Šesťdesiatšesť hniezd chráneného druhu a s nimi aj celá jedná generácia mláďat nenávratne zmizlo v útrobách času. Ako mnohokrát predtým sa hľadá vinník, presúva sa zodpovednosť a ako mnohokrát predtým mediálna pozornosť ochabne, prípad sa rozpustí ako šumienka v pohári vody v neprehľadnej spleti tvrdení a výpovedí svedkov …, alebo sa zabalí do obľúbeného právnického sloganu: „Skutok nie je trestným činom, lebo sa (napr.) nepodarilo hodnoverne preukázať úmysel.“
A napriek tomu nevypukne nová revolúcia a nezaznejú počuteľné protesty.
Zvykli sme si …
… na štát s 5,4 mil. obyvateľmi a s minimom občanov.
Zvykli sme si …
… na štát v ktorom je štátnosť zúžená na falšovanie histórie a prapodivnú zmesku folklóru, akože moderny a vyprázdnených sloganov – „Slovensko – krajina priateľov“, plný insitných nevzdelaných magorov (a častokrát zároveň alkoholikov) preskakujúcich vatry (zvrchovanosti), bľakotajúcich na Devíne či Kriváni „o národe, za národ, pre národ, v prospech národa …“, v zničujúcom stisku štátom organizovaného bezprávia a feudálne spravovaného vidieka.
Zvykli sme si …
… na miestnych Jožkov, Marienky, Ďurkov … s titulom či bez …. generačne si osvojujúcich životný postoj „Nevidím, nepočujem, nehovorím …“, iba sa rozhorčene a prekvapene tvárim.
Zvykli sme si …
… počkať, ako to napokon dopadne, a pridať sa k víťazovi.
A práve preto sme tam kde sme.
Štátotvorná pomlčka medzi východom a západom. Ubolená duša, poddajnosť až rezignácia, upieranie sa k poverám a Bohu v zničujúcej kombinácií nenažratosti a politickej korektnosti západu.
V podhubí bez svedkov, skutočného záujmu občanov a prvoplánového (až prísne selektívneho) záujmu médií, sa v tomto geopolitickom priestore odohrávajú každý deň nové a nové svinstvá, aj keď nie belorítkové.
Každý rok zaživa zamurujeme tisíce netopierov a mláďať vtákov.
Otrávime, z absolútne nepochopiteľných dôvodov, majestátnych vládcov oblohy.
Zdevastujeme miestne cintoríny, exteriéry kostolov, ako aj iné verejné priestranstva.
V mene iluzórnej bezpečnosti na cestách, miestneho rozvoja (cyklistické chodníky, zjazdovky …), zvyšovania diverzifikácie energetických zdrojov Slovenska alebo len a len z dôvodu neskrývanej chamtivosti a ľahostajnosti, nezvratne zdevastujeme a v krajnom prípade poštiepkujeme nadčasové hodnoty.
Z národných parkov sme urobili lunaparky a z Dňa Zeme spoločenskú frašku.
Environmentálnu výchovu sme zúžili na teoretizovanie, ktoré je mnohokrát v nesúlade nielen s dianím za oknami školy, ale aj s realitou na samotnej škole.
Život mnohých ľudí sa zúžil iba na ich práva – právo vysypať odpad kdekoľvek, právo vypustiť žumpu do potoka, právo nestarať sa o svoj vlastný pozemok …
A občania mlčia.
Je to predsa sused, brat, starosta, starostova švagriná …, niekto z rodiny či niekto vplyvný. Amnestia na miestnej úrovni.
Anonymita mesta a Ťapákovo dediny.
Osievame naše svedectvá len sitom našich záujmov, nášho prospechu a v anonymných diskusiách – s verbálnym nasadením Sitnianskych rytierov – voláme po spravodlivosti, dožadujeme sa konania kompetentných …, len nie nášho.
Onedlho sa státisíce Slovákov rozlezú po Európe a na Facebooku, Twitteri či Instagrame budú zdieľať svedectvá o kráse, pohostinnosti, čistote … o muškátoch na kruhových objazdoch, triedení odpadu v penzióne, rozľahlosti miestnych cyklistických trás …
… a na belorítky si ani nespomenú.
Pritom tieto príbehy vzájomne súvisia.
Nemôže pri každom hniezde, v každej doline, za každou obcou, pri každom strome … stáť policajt.
Dodržiavanie zákonov sa dá – v prípade existujúcich svedectiev – vynútiť, ale Morálka je s vami vždy. Aj v momente, v ktorom Vám niekto prikáže vyčistiť Most SNP.
Belorítky a základné školy
(skúseností prispievateľov, elektronická komunikácia v konferencií „vtáky“)
„Je to s belorítkami čoraz horšie. V minulom roku som bol požiadaný OUŹP Sabinov vykonaním obhliadky budovy Obecného úradu v obci Torysa, z dôvodu likvidácie dvoch hniezd belorítky v čase hniezdenia. Moje zdesenie bolo o to väčšie, keď som na vedľajšej budove Základnej školy zistil, že v tom istom čase hniezdenia bolo z budovy školy zhodených 106 (slovom sto šesť) hniezd belorítok. Dal som si otázku ako chcú vychovávať riaditeľ, učiteľky biológie keď dopustia taký čin. Dôvodom podľa školníčky bolo, že znečisťujú prostredie. Správu o udalosti som podal pracovníčke OUŽP v Sabinove a dodnes čakám čo a ako. Či aspoň riaditeľovi zavolala k akému svinstvu došlo. Dnes sa zhadzovanie stáva bežnou súčasťou. Ak sa pozriete na budovu Základnej školy v Sečovciach tak tam po zhodení namontovali do rohov okien z plechu vyrobené trojuholníkové hranoly (cca 200 kusov – presnejšie podľa fotky), ktoré majú zabrániť belorítkam čo i len pomyslieť na hniezdenie tam v rohu okna.“
„ … Podobne nadviažem na problematiku zhadzovania hniezd beloritok. Bol som v sobotu v Terchovej v arealy základnej školy, kde sme s dcerou pozorovali ako si beloritky stavaju hniezda na hlavnej budove, telocvicni a zrejme jedalne (alebo druziny). Tiež ma uputalo mnozstvo obrysov po zhodených hniezdach beloritok pod strechou alebo zvysky v rohoch okien a mnozsto foliovych strapcov povesanych v kutoch okien ako zabrana a odpudzovac na zabranenie stavaniu hniezd (celo hlavnej budovy). Ak tam aj zhadzovali hniezda, dufam len ze to bolo v mimohniezdnom obdobi a tie co tam momentalne hniezdia, tak snad tie nechaju na pokoji a nechaju ich uspesne vyhniezdit …“
Rudolf Pado
Článok publikujeme so súhlasom autora, pôvodný text nájdete na pado.blog.sme.sk.
