Politológ Hrabina: Jadrový útok Ruska? Nebuďte naivní, tento systém NATO ho nezastaví

1
Politológ Jozef Hrabina (Autor: archív J.H.)

Blížiaci sa júlový samit NATO vo Varšave nás začína upriamovať na problematiku NATO – vojenskej aliancie, ktorá slúži ako hlavná obranná zložka EÚ. V posledných týždňoch prichádzajú správy o výzvach na zbrojenie a výstavbe protiraketových zariadení v Európe. Všetko sa to deje ako predohra samitu, ktorého analýze sa budem venovať po jeho skončení.     

V dnešných dňoch sa začína výstavba súčasti protiraketového štítu NATO v Rumunsku a Poľsku. Účelom tohto štítu má byť ochrana Európy pred raketami stredného a dlhého doletu z Blízkeho východu a Severnej Kórey. Už len fakt, že raketové zariadenie v Poľsku má slúžiť na ochranu proti hrozbám z Blízkeho východu, je úsmevný. Deje sa tak aj napriek tomu, že žiadna krajina Blízkeho východu, okrem štátu Izrael, nevlastní jadrové zbrane. Ďalším problémom je schopnosť dopraviť tieto zbrane do Európy. Opäť žiadna z krajín Blízkeho východu, okrem štátu Izrael, nevlastní balistické rakety s takým doletom, aby zasiahli Európu.

Irán v marci testoval raketu s doletom 2 000 km, čo by relatívne mala šancu doletieť do Grécka z najsevernejšieho cípu Iránu. Pokiaľ by sa Irán aj zmocnil jadrových zbraní a použil tzv. špinavú bombu, to znamená explozívne zariadenie dopravené na miesto výbuchu, musel by ju do Európy prepašovať, a v tom prípade sú raketové systémy úplne zbytočné. Budem parafrázovať svojho profesora O. Krejčího – hrozba špinavej bomby bude aktuálna, pokým budú otvorené pašerácke trasy, po ktorých sa bude dať bomba do Európy alebo USA dopraviť, čo by v opačnom prípade znamenalo zastavenie obchodu s drogami, zbraňami, ľuďmi, orgánmi atď.

História tohto projektu však siaha k začiatku nového milénia. Respektíve nápad vznikol už počas vlády Ronalda Reagana, ktorého doktrína sa zaoberala globálnou obranou USA. Základ výstavby raketovej obrany musel byť ošetrený právne, to znamená, že USA museli vypovedať zmluvy o obmedzení systémov protiraketovej obrany zo studenej vojny s názvom Anti-Ballistic Missle Treaty. Stalo sa tak za G. W. Busha mladšieho. Zmluva z čias studenej vojny mala obmedzovať tieto systémy na území kontinentálnej Európy a mala slúžiť na ochranu Európy pred raketami stredného a krátkeho doletu, ktoré sú umiestňované v týchto zariadeniach. 

Argumentom na jej vypovedanie zo strany USA bolo, že zmluva je akýmsi technickým prežitkom studenej vojny a ako druhý argument slúžil rozpad Sovietskeho zväzu, a teda neexistuje protipól, s ktorým by sa museli spojenci dohodnúť o rovnováhe strategických síl. Jednostranné vypovedanie tejto zmluvy viedlo k vytvoreniu Agentúry raketovej obrany pod záštitou Ministerstva obrany USA. Agentúra sa zaoberala výsledkami práce tzv. Rumsfeldovej komisie, založenej v roku 1998 na vyhodnotenie raketového nebezpečenstva pre USA. Správy jasne hovoria o možnosti raketovej hrozby z Iránu a Severnej Kórey. V tomto prípade komisia počítala s obsadením Iraku a následnou inváziou z Iraku do Iránu, dovtedy podľa komisie trvalo nebezpečenstvo ohrozenia USA raketovým útokom.

Národná protiraketová obrana USA alebo raketový štít NATO však nie je umiestnený len v Európe. Systém sa rozprestiera od Európy cez Aljašku, Japonsko, Austráliu až do Grónska. Tu sa dostávame k obavám Ruska, ktoré má výhrady aj napriek ubezpečeniu zo strany NATO, že nejde o zbrane namierené proti Rusku. Faktom ostáva, že systém obkľučuje jadro eurázijského kontinentu, a teda Rusko a Čínu. V kontexte poslednej doktríny USA sú však Rusko a Čína považované za globálnu hrozbu a ak táto doktrína odsúva eurázijské veľmoci do pozície nepriateľov, tak vedenie NATO sa snaží o rozpútanie jadrovej vojny už len svojou rétorikou proti Rusku. Kritici tejto protiraketovej obrany správne poukazujú na fakt, že systém je príliš nekonzistentný a technicky nedokonalý na zastavenie jadrového útoku z Ruska, čo nahráva argumentu, že je to obrana pred Iránom a Severnou Kóreou. To sa môže ale s technologickým pokrokom zmeniť.  

Obavy Ruska sú však jasne oprávnené. Momentálne v Európe nehrozí žiaden útok zo strany Iránu a vývoj zbraní schopných dopraviť jadrovú hlavicu do Európy je otázka rokov, ak nie desaťročí, pokiaľ vezmeme do úvahy fakt, že Irán musí ešte vyvinúť jadrové zbrane. Čo sa týka izolovanej Severnej Kórey, pravdepodobnosť raketového útoku z vyhladovanej krajiny je nulová. Otázka sa vynorí pri obrannom charaktere systémov, ktoré pracujú na báze zostrelenia rakety inou raketou. Je úplne jedno, či sa systém bude volať štít či obrana a či ju zriaďuje NATO alebo USA. Vždy sú to zbrane použiteľné na cieľ, na ktorý ich namieri veliteľstvo, ktoré sa, mimochodom, nachádza v USA. Potenciál takýchto zbraňových systémov teda neurčuje ich názov alebo oficiálne vyjadrenie, ale politické rozhodnutie o ich použití.

Ak by sa naplnili katastrofické scenáre o jadrovej vojne, tak krajiny, na ktorých území sa tento systém nachádza, zo seba urobili terče, o čom svedčí rozmiestnenie ruských raketových systémov Iskander v Kaliningradskej oblasti ako odpoveď na budovanie tohto štítu. (Rakety Iskander majú dolet 400 km a do Varšavy doletia za 2 minúty.) Pravda je, že NATO ako hlavný aktér bezpečnosti Európskej únie by sa malo zameriavať na budovanie spoločnej bezpečnosti s Ruskom, ktoré leží aj v Európe. Dnešnou hlavnou bezpečnostnou otázkou totiž nie je hrozba jadrového útoku, ale teroristické organizácie. Na boji proti teroristickým organizáciám má záujem sa aktívne podieľať aj Rusko, ktoré sa ukázalo ako cenný partner v boji proti Islamskému štátu, ale spolupráca s ním sa môže značne skomplikovať pri akciách ako budovanie raketových základní v Európe.

autor: Jozef Hrabina

1 komentár

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu