Takto sa parlament zdoláva na vozíku. Poslankyňa Petruchová pre PL.sk prezradila o svojich začiatkoch v národnej rade

Dá sa povedať, že vo svete politiky sa ešte len rozhliadate. Prečo ste sa rozhodli práve pre takúto kariéru?

Pretože sa mi zdá, že zdravotne postihnutým ľuďom málokto rozumie a myslím si, že je dobre, keď ich zastupuje niekto, kto má sám zdravotné postihnutie. Aj sama som si prešla situáciami, ktoré ma nútili uvažovať, ako sa dá cez toto prehrýzť a akým spôsobom sa tu dá vôbec prežiť. Zistila som, že to je veľmi ťažké a že sa na ľudí so zdravotným postihnutím berie malý ohľad. Tak som si povedala, že to vyskúšam.

Ako sa človeku so zdravotným postihnutím žije na Slovensku? Dá sa nazvať bezbariérovou krajinou?

Absolútne nie. Je to môj subjektívny pocit, ale myslím si, že bariérovosť je tu tak na 60 až 70 percent a ten zvyšok je, dá sa povedať, čiastočne bezbariérový. Nemáme komplexné riešenia, mne skrátka nestačí, že prejdem jeden chodník a na druhý sa už nedostanem. Tým problémom je práve to, že u nás neexistujú komplexné riešenia. V tomto smere sa žije veľmi ťažko. Nie je to ale len o tých fyzických bariérach, ale aj o tých komunikačných. Stretávam sa s tým, že ľudia sa so zdravotne postihnutým človekom ešte stále nerozprávajú zoči-voči a komunikujú skôr s rodinnými príslušníkmi, sprievodom či asistentmi, ktorí sú s ním. To je tiež dosť veľký problém. Nepočítajú s tým, že aj takýto človek dokáže vytvárať určité hodnoty a môže byť zaradený do pracovného procesu. Je to dosť náročné.

Ste aktívnou športovkyňou. Nie je v tomto smere prekážkou práve váš fyzický hendikep?

Existujú športy, kde nemusíte mať ani silu, ani nejakú fyzickú výkonnosť. Ono sa to netýka len fyzicky postihnutých osôb, ale aj napríklad starších ľudí. Našla som si také aktivity, ktoré môžu robiť v podstate všetci.

Aké sú to konkrétne športy?

Mojou takou srdcovkou sa stala presná orientácia, čo je druh orientačného športu. Myslím si, že je to jeden z jediných alebo z mála športov, kde jeden vedľa druhého pretekajú športovci bez rozdielu veku, pohlavia či fyzických schopností. Jedine vo výsledkovej listine nájdete kategóriu „open“ a „para“, to je inak jediný rozdiel. No trať a aj podmienky sú úplne rovnaké, a to je skvelé. Je to outdoorový šport a hľadajú sa také podmienky, aby boli dostupné a vhodné aj pre vozíky. Občas sa ale stane, že potrebujete pomôcť. Je to v prírode, tak sa stáva, že vám pomôžu aj samotní pretekári.

Ako prebieha takýto pretek?

Dostanem mapu, idem po trati a hľadám v teréne miesta označené v mape. Dôležitý je počet správnych odpovedí, a nie čas.

V rozhovoroch s poslancami, ktorí sú v politike nováčikmi, sa pýtam, aký to je pocit prekročiť prah parlamentu. U vás to nie je len otázka emócie z nového priestoru, novej profesie. Ide doslova aj o technický problém. Aké to bolo pre vás, keď ste sa do parlamentu dostali po prvýkrát?

Uvedomila som si, že vstupujem na novú pôdu. V podstate, keď v živote niečo zmením, tak vždy začínam od nuly. Všetko treba začať budovať, organizovať si systém a spôsob, ako fungovať. Tým, že som odkázaná na osobných asistentov a na ľudí, ktorí mi pomáhajú, tak ja si musím vedieť zmanažovať ešte aj toto. Pre mňa je veľmi dôležité nastaviť si tieto procesy tak, aby fungovali. No a, samozrejme, bojujem aj s tým, že sme naskočili do fungujúceho kolotoča, ktorý tu bol už aj predtým, a je tu aj teraz, no len s novými ľuďmi. Niekedy mám skrátka pocit, že sme tu zbytočne, a či tu budem ja, alebo niekto iný, tak to je úplne jedno a že všetko je už vopred dohodnuté. Chvíľami mám taký pocit, či tu vôbec niekto čaká na môj názor. V mojich úvahách som už došla aj k takémuto extrému. Na druhej strane zase, keď sa tu človek trochu zorientuje, tak ho tu bude aspoň počuť. Otázkou ale zostáva, či bude môcť nejakou mierou zasiahnuť aj do zmien.

A čo vy? Je vás v parlamente počuť?

Dúfam, že áno.

Takže sa do debát a diskusií aktívne zapájate?

Ešte stále som dosť opatrná.

Svojím spôsobom sa ešte okukávate?

Určite áno. Človek nechce urobiť chybu. Však viete, ako to chodí. Ľudia si nepamätajú tých tisíc dobrých vecí, čo ste urobili, ale urobíte jednu chybu, a tú si zapamätajú všetci.

Hovorili sme o bezbariérovosti Slovenska. Či už z pohľadu architektonickej stránky, alebo tej ľudskej. Ako je na tom z pohľadu materiálnej bezbariérovosti parlament? Dá sa vám ako vozičkárke v tomto priestore „slobodne“ pohybovať?

Slobodne pohybovať sa určite nedá. Je to aj z toho dôvodu, že tu je množstvo bezpečnostných opatrení, ktoré mne naozaj veľmi komplikujú život. Pre mňa by napríklad bolo najlepšie, ak by sa mi pri vstupe dvere samé otvárali. Ak by bolo všade automatické otváranie, tak to by pre mňa bol ideálny svet (smiech). Samozrejme, treba spomenúť výťahy, ktoré by mali byť veľké a priestranné a tiež s automatickým otváraním dverí. Tie v parlamente sú ale také malé, že s vozíkom sa tam ani nedostanete.

Ako sa v parlamente pohybujete medzi poschodiami?

Výťahom. Do výťahu sa zmestím, ale veľmi ťažko. Sú nešťastne riešené.

Predstavujú pre vás bezpečnostné kontroly pred vstupom do národnej rady nejakú komplikáciu?

Z pozície poslanca ma nekontrolujú, no, samozrejme, prechádzam kontrolami na letiskách. Človek vlastne neprechádza cez tie elektronické zariadenia, ale keď už ho kontrolujú, tak ho kontrolujú len tí pracovníci. No teraz, keď vchádzam do parlamentu, tak moji osobní asistenti nimi prechádzajú, a to je vlastne tá aférka-kauza, čo sa stala minulý štvrtok a včera preto zasadalo grémium (dátum zhotovenia rozhovoru 4. 5. – pozn. redakcie). A či je nutné, aby týmito kontrolami moji asistenti prechádzali? Ja tvrdím, že keď sa nekontrolujú veci, ktoré patria poslancovi, tak by sa nemal kontrolovať ani môj osobný asistent.

Akú aférku ste mali na mysli?

Súviselo to aj s tým, keď Simona Petrík chcela vstúpiť do rokovacej siene s dieťaťom. Ja mám veľmi podobný problém, lebo do rokovacej sály nemôže vstúpiť ani môj osobný asistent. Nemôže mi pomáhať a skončí pred dverami. Raz som mala ísť von z rokovacej sály. Moja poslanecká asistentka o tom vedela, lebo sme sa dohovorili. Napísala som jej, že už vychádzam von a ona požiadala ochrankára, aby mi pomohol otvoriť dvere, no on jej na to odvetil, že on to robiť nemôže.

Takže toto bola jedna taká situácia, ale myslím si, že sa to už vyriešilo. Skrátka, dostať sa von zo sály pre mňa znamená reálny problém. Vždy mi tie dvere musí niekto otvoriť a často o to musím poprosiť jedného z mojich kolegov, ktorý je na blízku. Ja mám hlavne ten problém, že nechcem, aby kontrolami prechádzali moji asistenti, lebo ma to zdržuje a aby to nebolo na úkor dôležitých vecí v otázke bezpečnosti. Okrem iného musím prekonávať úplne iné trasy, aby som sa do rokovacej sály dostala. Väčšinou musím chodiť napríklad cez garáž, alebo keď idem cez predný vchod, musím ísť cez kinosálu či nejakým výťahom. Zdržuje ma to a k tomu ešte aj tie kontroly. Veľmi to nemá zmysel, lebo raz… Ale o tom radšej ani nechcem hovoriť. Mám potom pocit, že systém zaťažujem vecami, ktoré vôbec nie sú podstatné.

O čom nechcete hovoriť?

No ide o to, že čo kontrolujú a čo nie, raz niečo skontrolujú a inokedy zase nie. Záleží to aj na nálade toho dotyčného človeka a aj na tom, s kým idem. Išla som s pánom Matovičom a asistentky prešli takmer bez kontroly, no keď idú samé, tak mám pocit, že sa tá situácia niekedy zneužíva. Niekedy títo ochrankári majú zase nevhodné poznámky, ktoré by podľa mňa mať nemali.

Hovoríte, že národná rada je pre zdravotne postihnutého človeka, vozičkára poriadny oriešok. Čo parlament a ľudské bariéry? Ako vaše postihnutie vnímajú vaši kolegovia, poslanci?

Ja fungujem v rámci Obyčajných ľudí a oni sa s tým tiež učia žiť a rátať aj s určitými obmedzeniami. Nemôžu si napríklad na stretnutie určiť miesto, ktoré je pre mňa nedostupné a musia na to myslieť, lebo to nie je také jednoduché. Ale myslím si, že oni sa do tejto mojej situácie dokážu vžiť, rešpektujú to a cítim sa s nimi naozaj dobre. Takže s nimi naozaj nemám žiadny problém. Mám ale pocit, že tí ľudia, s ktorými neprichádzate do styku, tak tí to úplne nechápu. V podstate niečo podobné mi cez médiá odkazoval pán Bugár. Že mám k dispozícii dve kancelárie, dve bezbariérové toalety a neviem, s čím všetkým mi ešte prichádza v ústrety, no treba povedať, že kým ja mám napríklad tie dve toalety, tak v praxi to znamená, že pán Bugár má v tých istých priestoroch osem toaliet plus dve bezbariérové.

Prečo o takýchto veciach s vami Béla Bugár nekomunikuje osobne?

Nedá sa úplne povedať, že to odkazoval cez médiá, no včera to bolo predmetom grémia a ja som ani nevedela, že grémium je, my osobne sme sa o tom ešte úplne nebavili. Ešte za ním v tejto veci pôjdem, lebo tieto informácie neboli presné. Bola som za ním a chcela som si to s ním vydiskutovať, no mám pocit, že sme si nepovedali pár faktov, ktoré sú pre mňa dôležité a pre neho možno aj menej. On tým pádom podsúva informácie, ktoré neboli úplne presné. Nechcem sa však už vracať k týmto témam, rozhodnutie grémia akceptujem, sú oveľa dôležitejšie problémy, ktorým sa treba venovať.

Ako vozičkárka ste mali problémy aj priamo v rokovacej sále…

V rokovacej sále bol problém so stolom, lebo s týmto miestom sa, samozrejme, nepočítalo. Stôl tam už mám a fungovať tam už viem, no aj tak by som chcela povedať, že úplne ideálne riešenie by bolo trochu iné. Ľudia nie sú úplne zžití s tým, že aj človek na vozíku môže byť v parlamente. Svedčí o tom diskusia, ktorej som bola svedkom: „Však o štyri roky to opäť budeme musieť dávať do pôvodného stavu.” Ako keby sa už vôbec nepočítalo s tým, že by sa do parlamentu mohol opäť dostať niekto na vozíku.

V parlamente ale nie ste prvým vozičkárom. Pred vami to bol aj pán Bódy. Nemyslíte si, že priestor národnej rady by už mohol s takýmto prípadom rátať? Nerieši sa to trochu neskoro?

Univerzálnym riešením by pre mňa bolo, že ten stôl sa jednoducho primontuje a jednoducho odmontuje. Jedna vec je, že sa bude môcť nahradiť nejakým iným a ďalšie vec je, že by sa dal aj výškovo nastavovať. Skrátka, aby to bolo univerzálne riešenie. Toto je ale problém všade. Doteraz napríklad nemáme v tomto smere vyriešené verejné priestranstvá, ako sú napríklad miesta v divadlách či kinách, miesta, kde by to bolo nejako dôstojne vyriešené. Napríklad už roky je sľúbené, že v Slovenskom národnom divadle, v činohre sa pre takýchto ľudí prispôsobia aj nejaké iné miesta, lebo miesta prístupné pre vozičkárov sú úplne mimo hľadiska. Tieto sú akože také navyše.

Vráťme sa ešte do parlamentu. Zhodneme sa teda, že tento priestor nie je pre vozičkárov úplne najprístupnejší a nedá sa v ňom ani extra slobodne pohybovať. Tiež miesto v rokovacej sále vám „prestavali“ až niekedy medzi druhým a tretím zasadnutím národnej rady. Nemala by byť inštitúcia ako parlament, hlavne v 21. storočí, na niečo takéto byť pripravená?

Mala. Pretože by sme v tomto už nemali ustupovať a máme na to právo. Dnes nám to už zaručuje aj Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Tento dokument sme prijali a aj na základe implementácie tohto dohovoru, by sme mali takto fungovať. Napriek tomu je tento posun veľmi pomalý. A povedala by som, že to ide niekedy dokonca až späť.

Ste prvou poslankyňou na vozíčku, aký to je pocit?

Pocit v čom?

Zažívate problémy, s ktorými sa pred vami takmer nikto iný v parlamente nestretol. Okrem toho poslaneckého boja v rokovacej sále, kde možno budete presadzovať svoje názory, musíte zvládať ešte ďalší boj. V podstate idete od nuly, ako ste povedali…

Asi preto som v parlamente, lebo tieto problémy majú všetci, aj ostatní ľudia so zdravotným postihnutím. Nie je to len môj problém, ale je to problém aj ostatných. Všetci všade bojujeme s rovnakými podmienkami a problémami a vždy dostávame rovnaké odpovede, ako s tým nikto nepočíta. Alibisticky sa vyhovárajú, no a vždy sa je na koho vyhovoriť.

Na koho sa napríklad vyhovárajú ľudia v parlamente?

Podľa mňa sa ľudia všeobecne vyhovárajú na to, že nebola požiadavka. No ale ja tvrdím, že tá požiadavka tu je, je všade, no len ľudia si to neuvedomujú. Svojím spôsobom takto zatvárajú dvere pred ľuďmi so zdravotným postihnutím. Najskôr musia byť vhodné podmienky a až potom tam budú takíto ľudia chodiť a oni budú. Vedia, kam sa chcú posunúť a čo chcú dosiahnuť, no nemajú na to možnosti. Mali by sa v tomto smere vykonať radikálnejšie zmeny. Nemyslím si, že sme nejako extra nároční a nepotrebujeme mať všetko dokonalé. Netreba sa hneď vyhovárať na to, že my na to nemáme peniaze, lebo vyhlášky sú také a také. Veľa veci sa dá tolerovať, no často stačí len ústretovosť.