Aký to bol pocit, keď ste prvýkrát vstúpili do parlamentu?
Bol to pre mňa povznášajúci pocit a pristupoval som k tomuto mandátu s pokorou a s úctou k tým, ktorí ho vykonávali už od Nežnej revolúcie a od vzniku Slovenskej republiky. Je zvláštne, že práve ja som sa stal jedným z tých, ktorí tvoria dejiny Slovenska. Na druhej strane som v sebe cítil pocit zodpovednosti, pretože som za sebou nemal málo voličov, čo mi dali svoj hlas. Do rokovacej sály som nevstúpil preto, aby som tam len sedel, ale preto, aby som pre štát a voličov aj niečo urobil.
Museli ste si ako poslanec na niečo zvykať?
Počas parlamentných rozpráv som si musel zvykať, ako nedôstojne sa niektorí kolegovia správajú. Napríklad väčšina poslancov Smeru sa absolútne nezúčastňuje rokovaní. A tí, ktorí tam sedia, tak často svojím hlučným a nedôstojným správaním rušia rečníkov a to považujem za maximálny prejav nekorektnosti voči opozičným poslancom a vo všeobecnosti voči ľuďom, ktorí si pripravili svoje prejavy a chceli zanechať nejaké posolstvo.
Takže vás prekvapila parlamentná kultúra?
Áno, určite ma to znechutilo a aj som sa ozval s jednou faktickou poznámkou, kde som na to upozornil. Tým, že som učiteľ, tak som od svojich žiakov vyžadoval, aby na hodinách boli ticho a počúvali výklad. O to viac ma desí, že práve tí, ktorí by mali byť vzorom pre ostatných, tak robia ďaleko horšie veci ako žiaci v školách.
Dajú sa znalosti, ktoré ste získali zo svojej učiteľskej praxe, aplikovať v určitom smere aj na parlament a jeho už spomínanú kultúru?
S kolegom Sopkom, ktorý je tiež učiteľ, sme sa zhodli, že parlament je ako jedna veľká trieda. Sú tam takí, čo vyrušujú, takí, čo vykrikujú, takí, čo si čítajú, alebo takí, čo na mobiloch sledujú nové správy a nemajú záujem o to, čo hovorí daný rečník. Všetky tie žabomyšie vojny a konflikty, ktoré vznikajú medzi jednotlivými poslancami, pripomínajú niektoré žiacke nezhody. Ako hovorím, je to veľká trieda.
Boli ste na kandidátke Obyčajných ľudí ako nezávislý, ako sa pozeráte na vystupovanie lídra tejto strany Igora Matoviča? Práve jeho rétorika občas zachádza do akejsi teatrálnosti a nestráni sa použiť aj ostrejšie výrazy…
Napriek tomu, že jeho prejavy vyznievajú možno teatrálne, emotívne, burácajúco a až zapálene voči predstaviteľom Smeru, tak si myslím, že jeho slová sú myslené úprimne a vyvierajú z hĺbky jeho duše a s týmto štátom to myslí naozaj dobre. Je rozhorčený z toho, že problémy sa neriešia, kauzy sa ututlávajú a všetko je v stave stagnácie.
S Matovičom sa zrejme poznáte aj osobne, naozaj si myslíte, že to myslí úprimne? V politike sa toho dosť narozpráva a nie vždy to musí byť myslené práve najúprimnejšie…
S pánom Matovičom sa síce poznám, no osobne sme sa stretli len skrz tých pár záležitostí ohľadom mojej kandidatúry. Takže nie som jeho kamarát a ani priateľ, aby som ho dokázal posúdiť naozaj objektívne a dať za neho aj ruku do ohňa. Z toho, čo som mal možnosť počuť, a z toho, ako som ho mal možnosť vnímať v klube, tak mám pocit, že to myslí úprimne. Zatiaľ vo mne túto dôveru nespochybnil žiadnym výrokom.
Pred pár rokmi ste upozornili na nezrovnalosti vo vyplácaní financií v košickej obchodnej akadémii. V tom čase ste v nej pôsobili ako učiteľ, čo vás viedlo k tomuto kroku? Nebáli ste sa padáka?
V tej chvíli som si neuvedomoval, do akého rizika idem. Nečakal som, že riaditeľ školy pristúpi až k tomu kroku, že ma nakoniec prepustí. Bol som si vedomý toho, že som si na svoju stranu získal podporu médií a že sa ma zastávali ľudia zo školstva. Taktiež som mal dôveru hlavného kontrolóra Košického kraja, ktorý tiež došiel k tomu istému záveru ako ja. Nemal som sa kedy tohto rizika báť, pretože som si ho ani neuvedomoval.
Najvyšší kontrolný úrad SR vám dal tento rok za pravdu a tiež našiel vo finančnom hospodárení školy určité nezrovnalosti. Dostavil sa u vás pocit zadosťučinenia?
Určite áno. Je to u mňa obrovský pocit morálneho zadosťučinenia. Nemyslím tým len fakt, že z pozície radového učiteľa som sa dostal až do funkcie poslanca NR SR. To zadosťučinenie spočíva hlavne v tom, že som dokázal toľko ľudí presvedčiť o tom, že mi môžu dôverovať a že to, čo som hovoril, nie sú výmysly, ale naozaj sa to zakladá na pravde. A to mi potvrdil aj najvyšší kontrolný úrad, keď v škole vykonal kontrolu a zistil v podstate tie isté nedostatky, na ktoré som poukazoval aj ja.
Na akom bode sú vaše vzťahy so školou, respektíve s riaditeľom? Ospravedlnil sa vám napríklad?
Nie. So školou aj s riaditeľom nemám, okrem právneho vzťahu a toho, že sa so školou súdim, žiadny iný vzťah. A nie že by sa mi riaditeľ ospravedlnil či neospravedlnil, on podal na mňa žalobu za ohováranie a za poškodenie jeho dobrého mena. Desiateho mája sa koná prvé súdne konanie, kde sa budem musieť žalobe brániť.
Dejú sa podľa vás takéto finančné čachre-machre aj v ostatných školách?
Áno, pretože len za posledný čas, čo som sa stal poslancom, mi napísalo minimálne päť alebo šesť učiteľov, ktorí vo svojich školách prežívajú podobné problémy. Ale už aj predtým, či už na Facebooku, alebo mailom ma oslovovali rôzni učitelia a bolo to najmä z východného Slovenska. Podobne ako ja vidia nielen nehospodárne nakladanie s finančnými prostriedkami v školách, ale hlavne aj to, ako sa vedenie školy správa k svojim podriadeným a ako ich šikanuje. Títo učitelia prežívajú strach z toho, že sa ozvú a následne budú na nich vykonávané sankcie.
Ako učiteľom radíte v takýchto prípadoch?
Vždy im poviem, aby si na svoju stranu naklonili médiá a, ak sa to dá, aby svoj prípad riešili mediálnou cestou. Zároveň ich upozorním aj na riziko, že pokiaľ s tým už vyjdú von, hocijakou formou, či už sťažnosťami, alebo podnetmi na úrady, tak si musia byť vedomí, že od tej chvíle berú zodpovednosť za všetko, čo sa bude diať. Čiže treba upozorniť aj na to, že budú vedením školy ako ja prenasledovaní a nakoniec sa ich budú snažiť zbaviť a prepustiť.
Ešte učíte?
Odkedy som zo školy musel odísť, tak som bol rok nezamestnaný a nevedel som si nájsť žiadne miesto. Potom ma prijali ako korektora do Košice Dnes. Len vďaka tomu som prakticky rok a pol dokázal existovať.
Koľko ste mali odučených rokov?
Sedemnásť rokov.
Prečo ste si so sedemnástimi odučenými rokmi nedokázali nájsť prácu?
Na jednej strane je v Košiciach a na východnom Slovensku veľmi málo voľných pracovných miest. No na druhej strane, aj keď sa voľné miesta objavili, tak na tie, na ktoré som reagoval, som bez nejakého vysvetlenia na pohovor nebol pozvaný alebo mi odpísali, že ma neprijali. Evidentne tu zaúradovala vyššia moc a predpokladám, že hlavne zo strany vedúceho odboru školstva, ktorý to má pod palcom, som dostal stopku a nemohol som si nájsť miesto.
Mohol v tom mať prsty aj riaditeľ školy, z ktorej vás prepustili?
Že by vyvinul akúsi iniciatívu týmto smerom, tak to asi nie. Ale tá lojalita a solidárnosť medzi riaditeľmi stredných škôl v Košiciach určite existuje. Takže keď už svojim kolegom riaditeľom o tom rozprával, tak už podľa mena vedeli, kto som, a, samozrejme, že ma nechceli prijať.
Čo hovoríte na nového ministra školstva Petra Plavčana?
Osobne si myslím, že pán minister školstva má príliš veľké ambície, a to robiť najväčšiu reformu školstva za 25 rokov. Zatiaľ nepoznám žiadne konkrétne fakty či konkrétne kroky, ktoré v tejto reforme chce urobiť. Iba dookola rozpráva, aké má plány a aké má vznešené ciele. Preto si myslím, že ako človek, ktorý vyše dvadsať rokov pôsobil v úradníckej funkcii dakde v ministerstve a bol odtrhnutý od reálneho života učiteľov, nemá veľké šance obstáť v tom, aby túto reformu vykonal naozaj zodpovedne. A aby bola vykonaná aj v súlade s požiadavkami učiteľov, ktorí sa už celé roky domáhajú, aby sa školstvo na Slovensku zmenilo. Na druhej strane, bez ohľadu na to, či sa tie veci z jeho minulosti preukážu, keďže ich vyšetruje prokuratúra, nemal túto funkciu zobrať. Respektíve mal sa jej vzdať, keď tieto veci vyšli na povrch. S takouto povesťou či tieňom pochybností, ktorý vzbudil u širokej učiteľskej verejnosti, nebude môcť vykonávať tento post s tým pocitom, že mu učitelia skutočne dôverujú.
Čo si myslíte o tom, že extrémistickú stranu, ktorá sa dostala do parlamentu, volilo veľké percento prvovoličov?
Musím povedať, že aj medzi mojimi bývalými študentmi sú takí, ktorí sú aj členovia Kotlebovej strany. Pri mojej veľkej snahe, aby sa vzdali svojich názorov, respektíve som im chcel vysvetliť, že nie všetky ich názory sú správne, sa mi to nepodarilo. Obávam sa, že títo mladí ľudia majú skreslené a zahmlené predstavy o minulosti Slovenska, zvlášť o dejinách Slovenského štátu. Táto strana si ich dokázala získať hlavne tým, v akom stave sa súčasné Slovensko nachádza. Napríklad čo sa týka korupcie, rozkrádania, chudoby či sociálnych problémov. Preto majú tendenciu všetko posudzovať z pozície akéhosi protestného gesta alebo z pozície nenávisti voči všetkým politikom, ktorí Slovensko viedli od Nežnej revolúcie až po súčasnosť.
Nehrá v tom úlohu aj vzdelávací systém? Pochybil v určitom smere?
Podľa mňa tí pedagógovia, ktorí učia občiansku náuku či dejepis, sa na svojich hodinách témam ako rasizmus alebo Slovenský štát či xenofóbia venovali. Avšak dotácia hodín na dejepis a občiansku náuku je v mnohých školách na Slovensku veľmi nízka. Pri najväčšej aktivite daného učiteľa, ktorý by chcel sprístupniť túto tematiku viac do hĺbky, nemá na to časový priestor, a preto sa to minie účinkom.
Ako vám študenti odôvodňujú svoj vstup do ĽSNS?
Z toho, čo som pochopil, si myslím, že do tejto strany vstúpili preto, že už boli znechutení tým, ako sa na Slovensku nič nedeje a že štandardné strany a štandardní politici hovoria o tom, čo by sa mohlo zmeniť, ale v skutočnosti Slovensko stále stagnuje. Bohužiaľ, často aj preto, že sa nerieši rómska problematika a zo strany Kotlebovej strany je veľmi silná, povedal by som až nenávisť voči Rómom, ale, bohužiaľ, aj voči Židom. Prekvapuje ma, že títo mladí ľudia bez toho, aby prišli do reálneho kontaktu s človekom, ktorý je židovského pôvodu, majú voči nemu veľmi extrémistické názory. Napríklad, že Židia ovládajú celý svet a spôsobili vojnu a tak podobne.
Je teda dosť pravdepodobné, že takíto mladí ľudia, študenti, žiaci Žida v živote nestretli, no napriek tomu takýmto konšpiračným scenárom veria. Prečo to tak je?
Neviem, kto do nich túto iskru či myšlienku zasial, no každopádne sú to sčítaní ľudia. Dokonca mi aj odporúčali knihy, kde sa to preberá dosť detailne. Takže to nemajú len z počutia alebo z toho, že by o tom videli jeden dokumentárny film, ale naozaj sa tejto tematike venujú a vzdelávajú sa čítaním. Ja ale nedokážem zhodnotiť, ktoré fakty v tej knihe sú vymyslené a ktoré sú skutočné. Aby som niektorých týchto ľudí obhájil, určite to nie je o tom, že by spochybňovali, že v holokauste bol iný počet ľudí, ako sa uvádza. Skôr ide o samotnú podstatu židovstva a ovládania sveta Židmi.
Vladimír Crmoman z Iniciatívy slovenských učiteľov, ktorý takisto ako vy získal ocenenie Biela vrana, podotkol, že za volebným úspechom ĽSNS u prvovoličov netreba hľadať zlyhanie školstva, ale fakt, že mladí ľudia v súčasných politikoch nevidia vzory, ktoré by mohli nasledovať. Čo si myslíte o tomto konštatovaní?
Keď som ešte učil, tak veľa mojich žiakov, a zvlášť takých, čo boli zo sociálne slabších alebo rozvrátených rodín, hovorilo, že týmto politikom už neverí. Nemyslím konkrétnych, ale všeobecne. Či už sú to pravicoví, alebo ľavicoví, všetkých hádzali do jedného vreca a hovorili, že ide len o to, expresívne povedané, aby sa nabalili, aby si zarobili a aby tu štyri roky pretrvali. No podľa nich neriešia obyčajné problémy bežného človeka.
Hovoríte, že pre niektorých vašich študentov sú politici tí, ktorí sa prišli nabaliť. Teraz ste už politikom aj vy. Čo hovoríte na fakt, že do tejto nelichotivej škatuľky už patríte aj vy?
Môžem tento pohľad zmeniť len vlastným príkladom. Ak mi budú ľudia aj za štyri roky ochotní povedať, že mi dôverujú, o to viac si to budem vážiť. Ak ma dajú dokopy s ostatnými politikmi a budú hovoriť, že som sa nabalil a nakradol, a keď predložia reálne dôkazy, že som to naozaj aj urobil, tak s pokorou prijmem tieto obvinenia a ospravedlním sa.
Myslíte si, že v dnešnej politickej kultúre chýba práve to ospravedlnenie?
Určite áno. Aj keď ospravedlnenie je určitým spôsobom priznania si vlastných pochybení a nie je to pre politika, pre človeka ľahké priznať sa k tomu, že jeho chovanie bolo nemorálne, pretože ho tak budú vnímať aj ďalšie roky.
Venujete sa otázke školstva. Prečo nie ste vo výbore pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport?
Chcel som v ňom byť. Keď som vstupoval do OĽaNO a do politiky, tak mojou predstavou bolo, že sa budem venovať školstvu a pracovať vo výbore. Nakoniec vedenie OĽaNO rozhodlo, že bude lepšie, keď tam bude Veronika Remišová.
Nezazlievate im toto rozhodnutie? Rozhodli sa podľa vás správne?
Ja som otvorene povedal svoj názor, čo si o týchto veciach myslím a že sa mi to zdá voči mne tak trochu nefér. Ale rešpektujem to. Nezostáva mi nič iné, len sa s tým zmieriť.
Necítite sa podvedený?
Žiadny konkrétny sľub tam nebol a nikto sa nikoho na nič ani nepýtal. Jedine, čo sme vypisovali, kde by sme chceli pôsobiť v rámci NR SR, tak tam som napísal, že výbor pre školstvo a vzdelávanie a ďalší som dal tuším kultúrny výbor. Čiže o mne vedeli. Necharakterizoval by som to ako podvod, ktorý sa na mne spáchal. Vyplynulo to z toho, ako sa niektorí ľudia vyprofilovali vrátane Veroniky Remišovej. Aj keď nie som vo výbore, môžem predkladať pripomienky a aj v národnej rade môžem vystupovať na obranu učiteľov. Takže nič také strašné sa nestalo.
Jozef Žarnay je slovenský sci-fi spisovateľ, ktorý sa preslávil vedecko-fantastickými románmi pre mládež. Je to len váš menovec alebo rodina?
Áno som jeho rodina. Stretával som sa s ním od detstva. Je to Prešovčan a my sme tam chodili za starou mamou. Jozef Žarnay je bratranec môjho otca, čiže môjho deda brata syn. Často sme sa rozprávali aj o jeho knihách, a tým, že bol učiteľ, tak rozprával svoje zážitky zo školy.
Bol pre vás vzorom, keďže aj on sám je učiteľ?
Klamal by som, ak by som povedal, že áno. V tých časoch som si nepripúšťal, že práve on by mal byť tým mojím vzorom. Tieto vzory sa vytvárali neskôr, či už to bola moja mama ako učiteľka, alebo aj učiteľky, ktoré ma učili slovenský jazyk, hlavne v základnej a strednej škole. Práve aj tie ma naštartovali k tomu, aby som študoval slovenčinu.
Bol som v poslednom čase na niekoľkých čítačkách Jozefa Žarnaya a pôsobí voči mladej generácii dosť zatrpknuto. Vyčíta jej, že do rúk už pomaly ani nevezme knihu…
Jednoznačne súhlasím s tým, že mladá generácia číta podstatne menej, ako čítala naša generácia, a už vôbec nehovorím o tej staršej generácii. Zase si ale nemyslím, že mladí ľudia by si nenašli inú možnosť, ako sa dostať k informáciám a ako obohatiť svoj svet novými podnetmi. Mnohí, ktorí nečítajú sci-fi, tak pozerajú sci-fi alebo hrajú počítačové hry s takouto tematikou. Asi by som mladých ľudí za to nehanil.
Myslíte si, že fakt, že mladí ľudia menej čítajú, sa dá nejak prepojiť s témou, o ktorej sme sa zhovárali – s prvovoličmi ĽSNS?
To je ťažká otázka. Čo sa týka beletrie, tak by to nemalo mať vplyv na ich úsudok. Čo sa ale týka odborných a faktografických kníh, tak v tom prípade áno.
Spomínali ste, že vaši bývalí študenti, ktorí sú v strane ĽSNS, čítajú, ale nie úplne štandardnú historickú literatúru. Myslíte si, že by mal mladý človek vedieť filtrovať takýto druh informácií? Čo je správna literatúra a čo nie?
K tomu by ho mal niekto doviesť.
A dostávame sa opäť k učiteľom?
Áno. Ja som učil literatúru, ale nikdy som si netrúfol tvrdiť žiakom, že tento spisovateľ je dobrý a tento je zlý, toho čítajte a toho nie. V tomto smere by mali podobne pristupovať aj ďalší kolegovia. Ak niekomu ponúknete niečo na prečítanie, tak nech si ten človek urobí už sám úsudok o tom, či obsah knihy zodpovedá jeho predstavám o svete a naopak, či v nej nájde niečo, čo je v rozpore s jeho svedomím a s jeho morálnymi predstavami.
