Voľby prezidenta priniesli v prvom kole debakel pre kandidátov dvoch etablovaných politických strán – sociálnych demokratov a ľudovcov. Najväčšiu podporu získal kandidát strany Slobodných a proti nemu stojí politik spojený so stranou Zelených. Z hľadiska doterajších politických dejín Rakúska sa dá hovoriť o tom, že Rakúsko mohlo vykročiť k bodu zlomu.
Prezident má v rakúskom politickom systéme predovšetkým ceremoniálnu a symbolickú úlohu. V novodobých dejinách po roku 1945 sa na najvyššom poste objavovali spravidla politici spojení so sociálnou demokraciou, s dvoma výnimkami, keď v čele krajiny stál kandidát za ľudovcov. V Rakúsku sa prezident volí priamou voľbou už od roku 1929, takže v tomto smere má prezidentská voľba veľkú tradíciu a personálne obsadenie odrážalo konsenzuálne politiku proporčného systému, kde sa vo vláde striedali alebo spolupracovali v rámci koalície ľudovci a sociálni demokrati, zatiaľ čo menšie strany mohli mať len „asistenčnú“ rolu (s jednou výnimkou v rokoch 2000 až 2007). Povojnový a na keynesiánstvo naviazaný konsenzus druhej republiky bol prvýkrát vážne ohrozený v roku 1999, keď Haiderovi Slobodní skončili druhí. Dnešné voľby sú teda v istom zmysle pokračovanie dlhodobejšieho trendu, aj keď Slobodní po vládnom angažmán medzi rokmi 2000 až 2007 značnú časť pomoci stratili a zažívajú po roku 2008 politický comeback z opozície.
Výsledky prvého kola v prospech Hofera (Slobodní)
Prvé kolo volieb hostilo celkom šesť kandidátov. Najmenšiu podporu získal viedenský podnikateľ a verejná figúra Richard Lugner s 2,3 %, ktorý kandidoval ako nezávislý kandidát. Kandidáti za sociálnu demokraciu Rudolf Hundstorfer a za ľudovcov Andreas Khol získali podporu 10,9 % a 11,1 % hlasov. Jediná ženská kandidátka a bývalá sudkyňa najvyššieho súdu Irmgard Grissová skončila ako nezávislá s 19 % hlasov na treťom mieste. Druhý bol Alexander Van der Bellen, ktorý kandiduje ako nezávislý, ale bol politicky spojený so stranou Zelených. Jeho podpora v prvom kole tvorila 21,3 %. Na prvom mieste suverénne stojí kandidát strany Slobodných a predseda rakúskeho parlamentu Norbert Hofer. Ten získal celkom 35,3 % hlasov. Celková účasť voličov predstavovala v Rakúsku spolu 68 %.
Celkové počty sú teda zatiaľ pomerne jasné a rozloženie síl medzi dvoma kandidátmi, ktorí svojimi názormi nepochybne budú ďalej polarizovať rakúsku politiku, ponúka do druhého kola veľmi zaujímavý zápas. Je jasné, že do 22. mája prebehne preskupovanie síl vo všetkých politických táboroch. Hofer s podporou 35,3 % hlasov stojí proti Van der Bellenovi s 21,3 % podporou voličov, ale v hre sú teraz hlasy vládneho tábora rozdelené medzi Hundstorfera a Khola (celkom 22 %) a Grissovú s 19 %. Inak povedané, Hoferovo víťazstvo v druhom kole nie je ešte zďaleka isté a je možné, že aj on nastúpi na cestu Le Penovej v roku 2002.
Kandidát Hofer vo volebnej miestnosti. Zdroj: Youtube/FPO TV
Voľby neboli len o azylantoch
Podľa komentára rakúskych novín Kurier predstavovala lepšiu volebnú kartu proti Hoferovi I. Grissová, ktorá ale nakoniec skončila na treťom mieste. Inak povedané, Van der Bellen to bude mať proti Hoferovi ťažšie. Predseda vlády a sociálny demokrat Faymann povedal, že on sám bude voliť Van der Bellena, ale oficiálne odporúčanie pre voličov nedal. Podobne sa zachoval aj šéf ľudovcov. Obe vládne strany teda zachovali zatiaľ neutrálny postoj, ktorý je v daný moment otvorený možnostiam. Podobne sa zachovala po prvej voľbe aj Grissová, ktorá povedala, že prípadné odporúčania Van der Bellena bude musieť zvážiť.
Populistického kandidáta Slobodných Norberta Hofera na prvé miesto nevyniesla len utečenecká kríza v priebehu viac ako posledného roka, aj keď cudzinci či imigranti sú štandardnou rétorickou zbraňou Slobodných už celé roky. Ako Kurier ukazuje, motív azylantov tvoril len 14 % podielu motivácie Hoferových voličov. Oveľa dôležitejšie pre nich boli iné motivačné faktory: 30 % si cenilo jeho mladosť a dynamiku, 27 % ho videlo ako sympatického, 19 % Hofera chápalo ako jediného „voliteľného“ kandidáta a 16 % oceňovalo to, že vie hovoriť o tých správnych témach. Téma azylantov, proti ktorým sa Hofer aj jeho strana vymedzuje, bola teda až na poslednom mieste.
Jeho protivník Van der Bellen, zelený politik s promigrantskými názormi (sám pochádza z pobaltskej utečeneckej rodiny) priťahoval iný typ voličov. Pre 25 % z nich reprezentoval zodpovedajúce politické názory a hodnoty, pre 21 % bol sympatický, 16 % si cenilo jeho vzdelanie a kompetencie, ďalších 16 % ho videlo ako jediného voliteľného kandidáta a 9 % ho hodnotilo ako autentického či dôveryhodného kandidáta.
Norbert Hofer prevalcoval prvé kolo volieb. Zdroj: Youtube/euronews (in English)
Antiestablishmentové voľby a hľadanie politiky alternatív
Porovnaním dôjdeme teda pomerne ľahko k dvom rozdielnym typom kandidátov, ktorí majú spoločné jedno – pre časť ich voličov, a to 19 % u Hofera a 16 % u Van der Bellena, sú chápaní ako jediní „voliteľní“ v porovnaní s inými kandidátmi. Debakel vládnych strán podčiarkuje práve problematická podpora Hofera a Van der Bellena. Ďalším faktorom krízy oboch vládnych strán konsenzu je príklad Viedne, ktorá tradične volila skôr sociálnodemokraticky, ale tento rok podporila Van der Bellena a Grissovú.
Čo sa to teda v Rakúsku deje? Západoeurópska krajina, ktorá má de facto od roku 1955 stabilný politický systém bez systémovej diskontinuity, oproti severným a južným susedom z „neslávne“ preslávenej V4, volí pravicových populistov, ktorí otvorene a politicky nekorektne (teda populisticky v pravom slova zmysle) kritizujú súčasnú politiku? Aj Rakúšania sa „zbláznili“ a vydali sa na cestu „iracionálnej“ politiky, ktorá stojí na archaických a dávno prekonaných kolektívnych kategóriách, ako je národ či ľud, a počúvajú politikov, ktorí o politike hovoria s pomocou emócií a vášní?
Hlavné príčiny nespokojnosti
Ako už je naznačené vo výskume Kuriera, nejde zďaleka len o azyl či utečeneckú krízu a jej zlé politické zvládnutie, ktoré obrovským dielom prispelo k jej negatívnemu prijatiu značnej časti verejnosti v EÚ. Kríza so sebou prirodzene nesie neistotu a chaos, ktoré je potrebné politicky riešiť konkrétnymi politikami, nielen slovne pomocou morálnych apelov. Relatívne prosperujúce Rakúsko má totiž aj iné problémy: faktickú hospodársku stagnáciu v posledných rokoch, závažné problémy vo vzdelávacom systéme, ticho rastúcu nezamestnanosť a stále narastajúci verejný dlh vo výške 86,2 % HDP s dlhodobým deficitom rozpočtu a problematickým bankovým sektorom. Politickí analytici pritom hovoria o tom, že rakúska verejnosť je dlhodobo nespokojná s prácou vlády, a tiež o tom, že etablované politické strany (ktoré vo vláde striedavo alebo spoločne zasadajú) sa nezvládli modernizovať a ako inde v Európe sú v úpadku. Nevedia osloviť voličov v súčasných podmienkach. Znova a znova sa objavuje problematický sterilný konsenzus u sociálnych demokratov a ľudovcov, ktorý voličom už dávno neponúka žiadne politické alternatívy, ktoré by medzi sebou skutočne súťažili. Ich politiky sú s menšími nuansami totiž takmer totožné.
Čakalo sa, že Hofera porazí Grissová. Tá ale zostala až tretia. Zdroj: Youtube/Ruptly TV
Agenda pre druhé kolo
V druhom kole sa dá však očakávať, že v rámci polarizácie medzi oboma kandidátmi bude azylantská politika hrať zrejme o niečo väčšiu úlohu, pretože sa z nej stala zastrešujúca téma celoeurópskej krízy politiky. Vyjdú asi na povrch aj ďalšie rozdiely a témy, ako je euroskepticizmus (tradičná téma Slobodných) či vzťah k Európskej únii alebo ekonomické otázky, kde je Van der Bellen snáď o niečo viac sociálne orientovaný ako ekonomický liberál Hofer. To, čo sa dá ale celkom jasne očakávať, je veľká polarizácia, ktorá plynie už len z toho, že populizmus na polarizácii a rétorike na hrane stavia.
Pre mnoho (neo)liberálnych pozorovateľov je azda najväčším šokom skutočnosť, že sa na politický povrch dostáva politika kolektívnej identity – národnej identity, konzervativizmu či nativizmu – ktorá je spojená s dynamikou my – oni a so xenofóbiou (nie v zmysle nálepky, ale celkom prirodzeného sociálneho inštinktu, ktorý ale dostáva politickú podobu). Táto súčasnou globalizáciou ešte podčiarknutá dynamika, politicky uchopená len pravicovými populistami, umožňuje návrat politiky ako súťaže alternatív (akých kvalít, je teraz iná otázka) a ako záležitosti emócií a vášní.
Rakúsko ukazuje, že po troch desiatkach rokov demontáže keynesiánského konsenzu sa do krízy dostal logicky aj jeho politický náprotivok. Tu morálna politika dobra a zla vystačiť jednoducho nemôže, pretože nemobilizuje a neoslovuje. Sťažovať si a moralizovať je ale už trochu luxus. Arogantne hádzať vinu na voliča znamená ďalšiu podporu práve antiestablishmentovým populistom. Je to celkom jednoduché: buď establishment (neo)liberáli inovatívne objímu zmenu, ako to odporúčajú svojim voličom v prípade dôsledkov utečeneckej krízy, a konečne hodenú rukavicu prijmú, alebo ich jednoducho dejiny prevalcujú.
Autor: Veronika Sušová-Salminen
