Ešte pred parlamentnými voľbami ste sa v negatívnom duchu vyjadrili k zahraničným názvom kultúrnych centier ako Kunsthalle či Kulturpark na Slovensku. Ako sa staviate k tejto lingvistickej otázke?
Túto problematiku treba riešiť, a nielen konkrétne záležitosti, čo spomínate, ale aj geografické názvy. Najmä ak ide o menšie celky. Jednoducho sme na Slovensku a úradným jazykom tu je slovenčina. Sú tu nejaké domáce jazyky, ktoré ja nepopieram. Sú nimi napríklad maďarčina či nemčina alebo rusínsky či ukrajinský jazyk.
Viem si teda predstaviť, že niektoré názvy sú z nich pôvodne odvodené, ale nevidím dôvod, aby sa z nedostatočného sebavedomia nazývali niektoré bratislavské štvrte či budovy ako River Park či Three Towers. Skrátka to sem nepatrí a tento jazyk nie je domáci a tieto názvy by mali zodpovedať vkusu a cíteniu obyvateľov.
Boli ste straníkom SNS aj v čase šéfovania Jána Slotu?
Nie. Ani hodinu.
Môžete priblížiť svoje pôsobenie v strane?
Odišiel som zo SNS vo februári 1994. Vtedy sa časť strany oddelila a približne tridsať až štyridsať percent delegátov zo snemu v Žiline odišlo a založilo samostatnú stranu, myslím, že sa volala Národno-demokratická alternatíva.
Táto strana sa potom zlúčila s Demokratickou úniou a potom, keď som zistil, že aj ona ide tým smerom, ktorým som si neprial, aby politika išla, tak som z politiky odišiel. Do SNS som sa vrátil až v roku 2014. Zavolal ma Andrej Danko, ktorý si vtedy budoval svoj nový tím.
Ako hodnotíte jeho novú SNS, jeho nový tím? V čom sa odlišuje jeho líderstvo v strane od toho Slotovho?
Myslím si, že z tejto strany urobil úplne niečo iné. Nielen vo vzťahu k Slotovej strane, ale aj k tej predchádzajúcej, pretože urobil stranu, ktorá ma v podstate demokratické princípy a rešpektuje autority. Tá, v ktorej som bol ja, mala tiež demokratické princípy, ale často to bol ešte divoký čas, keď sa menila spoločnosť, a objavoval sa v nej aj určitý prvok anarchie a nerešpektovania autorít. Nakoniec sa to vypomstilo aj v tom, že v roku 1994 prevahu získal Ján Slota.
Prečo si myslíte, že v 90. rokoch mali v politike úspech typy ako Ján Slota či Vladimír Mečiar?
No viete, ono aj dnešné časy, ktoré priniesli Matoviča či Kollára a Kotlebu, sú vlastne ešte časmi revolučnými a dokazuje to, že sme sa ešte nedostali k nejakej konsolidácii. Stále sme neodstránili základný prvok, ktorý tu existoval v 80. rokoch. Mináč (Vladimír Mináč – slovenský prozaik, pozn. redakcie) ho svojho času nazval, že sme „chorý národ v chorej krajine“. Musíme tieto „nemoci“ či zmeny prekonať. Urobili sme revolúciu, ale nedošlo k „reštaurácii“ (obnovenie, znovuzrodenie – pozn. redakcie).
Napríklad vo francúzskej revolúcii to išlo do absolútnej anarchie jakobínov a musel prísť termidor (jedenásty mesiac francúzskeho revolučného kalendára v 18. storočí, pozn. redakcie) a nakoniec prišiel Napoleon a začal konsolidovať možno aj tvrdšou rukou. V rámci „reštaurácie“ došlo k úplnej prestavbe spoločnosti.
Takže si myslím, že sme ešte v „predreštauračnej“ fáze. V mysliach ľudí sú ešte stále prvky revolučnej anarchie a myslia si, že niekto príde na bielom koni a vyslobodí princeznú a všetko bude v poriadku ako v rozprávke a budeme žiť šťastne, až kým nepomrieme. Takto ale spoločnosť nefunguje. Tá si musí v podstate všetko odtrpieť, aby dosiahla nejaké úspechy. Na bielom koni nepríde nikto a veci, ktoré pred nami stoja, dokáže prekonať len tvrdá práca.
Matoviča, Kollára a Kotlebu ste dali do jedného politického vreca. Čo majú podľa vás spoločné?
To je aj to, čo povedal Mináč. Sú vyjadrením choroby duše nášho národa.
