Pracovali ste ako divadelníčka a spolupracovali ste s mentálne postihnutými deťmi. Ako sa na takto hendikepované osoby pozeral bývalý režim?
Moja cesta začala niekedy v 90. rokoch, keď som sa rozhodla, že odídem z profesionálneho divadla, začnem režírovať a začnem robiť divadlo trochu inak. Dovtedy sme žili v socializme, kde vládla jedna strana, mali sme jednu ideológiu a všetko ostatné bolo nepriateľské. Mali sme jedného veľkého brata, ktorý žil v Moskve, ten nás riadil a de facto diktoval každý náš krok. Mali sme všetko jasné, a aby toto všetko mohlo fungovať, museli tu byť tisíce eštebákov, lebo sme museli byť pod neustálym dozorom. No a všetko sme mali zatriedené pekne v chlievikoch. Hendikepovaní ľudia boli v jednom ústave, mentálne postihnutí v druhom a siroty v treťom. Každý mal svoj chlievik, ktorý bol dobre uprataný, aby nebol viditeľný na ulici. Vtedy sme o integrácii ani nesnívali. Mali sme jedného veľkého nepriateľa, bola ňou táto komunistická strana, ktorá mala nadiktované linajky z Moskvy. V 68. sa bratstvo upevnilo, prišla sem veľká sovietska armáda a tanky podupali aj zvyšky slobody a zdravého rozumu.
Potom prišla normalizácia, čo bol podľa mňa ten najťažší a najtvrdší režim, aj keď už neprechádzala takými represáliami. Prišli sme k 89. a národ bol „porobený“, duchovne a aj duševne. Uvedomila som si, že sa musíme všetci učiť prijímať túto inakosť, začať počúvať názory ľudí, ktorí sú iní ako my a naozaj sa začať počúvať aj navzájom. To bola tá moja cesta a aj integrácia do slobodnej spoločnosti. Bol to možno prvý krok k prvej humanistickej a ľudskej Európe.
Prečo práve pomoc takejto špecifickej skupine obyvateľstva, ako sú hendikepované osoby?
Keď som začala pracovať, musela som si naštudovať sociálne zákony. Ako sa má človek v Rusku, v Holandsku či v Dánsku? Viete, to je taká slovenská ľudová rozprávka. Mám na deň tri mince. Jeden deň dávam dieťaťu, ten mu požičiavam, z jedného groša žijem a tretí vraciam starému človeku. To sa u nás volá slovenská politika. Toto sa stalo v mojom sociálnom cítení alfou a omegou môjho života a úzko s tým súvisí aj vzťah k človeku. Okrem toho som aj veriaca a nejako si to odnesiete aj z rodiny. Moja babička vždy pomáhala blížnemu svojmu a to je aj filozofia mojej rodiny. S týmto som začala budovať Divadlo z Pasáže. Trinásť rokov som s tým bojovala a podarilo sa mi založiť občianske združenie a zo strany Slovenska som nedostávala žiadnu podporu. Musela som si písať granty.
Napríklad vo veľkých ústavoch sa nachádzalo 400 postihnutých ľudí a niektorí mali na sebe už dávno preležaniny na telách. Potom prišiel, čo sa u nás tak ťažko volá tretí sektor, a začal, z môjho pohľadu, toto rozbíjať a začalo dochádzať k individuálnemu ľudskému prístupu. Došlo k tomu, že sme mohli zobrať z ústavu piatich postihnutých, vytvoriť im chránenú dielňu, s ďalšími desiatimi zase vytvoriť divadlo. Skrátka toto bol ten ľudský individuálny prístup, ktorý bol mne, s mojou empatiou najbližší pri pomoci človeku.
Kedy ste odišli z Divadla z Pasáže?
Trvalo nám až trinásť rokov, kým sa nám podarilo toto divadlo etablovať a potom som definitívne odišla. Vtedy som sa stala aj mestskou poslankyňou a začala som robiť Záhradu-centrum nezávislej kultúry, Divadlo Ivana Palúcha, Šukar Dživipen, n. o., a spolupracovali sme s kultúrnou organizáciou v Šobove v Banskej Štiavnici. Uvedomila som si, že sme občania, a ten občiansky sektor mi je najbližší. Súvisí to aj s tým, kde žijeme a nevieme, či demokracia je nadávka, alebo je dobrá, a ľudia sú úplne zmätení. Aj to je príčina toho, že totality človeka nesmierne „porobili“. Človekom som práve v tom humanizme. To je moja cesta a možno aj to, ako sa uberá celý svet, tak som sa dostala do parlamentu.
Máte s mentálne postihnutými ľuďmi aj priamu osobnú skúsenosť? Napríklad rodinnú?
Nie.
Ide o akúsi vonkajšiu empatiu?
Áno. Bolo to také stotožnenie, možno mám viac empatie ako ostatní. Niekto je napríklad geniálny matematik a ja som divadelníčka, a viem vytvárať divadelné obrazy. Preto som aj komunitná umelkyňa, že tú empatiu mám k nejakému príbehu. Príbehovosť komunitného umenia, to chce veľkú empatiu.
V Banskej Bystrici ste pôsobili aj ako mestská poslankyňa. Dnes sedíte v parlamente, aký je rozdiel medzi tou „malou“ a „veľkou“ politikou?
To mesto je vám blízke, žijete v ňom, poznáte ľudí a poznáte susedov. Parlamentná politika je trochu abstraktnejšia, celý kontext krajiny musíte brať s nadhľadom, vidieť všetky regióny, dedinky a mestečká. Toto všetko vytvára mapu krajiny. Ale v meste, v ňom žijete a každý deň chodíte do svojho obchodu, chodíte po svojej ulici, vidíte, kde je rozbitá a okrem toho vidíte aj, kde je najchudobnejšia štvrť. U mestského politika to nie je profesia, lebo takýto politik nedostáva plat, ale len odmenu za deň, keď má zastupiteľstvo. Veľká politika je už profesia a robíte ju 24 hodín denne.
Stretávate sa aj s ostatnými poslancami, ktorí majú k divadlu blízko alebo ho študovali? Ako Veronika Remišová či Miroslav Beblavý?
Pani Remišová je bábkarka a bábkarinu vyštudovala v Bratislave a pán Beblavý na VŠMU vyštudoval, sa mi zdá, divadelnú dramaturgiu.
Rozprávate sa s kolegami niekedy o umení, kultúre, divadle?
Jasné, že sa rozprávam o umení. Konkrétne včera sme boli na predstavení s tromi kolegami-poslancami. Režírovala som inscenáciu o Leopoldovi Laholovi: Všade tá rieka. Keď sa skončila schôdza, tak to bolo také príjemné, išiel Oto Žarnay (OĽaNO), Miro Sopko (OĽaNO), Janko Budaj (OĽaNO) a ich asistenti. Videli ste to?
Ak myslíte inscenáciu v divadle Ticho a spol., tak áno…
Áno v Tichu to bolo. Umenie a kultúra nás obklopuje, či už si to niekto chce, alebo nechce pripustiť. Už len to, aký mám nad posteľou svätý obrázok alebo ako mám vyzdobenú obývačku, to všetko súvisí s kultúrou.
Myslíte si, že práca v divadle vás nejako predpripravila na prácu v politike?
Viete, je rozdiel urobiť ako režisérka jednu inscenáciu s postihnutými a potom, keď sa rozhodnete s nimi stráviť aj zvyšok času. Do toho ešte prišla aj veľká výzva zobrať týchto postihnutých z ústavu a skvalitniť im život. Začnete komunikovať s rodičmi a začnete vnímať, aké majú nízke dôchodky a to, kde je vlastne ten hendikep postihnutých. Zistíte, prečo ich treba integrovať a prečo by malo veľa takýchto ľudí navštevovať normálne školy. Aj to, že, keď je v triede jeden postihnutý, tak to mentálne ovplyvňuje celú triedu. Toto je to, čo má Západ.
V Nemecku som navštívila skutočne dobré školy. Ako komunitná umelkyňa, keď idete na festival, tak napríklad Nemci vás počas nich vzdelávajú. Keď sme robili workshopy, tak sme išli na strednú školu a zažila som jednu triedu, kde bola baba, ktorá mala leukémiu a boli tam ešte dvaja ľudia, jeden bol mentálne postihnutý a druhý mal, sa mi zdá, telesné postihnutie. Tá trieda bola taká vyzretá, že keď som sa rozprávala so 17-ročnými ľuďmi, tak som mala pocit, že to sú dospelí a vyzretí ľudia. Vtedy som si povedala, že ak takýto človek z takejto školy má napríklad nadanie na ekonomiku a má za sebou takýto background, viete si predstaviť, aký by to bol minister financií? Bude rozumieť štátnemu rozpočtu, vyzná sa v sociálnych záležitostiach a bude vedieť komunikovať s ministrom práce a sociálnych vecí. Ale dobrý ekonóm je u nás bez akejkoľvek empatie a backgroundu. Bol v škole so zdravými deťmi a nechápe, prečo minister práce či minister kultúry bojuje za svoje prostriedky. Je to nešťastie štátu, ktorý je veľmi jednofarebný a má diktátorskú minulosť. Takéto veci som absolvovala kdekoľvek vo svete. Či už išlo o chudobu, alebo o vojnové ataky, keď museli susedia z vedľajšej krajiny utiecť. Bola som s ľuďmi z Južnej Afriky a prežívali sme ako rôzne komunity. Viem, čo je to vzdelávanie a aj viem, kde takéto vzdelávanie vedie.
Hovoríte, že sa zaoberáte aj sociálnymi otázkami…
Nemecký dôchodca si môže dovoliť ísť do Indie. No, kde môže ísť napríklad môj otec so svojimi 400 eurami, keď si zaplatí plyn a elektrinu a nemá popritom ani na lieky? Teraz si uvedomíte, kam táto krajina dozrela. Nemci si začali po vojne veľmi striktne pripravovať sociálne zákony. Mám v meste Solingen veľmi dobrých priateľov. To je sociálne mesto, ktoré má 130-tisíc obyvateľov. Pracujú tam ľudia s mentálnym či zdravotným postihnutím. Sú tam obrovské fabriky na výrobu nožov a vy vidíte, že to mesto je integrované. Oni sami ale hovoria, že cez vojnu to tam bolo veľmi tvrdé a do plynu posielali napríklad ľudí s mentálnym postihnutím. Nemecko sa takýmto krutým veciam chcelo vyhnúť a začalo nastavovať dobré sociálne zákony. Pomoc rodine štátom, ktorej sa narodí hendikepované dieťa. Viete, aká je to úžasná vec? Ja som tie zákony študovala.
O tomto treba rozprávať ľuďom. Sama som zažila, keď jedna z našich herečiek dostala veľmi ťažké ochorenie a oni z toho malého dôchodku a z toho, že ju matka opatrovala, museli túto liečbu pokryť, vyžiť nedokázali. Aby sme ešte 25 rokov po revolúcii stále bojovali a vysvetľovali vláde a ministerstvám, že takéto rodiny treba podporiť. To je integrácia.
Takéto decká treba dostávať do škôl, medzi ľudí a treba o tom rozprávať a šíriť povedomie. To je moja cesta do parlamentu. To, že som sa pokúšala meniť legislatívu a pomáhať týmto ľuďom, aby ich deti mohli chodiť do divadla, aby sa z nich mohli stať profesionálni herci, a v tom ďakujem aj tretiemu sektoru, že zo mňa urobil aktívnu občianku. Toto by som chcela naučiť ľudí. Možno ani nemám chuť byť o päť či desať rokov v parlamente, ale takto môžem pomôcť ľuďom.
