto opustili, nejaké skupiny z kmeňov hádzali na náš tábor kamene. Schytila som deti a utekali sme smerom k Sýrii, potom sme sa schovali pri vzdialenejších stanoch a čakali na súmrak,“ spomína mladá žena.
„Prvé, čo sme si po príchode na priekopy všimli, že tam nie sú záchody. Ženy si teda postavili vlastné latríny,“ hovorí Um Ahmadová. V priekopách strávila takmer pol roka. „Ľudský odpad je všade,“ pokračuje žena. Pre ľudí, ktorí boli z domu zvyknutí na bežné vodovody a potrubia, bol život v priekopách šok. Podľa jej slov sa v tábore rozšírili aj kožné choroby a udržiavať deti čisté bola priam neľudská úloha.
Niekedy sa jej podarilo zohnať mydlo a vodu od charity, inokedy zas na čiernom trhu. Najprv vo vedrách vykúpala deti a potom sa postupne v provizórnom stane umyla aj ona sama, od ruchu a kriku v tábore oddelená len plachtou. Ani jedna zo žien sa na priekopách necítila bezpečne. „Nezáleží na tom, aké zlé podmienky tam vládli, stále to bolo lepšie ako v Sýrii,“ hovorí Um Ahmadová.
