„Stále viac diktátorský prezident Turecka Recep Tayyip Erdogan“ nedávno dosiahol ďalšie víťazstvo, keď svoj úrad opustil premiér Ahmet Davutoglu, jeho niekdajší spojenec a muž, ktorý držal opraty moci v krajine. Teraz má Erdogan priestor na to, aby získal ešte väčšiu moc než kedykoľvek predtým. Stačí zmeniť ústavu.
Objavujú sa však aj určité problémy. Okrem jeho rastúcej politickej izolácie, ktorá bude podľa mnohých jeho vlastným koncom, totiž rastú aj nepokoj a nespokojnosť tureckého obyvateľstva. Tomu totiž Erdogan postupne zobral všetky možnosti, ako dať legálne najavo svoj nesúhlas s jeho vládou, a nechal mu prakticky len jedinú, ktorou je otvorená vzbura.
Západ pritom potrebuje, aby bolo Turecko stabilné. Vlastní totiž druhú najväčšiu armádu NATO a v súčasnosti bráni zhoršeniu migračnej krízy.
Lenže kritika voči Erdoganovi sa neozýva len z jeho vlastných radov, ale aj z niektorých západných médií. Nemecký Der Spiegel vydal jedno svoje číslo s posmešnou titulnou stranou a britský The Spectator prišiel so súťažou o čo najurážlivejšiu básničku na Erdoganovu adresu. Všetko krátko po tom, keď turecký prezident požadoval trestné stíhanie nemeckého komika, ktorý ho urazil vo svojom pravidelnom televíznom programe, a kancelárka Angela Merkelová na to pristúpila.
Z Erdogana sa tak pre Západ stáva skôr problém, než aby z neho bol obranca východných hraníc NATO, ktorým mal byť pôvodne. Jeho politika totiž rozdeľuje jeho vlastný ľud a ten už sa „polarizuje až na kritickú hranicu“.
Celý text si môžete v angličtine prečítať TU.
Na domácej pôde mnohí vnímajú jeho politiku ako zodpovednú za teroristické útoky, ktoré sa v poslednom čase v Turecku udiali, v zahraničí ho potom vinia zo spolupráce s teroristickými organizáciami vrátane Islamského štátu, snahy natlačiť NATO do konfliktu s Ruskom či vydierania európskych lídrov pomocou migračnej krízy.
Nedávna analýza bývalého predstaviteľa Pentagonu zdvihla Turecko zo stoličky vo chvíli, keď sa dozvedelo, že keby došlo k vojenskému prevratu, armáda by za to neniesla žiadnu zodpovednosť. Prevrat je totiž v Turecku takmer zakázané slovo a v súvislosti s touto možnosťou nechal Erdogan kedysi pozatvárať 275 armádnych dôstojníkov. Podľa analytikov však k prevratu v najbližšom čase nedôjde, pretože armáda je pod kontrolou vlády.
„Medzitým sa zdá, že Erdogan sa točí v nekonečnom a stále väčšom kolobehu paranoje a pomsty. Nechal zavrieť tisíce novinárov, akademikov a dokonca aj detí v školskom veku za to, že ho kritizovali.“ Dokonca zamietol pod koberec korupčný škandál svojho syna, ku ktorému došlo v rokoch 2013 a 2014 v Taliansku. Ľudia proti nemu protestujú vždy, keď sa niekde objaví. „Zábery jeho bodygardov, ako bijú doma demonštrantov alebo vydávajú hlasné zvieracie zvuky, aby prehlušili odsudzujúce výroky, ktorými ho iní častujú, z neho urobili oveľa toxickejšieho a trápnejšieho spojenca Západu ako kedykoľvek predtým.“ Aj jeho tohtoročná návšteva Washingtonu DC vyzerala inak, než že prišiel dôležitý spojenec. Skôr išlo o „diplomatický ekvivalent podania ruky po romantickej večeri“.
Jeho politika môže za to, že sa k nemu všetci otáčajú chrbtom. „Turecko je dnes rovnako závislé od Západu ako on od neho.“
„Vidíme opozičné figúry v AKP (vládnuca strana Spravodlivosť a rozvoj) (…), ktoré sa stále hlasnejšie ozývajú proti Erdoganovi,“ povedal Ege Seckin, odborník na Turecko z londýnskej analytickej firmy IHS.
Turecko je síce stále parlamentná republika, ale vládnuce pozície obsadili Erdoganovi spojenci. „Ľudia sa boja postaviť Erdoganovi,“ povedal Seckin. „Ale na druhej strane si musíme uvedomiť, že tieto veci sa môžu udiať v priebehu okamihu… Len čo ľudia uvidia, aha, on stráca moc, okamžite ho prestanú podporovať.“ A keď k tomu dôjde, výsledok je vo hviezdach.
