Keď dobrovoľnosť zostáva iba pri rokovacom stole, tak rybári hádžu mŕtve telá utečencov nazad do mora
Doslova názorové cunami spôsobil na Slovensku najnovší návrh z Bruselu, ktorý opätovne nastoľuje mechanizmus prerozdeľovania utečencov, tentoraz by sa automaticky využil v prípade, že v niektorej krajine EÚ by počet utečencov prekročil 150 percent „spravodlivého podielu“ v Únii. Ten podiel by sa odvodzoval od počtu obyvateľov a sily ekonomiky danej krajiny. Európska komisia argumentuje, že ak sa nenájde ochota podeliť sa o zodpovednosť pri zvládaní utečeneckej krízy, tak sa žiadny členský štát s týmto problémom sám nevyrovná. Návrh je doplnený tým, že v prípade odmietnutia mechanizmu prerozdeľovania migrantov bude musieť daná krajina platiť finančné kompenzácie, a to vo výške 250-tisíc eur za jedného neprijatého utečenca. Termín názorové cunami sa mi zdal vhodný, lebo to negatívne zjednotenie sa v stanovisku k uvedenému návrhu nielen medzi politikmi naprieč spektrom, ale aj medzi analytikmi politického diania, mi pripomína masívnu vlnu ničiacu všetko dookola.
Národné nad spoločné európske
Od hodnotenia, že ide o spiatočnícky krok, ktorý nerešpektuje realitu (R. Kaliňák), cez poznámku, že to porušuje hranice etiky (M. Lajčák), výhradu, že z utečencov to robí predmet obchodu (F. Šebej), cez označenie, že návrh je kontraproduktívny (Sieť), až po strohé odmietnutie návrhu bez komentára (SNS). Opozičné subjekty varovali, že finančné pokuty za neprijatie migranta sa stanú nebezpečným spúšťačom protieurópskych nálad. To musel vymyslieť človek, ktorý je zavretý v kancelárii a vymýšľa hlúposti (R. Sulík). Je to bláznovstvo (V. Remišová). Toto je jeden komplot, jedno svinstvo z Európskej únie (B. Kollár). Z. Gabrižovú z portálu EurActiv.sk reakcie slovenských politikov neprekvapili. „Nikto však nepredstavil súbor opatrení, ktorý by obsahoval podstatnejší rozmer solidarity v podobe zdieľania bremena,“ reagovala.
Žiadnu racionalitu nenašiel návrh ani medzi novinármi. Zaslepenosť byrokratov a politikov, odtrhnutých od reálneho sveta (P. Morvay). Jedna veľká nehoráznosť (D. Daniš). To bude znamenať veľký rozkol v rámci Únie (A. Bán). Posilnenie antisystémových nálad a extrémistov naprieč Európou (L. Krivošík). Zvýši to napätie, rozvíri staré diskusie a vášne práve v čase, keď budú Briti rozhodovať v referende o zotrvaní v Európskej únii (J. Hrabko). Reforma Dublinu je necitlivá a arogantná k V4 (P. Schutz). Popravde som zaskočený takou jednoliatosťou negatívneho postoja voči novému návrhu Európskej komisie, pretože Brusel už vlani v septembri zvažoval, že členské krajiny, ktoré odmietnu prijať nariadený počet utečencov, budú platiť do špeciálneho fondu. Žiadna nová myšlienka.
Všeličo možno úradom v Bruseli vyčítať, ale téza, že Európsku komisiu tvorí 28 bláznov zavretých v kancelárii a odtrhnutých od politického diania v jednotlivých členských krajinách, nie je správna a nemožno ju prijať. Bruselská administratíva sa predsa nedá chápať ako inštitucionálny spolok, ktorý pracuje mimo toho, ako sa k Únii, jej fungovaniu, vlastným a odovzdaným kompetenciám stavajú politici v jednotlivých členských krajinách. Teda ako povyšujú národné záujmy nad tie spoločné európske.
Slovenský eurokomisár chýbal
Aj keď eurokomisár podľa pravidiel nesmie prijímať pokyny od vlastnej vlády, tak predsa pri príprave dokumentu či záverečnej diskusii môže prezentovať postoje, ktoré v danom probléme korešpondujú s politickým postojom k problému v domovskej krajine. Napokon tento aspekt potvrdzuje aj rozhovor s českou eurokomisárkou pre portál idnes.cz. V. Jourová uviedla, že má dlhodobo výhrady voči automatizmu v prerozdeľovaniu žiadateľov o azyl. „Mne sa to nepáči, pretože hovoríme o reálnych ľuďoch, ktorí majú tiež určité predstavy o tom, kde chcú zostať. Navyše štáty musia mať možnosť jasne povedať, koľko ľudí dokáže kvalitne integrovať,“ uviedla V. Jourová, ktorú nominovalo hnutie ANO, a v podstate prezentovala postoj českej vlády.
Na otázku, či podobný postoj mali aj ďalší eurokomisári z krajín V4, česká zástupkyňa v Európskej komisii podotkla, že niektorí na rokovaní neboli a niektorí sa nevyjadrovali. Tým neprítomným zo štvorice bol slovenský eurokomisár M. Šefčovič, ktorý bol na pracovnej ceste. Názorovým úsudkom autora tohto textu je, že slovenský eurokomisár nemal chýbať na takom dôležitom rokovaní, akým je nepochybne rokovanie o úprave dublinského systému, v rámci ktorého sa znovu dáva do návrhu aj prerozdeľovací mechanizmus (kvóty), na ktorý slovenské politické elity dlhodobo negatívne reagujú. Keďže M. Šefčovič bol lídrom eurokandidátky Smeru-SD, z pohľadu Slovenska by som očakával postoje podobné tým, ako o nich hovorila česká eurokomisárka.
Truhly len s číslami
Pred rokom európskych politikov prebrala k väčšej iniciatíve tragédia pri talianskom ostrove Lampedusa. Po prevrátení rybárskeho člna, ktorý smeroval s utečencami na Maltu, sa utopila väčšina z predpokladaných 700 pasažierov. „Musíme prijať opatrenia, najmä v štyroch oblastiach,“ citovala vlani v apríli BBC z vyhlásenia francúzskeho štátneho tajomníka pre európske záležitosti H. Désira. „Ide hlavne o posilnenie hraničných kontrol. Musíme bojovať proti mafii, ktorá organizuje migráciu ľudí. Potrebná je spoločná politika v oblasti migrácie a azylu na európskej úrovni. A existuje naliehavá potreba konať z humanitárneho hľadiska, pretože ide o ohrozenie životov tisícov ľudí,“ uviedol H. Désire.
Predseda Európskej rady D. Tusk zvolal vtedy mimoriadny samit, na ktorom sa politická elita zo všetkých 28 členských krajín vlastne prvý raz pri jednom stole rozprávala o problémoch migrácie. V rovnakom čase bola v hlavnom meste Malty La Valette rozlúčka s 24 obeťami z inej potopenej lode s viac ako osemsto utečencami, ďalšie telá sa nepodarilo nájsť. Truhly boli bez náboženských symbolov, len s označením poradového čísla.
„Hádžeme ich nazad do mora“
Nárast obetí na trase plavieb člnov z líbyjského pobrežia do Talianska alebo na Maltu sa pred rokom vysvetľoval aj zmenou záchrannej misie. Talianske námorníctvo už v októbri 2013 začalo operáciu Mare Nostrum (Naše more), lode aktívne hľadali člny s utečencami a pomáhali im. Celkovo takto talianski námorníci zachránili viac ako 150-tisíc utečencov. Operácia však bola finančne náročná – stála talianske námorníctvo 9,5 milióna eur mesačne, čo bolo nad možnosti krajiny, a preto sa Taliani obrátili na partnerov z Európskej únie aj s odôvodnením, že ide o spoločnú európsku hranicu. Európska únia tak začala svoju misiu – operáciu Triton, tá však od roku 2014 fungovala iba na tretinový rozpočet a lode strážili iba pobrežné vody vo vzdialenosti 50 kilometrov od pobrežia Talianska a Malty.
„Najhoršie je, aké sú ich telá nafúknuté,“ hovorí jeden z rybárov z talianskeho ostrova Lampedusa. „Predtým, keď sa to stalo, zastavili sme loď, zavolali pobrežnú stráž a počkali, až kým prídu, aby všetko spísali a prevzali telo. Teraz to už nerobíme. Niežeby sa to robiť nemalo, ale je to prakticky nemožné,“ priznáva muž.
„Mŕtvych uviazne v sieti toľko, že by sme vôbec nemohli pracovať. Takmer pri každom výlove. Máme rodiny, musíme ich uživiť,“ poznamenáva rybár.
Na otázku, čo robia s telami mŕtvych utečencov, odpovie až po chvíli ticha: „Hádžeme ich nazad do mora.“
Predchádzajúce slová sú krátkym úryvkom reportáže jednej českej novinárky z minulého roka, keď mapovala situáciu v okolí Sicílie a menších talianskych ostrovov v období, keď Stredozemné more začalo byť najväčším cintorínom pre utečencov. „Neviem, čo bude ďalej. Radšej nechcem na to ani myslieť. Viem, že tí ľudia majú hrozné osudy a bolo by im treba pomôcť. Lenže ich nikto nechce,“ citovala novinárka ďalšieho Taliana, ktorý reagoval na situáciu. Podľa Medzinárodnej organizácie pre migráciu začalo byť v pohybe najviac utečencov od druhej svetovej vojny.
Menej eur na migráciu ako na tlmočníkov
Po tragédii pri Lampeduse zvolal predseda Európskej rady D. Tusk mimoriadny samit, uskutočnil sa zo štvrtka 23. na piatok 24 apríla. Politici ho vtedy nazývali samitom pre záchranu životov, taliansky premiér M. Renzi označil výsledky za „veľký krok vpred pre Európu“. Analytici boli skôr skeptickí a kriticky sa vyjadrovali k záverom stretnutia na najvyššej úrovni a považovali trojnásobné navýšenie rozpočtu na operácie Triton a Poseidon iba za „krok na zachovanie si tváre“. Magazín Politico Europe v súvislosti s dohodou európskych lídrov pripomenul, že ročný rozpočet Únie na riešenie migrácie vo výške 108 miliónov eur je zhruba 5 percent z toho, čo sa v Bruseli míňa na preklady dokumentov a na tlmočníkov. L. Bernátová z Amnesty International Slovensko k záverom samitu poznamenala, že sú len polovičným riešením. „Pokiaľ nebudú lode v Stredozemnom mori rozmiestnené na správnych miestach, ľudia tam budú stále zomierať,“ uviedla vlani v apríli. Podľa nej by skôr mala Únia sprístupniť viac bezpečných a legálnych ciest do Európy, ako sú presídľovacie programy, zjednotenie rodín či humanitárna asistencia. „Ľudia by tak nemuseli byť zneužívaní pašerákmi.“
Predseda proti, poslanci za
Vyjadrenie R. Fica k výsledkom tohto mimoriadneho samitu nájdete v spravodajských archívoch spred roka, čo sa týka finančného príspevku Slovenska, ktorý mal byť vo výške 150-tisíc eur. „Máme záujem, pretože nás to ohrozuje všetkých, pokiaľ ide o Európsku úniu, ale nepôjde v žiadnom prípade o sumy, ktoré by ohrozovali rozpočet Slovenskej republiky,“ uviedol premiér v Správach RTVS. Už pred rokom sa kontroverznou časťou stretnutia európskych politických špičiek stala debata, čo s utečencami, ktorí sú už na starom kontinente. Politici sa rozišli s tým, že prijímanie utečencov bude dobrovoľné a nie na základe kvót podľa veľkosti štátu, jeho ekonomiky a ďalších kritérií. „Slovensko bolo vždy tranzitnou krajinou, preto si nerobím z tejto otázky žiadnu ťažkú hlavu,“ konštatoval premiér.
O dva týždne neskôr si zrazu už ťažkú hlavú s pojmom utečenci začal robiť. V rámci tlačovej konferencie po spoločnom rokovaní českej a slovenskej vlády 12. mája 2015 vo Valticiach sa kriticky vyjadril k postoju aj vlastných europoslancov za Smer-SD, ktorí 29. apríla (necelý týždeň po samite lídrov) podporili rezolúciu k navrhovaným riešeniam utečeneckej krízy, medzi ktorými sa začali spomínať aj kvóty. „Na reakcii europoslancov, ktorí podporili rezolúciu o kvótach, a hovorím teraz aj o europoslancoch za Smer, je jasne vidieť, že sú úplne odtrhnutí od reálneho života a vôbec nesledujú agendu Európskej rady,“ tvrdil slovenský premiér. Europoslankyňa za Smer-SD M. Flašíková-Beňová na margo toho vtedy pripomenula, že „išlo o spoločné hlasovanie frakcie európskych socialistov a ľudovcov, hlasovaniu predchádzala rozsiahla diskusia a ak to premiér hodnotí inak, tak je to jeho názor“. Líder Smeru-SD si na odmietaní kvót v podstate postavil celú zahraničnopolitickú oblasť predvolebnej kampane vlastnej strany, a hoci mu táto téma nepriniesla očakávaný výsledok, z prostredia už síce nie jedinej, ale stále najsilnejšej vládnej strany nie je k tejto téme zjavná žiadna zmena postoja.
Dobrovoľnosť iba pri rokovacom stole
Je smutným obrazom Slovenska, ktoré sa často spája s prívlastkom kresťanské, že jeho politici, ale aj komentátori a analytici, sa celý rok sústredili na termín kvóty a možnosť ich technickej realizácie a celý čas unikala podstata celého problému. Čo tým Európska komisia pred rokom vlastne chcela povedať jednotlivým členským krajinám. Dvadsiateho prvého júna 2015 v relácii RTVS O 5 minút 12 to slovenský eurokomisár M. Šefčovič povedal jednoznačne: „My sme navrhli aj distribučný kľúč práve preto, že tie riešenia z minulosti, ktoré boli postavené na dobrovoľnom základe, jednoducho nefungovali.“ V spomínanom televíznom rozhovore ešte zdôraznil, že mal pozitívny pocit, keď informoval predsedov vlád krajín Vyšehradskej štvorky a francúzskeho prezidenta F. Hollanda, ktorých stretnutie sa v júni minulého roku v Bratislave uskutočnilo, že „zo všetkých úst zaznelo to, že uvedomujeme si svoju zodpovednosť za túto situáciu, chceme pomôcť tým krajinám, ktoré sú teraz pod mimoriadnym tlakom… a chcú prísť na tie Európske rady s konkrétnym príspevkom, ja som schopný prevziať určitý počet utečencov, ale na dobrovoľnom základe tak, aby sme stihli byť na to pripravení tak, aby sa to dalo zvládnuť“. Slová o dobrovoľnosti pri prijímaní utečencov však zostali iba pri bratislavskom rokovacom stole. Slovensko prijalo iba 149 asýrskych kresťanov, aj to viac na základe iniciatívy cirkevných štruktúr z Nitrianskej diecézy ako na základe aktivít vlády. A boli to ľudia z Iraku a nie utečenci z táborov v Taliansku a Grécku, o prerozdelenie ktorých Európskej komisii ide.
Prijmeme sto, ináč by sme boli samovrahovia
Je na škodu celej veci, že M. Šefčovič okrem spomínaného televízneho rozhovoru nevystúpil aj pred poslancami slovenského parlamentu v júni a septembri, keď sa celá problematika v pléne prerokovávala. Boli sme však v predvolebnom období a nepochybne lídri Smeru-SD mali pocit, že atmosféra strachu a obáv z utečencov naženie viac hlasov do košiara politickej strany ako vecná argumentácia slovenského eurokomisára. A pripomeniem, o aké počty utečencov by išlo v prípade Slovenska. Májový návrh komisie uvádzal, že z Talianska prijmeme 471 ľudí, z Grécka 314, dovedna 785 utečencov. Septembrový návrh potom pridelil Slovensku 190 ľudí z Talianska a 612 z Grécka, dovedna teda 802, a spolu obidva návrhy znamenali prijať 1 587 žiadateľov o azyl. Je aj chybou médií, že nepozývali podpredsedu komisie M. Šefčoviča k tejto téme, aby argumentoval, prečo sa Európska komisia stále vracia ku kvótam alebo, ako v samotnom Bruseli radšej uvádzajú, k prerozdeľovaciemu mechanizmu.
V júli na rokovaní ministrov vnútra sa Slovensko spolu s Poľskom dostalo medzi krajiny, pre ktoré sa nedosiahla dohoda o tom, ako dobrovoľne prerozdeliť 40-tisíc žiadateľov o azyl v preplnených táboroch v Taliansku a Grécku. Luxemburský minister zahraničných vecí J. Asselborn (Luxembursko predsedalo EÚ v druhej polovici roka 2015) označil navrhnuté čísla v niektorých prípadoch za sklamanie a niekedy až „trápnosť“. R. Fico aj R. Kaliňák však boli s výsledkom spokojní. „Diplomaticky sme vyhrali vojnu o povinné kvóty a boli by sme samovrahovia, keby sme teraz prijali taký istý počet, ako nám hrozilo na základe povinných kvót. Prijmeme sto ľudí, všetko ostatné sú obyčajné transfery,“ vyhlásil predseda vlády. Zdôraznil pritom, že Slovensko si chce vyberať len kresťanské rodiny. „Pôjde o kresťanské sýrske rodiny, ktoré si budeme vyberať my v Taliansku, Grécku,“ dodal R. Fico.
Slová bez činov sú len politické floskuly
A tak sa Slovensko v rámci domácej prehnanej politickej aktivity lídra jedinej vládnej strany dopracovalo až k žalobe na Európsku komisiu, ktorá je síce odsúdená k prehre, ale, prirodzene, politické ego R. Ficovi nedovolí, aby stiahol žalobu na rozhodnutie o prerozdeľovaní utečencov, ktoré sa udialo ešte v septembri na rade ministrov vnútra. Od vlaňajšieho mája, keď sa po prvom návrhu Európskej komisie intenzívne rozprúdila diskusia o utečencoch, si dávam otázku, aké vlastne Slovensko je. Lebo kresťanské určite nie je! Ale takí nie sú ani sociálni demokrati, ktorí radi apelujú na solidaritu. Tentoraz ju však prostredníctvom najsilnejšej politickej strany na Slovensku videli len vo finančnom a personálnom zabezpečení rôznych plánov, ale nie v prijímaní samotných utečencov. Znepokojením a rizikovým momentom pre Slovensko, či bude v budúcnosti napredovať k demokratickej, občianskej a humanitnej spoločnosti, je fakt aktuálneho stavu mysle väčšinovej verejnosti, ktorá sa v odpore k utečencom vzácne zjednotila. Tragické pre ďalší vývoj je to, že vymaniť sa zo stereotypu uzavretosti nedokázali domáce politické elity. Nemali snahu počas uplynulých mesiacov atmosféru meniť, ale na vlne odporu ku kvótam a vytvárania strachu z utečencov sa prediskutovali až k voľbám.
Nádejne sa v tejto téme ukazoval akurát Most-Híd, ktorého líder B. Bugár vo vlaňajšej parlamentnej diskusii povedal: „Musíme odmietnuť povrchné riešenia takých návrhov, budem tu citovať: ‚všetci nech idú domov', ‚nech sem nikto nepríde', ‚zatvorme hranice', ‚postavme múry, ploty, všetko bude dobré' a ‚migrácia je problém niekoho iného'. Také kváziriešenia musíme odmietnuť, a to bez ohľadu na to, koľko občanov si myslí toto isté, je to úzkoprsý a krátkozraký názor. Toto si slovenská politika a Slovensko dovoliť nemôže. Nemôžeme byť dobrým členom Európskej únie, keď si užívame výhody členstva, ale aj vtedy, keď toto členstvo prináša aj problémy. Otázka solidarity je základnou hodnotou každej európskej filozofickej školy kresťanskej, sociálnodemokratickej, liberálnej. Každej. Ustúpenie z princípov solidarity by znamenalo ustúpenie aj z pozície európanstva. Európa a v rámci nej aj Slovensko bude vtedy silné, ak nebude paranoidné a sebecké, ale vtedy, keď bude otvorené, sebavedomé a solidárne. Nemôžeme sa rozhodovať na základe predsudkov, uvedomme si, že ide o podstatne viac, ide o našu európsku identitu a budúcnosť.“ Ale tým, že B. Bugár pri vstupe do vlády nedokázal vzniesť a presadiť požiadavku stiahnutia žaloby na Európsku komisiu pre hlasovanie o kvótach, tak jeho citované slová z vlaňajška bez naplnenia konkrétnymi postojmi ostali len prázdnymi politickými floskulami.
Problém je v tom, že nikoho nechceme
Ak sa vrátim k neúčasti M. Šefčoviča na dôležitom rokovaní komisie, na ktorom sa rozhodovalo opätovne o kvótach a poplatkoch, tak to nie je pre Slovensko ten hlavný problém. Tým je neschopnosť nahradiť odmietanie kvót solidárnosťou aj v prijímaní utečencov. Nebolo by bývalo lepšie, keby v prípade Slovenska, keď sa objavilo prvé číslo 785, zodpovední povedali, prijmeme dobrovoľne 1 000 v štruktúre podľa našich možností. Keď sa objavilo druhé číslo 802, čo dovedna bolo niečo viac ako 1 500, tak naši lídri mali povedať, prijmeme dvetisíc dobrovoľne. Tá argumentácia, že nikto nechce prísť, je zástupná. Pozitívnym prístupom by bolo, keby sme išli do táborov v Taliansku a v Grécku a tam ponúkli azyl utečencom podľa našich kritérií. Ak by ich odpoveďou bolo, že na Slovensko nie, tak potom by sme mohli používať argument, že na Slovensko nechcú. Už viac ako rok sme akoby v bludnom kruhu, ako keď sa mačka točí za svojím chvostom.
Veď aj krajiny, ktoré majú na sebe najväčšiu utečeneckú záťaž, majú doma nejakých občanov. A tým sa určite nepáči, že niektoré krajiny nechcú utečencov. Veľmi dobre si pamätáme tie časté upozornenia, že pre krajiny, ktoré nechcú utečencov, treba znížiť eurofondy. Tak poplatky v najnovšom návrhu sú jeden z možných administratívnych variantov, keďže zasiahnuť priamo do eurofondov sa nedá jednoducho z pohľadu zmlúv a európskej legislatívy. Ale základný problém je v tom, že od začiatku tu nikoho nechceme. A Slovensku to politicky vo vnímaní západnými krajinami škodí. A bolo by lepšie, keby si politici aj novinári namiesto úplne stupídnej debaty, či kniha P. Pišťánka a D. Tarageľa má byť medzi povinným čítaním pre stredoškolákov (zastavte sa niekedy pri skupinke trinásťročných, aké slová tam najčastejšie zaznievajú), radšej povinne prečítali knižku nemeckého novinára W. Bauera Přes moře s uprchlíky na cestě do Evropy (zatiaľ je iba v českom preklade). Vznikla ako snaha pomôcť vytvoriť novú európsku emigračnú politiku, ktorá by konečne ukončila barbarské umieranie utečencov pri plavbe cez Stredozemné more. V kontraste s tým sú však dnešné udalosti na slovensko-maďarskom hraničnom priechode pri Veľkom Mederi, slovenskí policajti po snahe zastaviť skupinu utečencov s prevádzačmi postrelili 25-ročné sýrske dievča. To je presne taký prístup k utečencom, ktorý nás jasne oddeľuje od západného prístupu k človeku, ktorý uteká pred vojnou.
Utečenecká kríza vytvorila trhlinu
Ako malicherný sa javí slovenský negatívny postoj k prerozdeľovaciemu mechanizmu, bez ktorého sú všetky ďalšie riešenia nepriechodné v Nemecku, Rakúsku, Švédsku a v ďalších západných krajinách. Pre krajiny, ktoré absorbovali doteraz najviac utečencov, je pre politický pokoj doma dôležité, aby dohoda s Tureckom platila a masívny prúd utečencov odtiaľ sa neobnovil. Bruselské zákulisie naznačuje, že J. C. Juncker sľúbil začlenenie prerozdeľovacieho mechanizmu poslancom socialistickej frakcie v europarlamente, ktorí to požadujú na základe tlaku z Talianska a Grécka. Výmenou za kvóty potom šéf eurokomisie získa súhlas s uvoľnením vízového režimu pre Turecko. Podpora europarlamentu je nutná a bez hlasov poslancov zo socialistickej frakcie to neprejde.
V siločiarach geopolitiky by Slovensko nemalo hazardovať so svojou rizikovou pozíciou v strede Európy, lebo aj keď sa možno dnes zdá, že jednota V4 pri kvótach dodáva Slovensku silu v celoeurópskom vnímaní, tak sa rýchlo môže stať, že sa situácia zmení. Vzrastajúce averzie voči krokom administratívy v Bruseli medzi politikmi, ale aj analytikmi, oslepujú totiž objektívne videnie, že za konaním administratívy sú politické dôsledky z diania a atmosféry v najsilnejších členských krajinách. Utečenecká kríza už vytvorila trhlinu medzi západnými a východnými krajinami zoskupenia a po prípadnom odchode V. Británie z Únie sa dá očakávať nové členenie na starom kontinente. Najnovší prieskum britskej agentúry pre prieskum trhu Ipsos-MORI vo ôsmich štátoch ukázal, že aj v nich chcú ľudia referendum o zotrvaní v Európskej únii. Celkovo 45 percent z viac ako 6 000 respondentov v Belgicku, Francúzsku, Nemecku, Maďarsku, Taliansku, Poľsku, Španielsku a Švédsku uviedlo, že si želá takéto hlasovanie. Najviac respondentov za odchod sa vyjadrilo v Taliansku a vo Francúzsku (48 a 41 percent), najmenej v Poľsku a v Španielsku (22 a 26 percent).
Pochmúrny obraz únie
Finančná kríza súvisiaca s Gréckom, konflikty na Ukrajine, na Blízkom výchove a Arabskom polostrove ukázali, že pôvodná idea jednotnej Európy akoby platila iba pre pokojné časy. Keď pred 66. rokmi 9. mája prišiel francúzsky minister zahraničných vecí R. Schumann s návrhom idey zjednotenej Európy, formuloval svoju víziu v štyroch tézach:
1. Európa musí byť vládkyňou svojho osudu,
2. Európa, kolíska demokracie, sa musí stať aj jej strážkyňou,
3. Európa sa musí znovu stať vodkyňou humanizmu,
4. Zjednotená Európa je predzvesťou všeobecnej solidarity v budúcnosti.
A aj keď v predchádzajúcich desaťročiach prevládal pocit, že sa jeho myšlienky napĺňajú, tak momentálne je bližšie pravde americký prognostik a analytik G. Friedman, ktorý tvrdí, že Európska únia nefunguje. „Únia je optický klam. Bol to dokonalý útvar pre časy blahobytu,“ konštatoval. Pochmúrny obraz Európskej únie prezentovali minulý týždeň v Ríme traja najvyšší európski lídri. Podľa predsedu Európskeho parlamentu M. Schulza, šéfa Európskej komisie J. C. Junckera a predsedu Európskej rady D. Tuska začína starý kontinent potápať čoraz väčšia prevaha nacionalistickej politiky, ktorá zaznieva z niektorých štátov. „Máme Európanov na plný úväzok, pokiaľ ide o to brať, a Európanov na čiastočný úväzok, pokiaľ ide o to dávať,“ reagoval kriticky J. C. Juncker na adresu východoeurópskych členov. Súhlas s ním vyjadril aj D. Tusk, podľa ktorého sa noví členovia stavajú proti spoločnej migračnej politike, a to niekedy až poburujúcim spôsobom, pričom až nečakane otvorene poznamenal, že „idea jednotného európskeho štátu bola ilúziou“.
V kontexte týchto postojov únijných lídrov sa treba na aktuálny návrh komisie dívať aj ako na záverečnú možnosť pre nové krajiny, či chcú byť v Európe, v ktorej síce určujú politické trendy najsilnejšie krajiny, ale ktorá stále ostáva pre menšie štáty kontinentom solidárnym a strážiacim demokraciu. Lebo aj rozhodnutie členov vlády uctiť si výročie oslobodenia nie 8. mája, v deň nášho štátneho sviatku a v deň, keď to slávi západná Európa, ako to urobil prezident A. Kiska, ale 9. mája, v deň, keď si to pripomína Rusko so svojou tradičnou vojenskou prehliadkou sily, naznačuje, že v slovenskej spoločnosti sú tendencie, ktoré nás ťahajú stále na východ.
