„Keď Turecko zbohatlo a začalo snívať svoj otomanský sen o návrate svetovej úlohy Turkov, rozhodne si nositelia tejto myšlienky nepredstavovali všetky udalosti, ktoré tým na seba krajina privolá. Vstúpiť medzi veľkých hráčov svetovej politiky so sebou prináša nielen ambície, ale aj náklady a obete za ich naplnenie,“ podotýka Kmoníček s tým, že skutočná skúška ohňom prichádza vždy až neskôr. Krajina prezidenta Erdogana teraz podľa neho vstúpila do tejto fázy testu. To znamená do fázy, keď sa sny ústredia začnú meniť na vaky plné mŕtvych tiel synov ich voličov. „Vtedy ste sa dotkli veľkosti,“ dodal Kmoníček.
„Tri krvavé teroristické útoky v Ankare a ďalšie dva v Istanbule len v uplynulých piatich mesiacoch sú účtenkou za znovurozpútaný konflikt s kurdskou PKK, ktorý sa už zdal byť zažehnaný. To by sa však Erdogan nesmel so svojimi ambíciami zamotať do občianskej vojny v susednej Sýrii, kde sa spolurozhoduje o budúcej existencii alebo neexistencii Kurdistanu,“ všíma si Kmoníček. A pozornosti jeho komentára neunikol ani príchod zatiaľ 2,5 milióna utečencov zo Sýrie, ktorý je účtenkou za nenaplnenú ambíciu zosadiť v Damasku prezidenta Asada a vymeniť jeho režim za nejaký protureckejší a menej sekulárny.
Konflikt s tzv. Islamským štátom je podľa Kmoníčeka účtenkou za spor, keď Turecko chce byť, aj keď zatiaľ neoficiálne, práve tým kalifom, za ktorého sa medzitým vyhlásil v Rakká doktor Baghdadi. „A príťažlivosť nedávno ešte takej úspešnej ekonomiky, ktorá pomaly padá späť do tureckého hospodárstva, zobrali búrlivé vody, do ktorých Turecko bezhlavo skočilo zostrelením ruskej stíhačky. Následné sankcie zo strany Ruska sú účtenkou za ilúziu, že práve Turecko sa môže správať asertívnejšie než samotné Spojené štáty,“ hovorí Kmoníček.
„Prezident Erdogan je čarodejníckym veľmajstrom politiky, ktorý dokáže jediným pohybom ruky premeniť hlinu na zlato. Európe to predviedol zmenou záťaže utečencov na originálny prostriedok vývozu tej istej komodity, navyše ešte historicky ,spriatelenému‘ Grécku. Rovnakú kartu následne použil v Bruseli pri rokovaniach voči EÚ so stratégiou tak orientálne brutálnou, že by sa za ňu nemusel hanbiť ani sám Džingischán,“ tvrdí diplomat. Zatiaľ čo obete za pokus o znovunájdenie tureckej veľkosti podľa neho pribúdajú, na druhej strane Turecko zaznamenalo jediný konkrétny a pre svojich občanov hmatateľný úspech – bezvízový styk so Schengenom.
„Ten je však na 90 dní pobytu bez pracovného víza, a to len pre držiteľov biometrických pasov, ktoré zatiaľ krajina vydáva len výnimočne, kým ich budúci rok štandardne zavedie. Navyše teda vidíme, že k výslednému stavu, keď turecký turista dôjde do Schengenu bez víza, dochádza len o šesť mesiacov skôr, ako k tomu malo tak či tak dôjsť koncom tohto roka. To je, samozrejme, niečo úplne iné, ako v Česku vžitá predstava, že sme takto milión utečencov do Európy bez pasu a víza len vymenili za milión Turkov s pasom bez víza, ale s rovnakou ambíciou žiť tu. Tak to skrátka nie je,“ hovorí Kmoníček s tým, že poučenie z krízového vývoja by malo byť celkom jasné.
„S Tureckom sa nedá prehrať, ak prehrať nechcete. Napríklad nemeckí komici by o tom mohli rozprávať svoje, ako veľmi sa musíte doma hrať na Erdogana, aby u vás Turecko mohlo vyhrať. Vyhrávať v rokovaní s Tureckom však znamená nikdy sa neponáhľať, trvať si na svojom a vždy mať pripravenú ešte aspoň jednu náhradnú možnosť s vedomím, že čas hrá skôr pre nás a že Európa má reálne nakoniec vždy viac možností riešenia, ako bude mať Turecko,“ uzavrel Kmoníček komentár s výzvou k Čechom. A to takou, aby sa Česko nesnažilo byť vo svete väčšie, než mu jeho prirodzené limity automaticky ponúkajú.
