Zaznamenali ste nejaké zaujímavé reakcie v Nemecku na utorkovú schôdzku bývalého kancelára Helmuta Kohla a maďarského premiéra Viktora Orbána, ktorú niektorí členovia CDU brali ako urážku kancelárky Angely Merkelovej?
Návšteva priniesla isté prekvapenie – nemecké médiá konštatujú, že bola oproti očakávaniam predovšetkým ako súkromné priateľské stretnutie. “Revolúcia z Oggersheimu” sa nekonala, konštatoval napríklad Der Spiegel. Skutočne, vyhlásenie, ktoré obaja protagonisti zverejnili, zdôrazňuje, že Viktor Orbán a Helmut Kohl “nie sú v rozpore s úsilím kancelárky Angely Merkelovej” a sú s ňou zajedno, aj pokiaľ ide o ciele pri riešení utečeneckej krízy. Vo vyhlásení sa obaja hlásia aj k celoživotnej priorite Kohlovej politiky – “politicky zjednotená Európa nemá alternatívu”. Premiér Orbán zoznámil Helmuta Kohla so svojím plánom Schengen 2.0, ale stretnutie nevyznelo ako snaha o jeho presadzovanie.
Aký význam ich stretnutiu prisudzujete a môže nejako ovplyvniť postoj verejnosti k riešeniu utečeneckej krízy, ako presadzuje terajšia kancelárka Angela Merkelová?
Stretnutie sa zjavne zámerne držalo mimo agendy každodennej politiky. Ak môže mať nejaký vplyv na verejnosť, tak pravdepodobne v zmysle všeobecnej podpory Európskej únii a kancelárke Merkelovej – výhrady, ktoré Viktor Orbán ako najvýraznejší kritik postupu nemeckej politiky, rovnako aj Helmut Kohl opakovane dali najavo, vo vyhlásení ustúpili do pozadia. Koniec koncov, kancelárka stretnutie privítala. Je otázka, či môže výsledok tohto stretnutia prispieť aj k otupeniu rozporov medzi premiérom Orbánom a kancelárkou Merkelovou. Plán Schengen 2.0 je s prístupom nemeckej politiky kompatibilný v podstate v otázke ochrany schengenskej hranice. Rozchádza sa s ňou ale v dôraze na národne riešenie a v odmietaní prerozdeľovania aj minimálneho počtu utečencov, ktorí na základe dohody dostanú možnosť presťahovať sa – väčšinou dočasne – do Európy.
Do akej miery dávate za pravdu tvrdeniam, že postoj Nemecka k migračnej kríze je ovplyvnený tým, že tamojšia politická a mediálna elita je presvedčená, že až do skonania sveta treba odčiňovať druhú svetovú vojnu?
Prístup nemeckej politiky a verejnosti formuje – tak ako v iných krajinách – okrem iného aj tzv. historická pamäť, teda spoločná skúsenosť vlastných dejín, ktorú stále podrobuje kritickému prehodnocovaniu. Túto skúsenosť spoločnosť premieta do základných koordinátov politického rokovania. Vzniká tak väčšinová predstava, čo je správne, čo ešte prípustné a, naopak, aká politika je v Nemecku neprijateľná. To sa týka domáceho aj zahraničného pôsobenia.
Historická pamäť je, pochopiteľne, v každej spoločnosti odlišná a odlišne ovplyvňuje aj praktickú politiku. Margaret Thatcherová kritizovala Nemecko, že sa usiluje o prehlbovanie EÚ pre svoje “zlé svedomie”, podobne je kritizovaná nemecká politika v otázkach utečeneckej krízy. Určite je morálny imperatív nemeckej politiky, teda pomáhať ohrozeným, súčasťou historickej skúsenosti z nacistickej agresie a teroru; článok 16a nemeckej ústavy – právo na azyl – túto skúsenosť premieta do zákona.
Morálne dôvody motivujú aktivity miliónov nemeckých obyvateľov rôzneho etnického pôvodu na podporu utečencom – ide o najväčšie spoločenské hnutie v NSR od druhej svetovej vojny. Iste ale nie sú jediným dôvodom pre postup nemeckej politiky. Ďalším zásadným dôvodom je záujem na zachovaní stabilnej a funkčnej EÚ a stability najmä v strednej Európe. Angela Merkelová otvorila Nemecko sýrskym utečencom, zhromaždeným v krízovej situácii v Maďarsku, okrem iného z obavy o stabilitu v regióne; konala tak údajne aj na základe žiadosti rakúskeho kancelára Faymanna.
To, že sa nemecká politika a hospodárstvo budú snažiť integrovať utečencov aj do pracovného trhu, je skôr vedľajší efekt s neistým výsledkom: skutočne kvalifikovaných utečencov je podľa odhadov maximálne dvadsať percent, skoro polovica, naopak, nemá žiadne alebo len minimálne vzdelanie. Náklady a riziká spojené s integráciou do spoločnosti sú teda obrovské.
V Drážďanoch sa začal súd s Lutzom Bachmannom, predákom hnutia vlasteneckí Európania proti islamizácii Západu, teda Pegidy. Hrozí mu až päť rokov väzenia za podnecovanie nenávisti voči utečencom. Čím je daný ten mimoriadny záujem médií i verejnosti o proces, vari ten rozsudok môže byť nejakým zlomom či signálom?
Proces je dôležitý, lebo má dať jasne najavo, čo je v nemeckej spoločnosti z právneho hľadiska neakceptovateľné. To má politický i právny účinok: nemecké súdy majú v spoločnosti vysokú autoritu a prípadné odsúdenie Lutza Bachmanna síce určite neovplyvní jeho skalných stúpencov, definuje ale pre ostatných prípadných sympatizantov mantinely, ktoré v normálnej a zdravej spoločnosti nemožno prekračovať.
Lutz Bachmann do značnej miery zosobňuje problém hnutia Pegida. Nie preto, že by účastníci a sympatizanti hnutia boli rovnako ako on recidivisti, naopak, väčšina Pegidy patrí v Sasku dokonca medzi strednú triedu. Bachmann je symbolom Pegidy preto, že svojou radikálnou rétorikou oslovuje “znepokojených občanov” rovnako ako nemeckých neonacistov. Vďaka Pegide, ale aj AfD sa nacionalistická rétorika vracia do nemeckého verejného priestoru – prejavy nacionalizmu a rasovej nenávisti boli predtým prítomné, ale marginálne, historicky poučená nemecká spoločnosť sa im bránila. Dnes ich Bachman / Pegida aj AfD znova legitimizujú.
Predseda bavorskej Alternatívy pre Nemecko Petr Bystroň počas besedy na Filozofickej fakulte ZČU v Plzni vyhlásil, že odvtedy, ako Angela Merkelová vedie CDU, sa strana posunula takým spôsobom doľava, že sami členovia CDU len ´očia oči´ a svoju vlastnú stranu nespoznávajú. Ako súčasnú Kresťanskodemokratickú úniu vidíte vy?
CDU je na škále politických strán naďalej stranou stojacou napravo od stredu. Jej programový rozsah, ako ho presadila Angela Merkelová, však zasahuje ako napravo, tak naľavo od politického stredu. V čase parlamentných volieb v roku 2013 sa o Angele Merkelovej písalo ako o “vysávači” programových inovácií všetkých strán – vrátane SPD a Zelených. To CDU zabezpečilo 41,5 percenta hlasov, a teda nárast 7,7 percenta oproti voľbám v roku 2009. Strana sa ale skutočne posunula od tradičného konzervatívneho jadra doľava a časť nespokojných tradičných prívržencov CDU prechádza k Alternatíve pre Nemecko.
V Nemecku vraj nikto nechce byť v pravici. Nikto nie je “rechts”, lebo pravica je ako “rechts extra”. Všetky strany s výnimkou komunistov sa hromadia v politickom strede a ľudia vraj nevidia rozdiel medzi CDU a SPD, teda predchádzajúcimi konzervatívcami a socialistami. Dá sa takto politická scéna v Nemecku hodnotiť?
Pojem pravica je z historicky pochopiteľných dôvodov zaťažený. Pritom nejde len o nacizmus: všetky nasledujúce pokusy oživiť extrémne nacionalistickú, neonacistickú scénu vyšli z radikálnej pravice. Pri stranách hlavného prúdu sa preto hovorí skôr o konzervatívnych alebo pravicovo-konzervatívnych stranách. Pri posudzovaní charakteru strán podľa toho, ako ich vníma verejnosť na škále 1 až 11, kde 1 je ľavica a 11 pravica, je nejpravicovejšou stranou neonacistická NPD. Ktokoľvek sa k NPD blíži alebo s ňou zdieľa témy, akcie a členskú či voličskú základňu, je vo verejnosti veľmi pozorne sledovaný. Napokon aj česká verejnosť je historicky poučená a mala by byť na pozore: nie je žiadna záruka, že sa znovuvzkriesenia nemeckého nacionalizmu, dnes v boji proti utečencom a proti islamu, skôr alebo neskôr neobráti proti susedom, najmä tým slabším.
Keď ste boli hosťom Studia 6 Českej televízie, moderátorka v otázke na Alternatívu pre Nemecko použila spojenie krajná pravica. Takto je strana nálepkovaná často. Čo je ale na nej krajného? Nejde len o pokus týmto prívlastkom odrádzať v Nemecku od jej voľby a u nás prípadných záujemcov od jej nasledovania?
Problém – a možno skôr taktika – Alternatívy pre Nemecko je, že nemá úplne ujasnený profil. Na jednej strane je v nej zastúpený konzervatívný prúd sklamaných prívržencov a bývalých členov CDU. Na druhej strane za ňu však vystupujú osoby, ako je Björn Hock, hovorca AfD v Durínsku, ktorý sa vo svojej rétorike vracia k tradičným nacionalistickým pojmom, odmieta, že by každý člen neonacistickej NPD mal byť vnímaný ako pravicový extrémista a tak ďalej. Zakladateľ strany, Bernd Lucke, chcel zbaviť Höckeho funkcie predsedu poslaneckej skupiny v krajinskom sneme Durínska, ale strana si ho udržala. Aj preto Bernd Lucke, liberálny ekonóm, nie nacionalista, ktorý stranu založil na odpore proti euru, so skupinou vedúcich osobností neskôr zo strany vystúpil a prenechal ju nacionálnym populistom.
Nemecká verejnosť následne koncom roka 2015 vo výskumoch ohodnotila odchod Luckeho ako posun AfD ďalej doprava, hneď za NPD. Odvtedy rétorika AfD ďalej zostruje a Frauke Petryová, predsedníčka AfD, ktorá patrí skôr k stredovému prúdu, bude musieť bojovať o udržanie svojej vedúcej pozície. Skeptici tvrdia, že ju čaká rovnaký osud ako Bernda Luckeho – radikálnejšie kruhy ju z vedenia a možno aj zo strany vytlačia. AfD je tak dnes vnímaná ako strana Pegidy. Nebyť konfliktného vzťahu medzi Frauke Petryovou a Lutzom Bachmannom, došlo by možno už medzi oboma entitami k prepojeniu.
Zaujalo ma, keď AfD poukázala na to, že islam sa nie vo všetkých aspektoch zhoduje s nemeckou ústavou, tak sa v médiách objavilo, že je proti slobode vyznania, teda otočenie diskusie o 180 stupňov. Nespôsobuje si AfD to nálepkovanie práve tým, že dvíha nepohodlné témy, zatiaľ čo zavedené strany sa im vyhýbajú?
Téma islamu, spolužitia rôznych kultúr a náboženstiev je v nemeckej diskusii najneskôr od nárastu islamského terorizmu dlhodobo prítomná. AfD žne kritiku predovšetkým preto, že používa tému islamu tak, že môže polarizovať spoločnosť, vytláčať moslimov žijúcich v Nemecku na jej okraj. V Nemecku žije normálnym životom viac ako štyri milióny islamských veriacich. Označovať ich vieru za protiústavnú a za politickú ideológiu, ako to dnes robia predstavitelia AfD, spolužitie rôznych kultúr a náboženstiev v Nemecku len zaťaží. Radikalizácia potom znemožní pôsobenie reformných prúdov v islamských komunitách – pritom práve reforma islamu v Európe a Nemecku je jedným z hlavných predpokladov pre dlhodobé spolužitie a integráciu.
Nemecká vláda vyslovila súhlas so stíhaním satirika Jana Böhmermanna pre báseň zosmiešňujúcu v televízii ZDF tureckého prezidenta Erdogana, aj keď v koalícii panovali rôzne názory, či vyhovieť tureckej žiadosti a začať stíhanie. Je nemecká verejnosť naklonená skôr tomu vyhovieť požiadavke Turecka alebo je pre ňu viac sloboda slova?
Okolo sedemdesiat percent opýtaných požiadavky prezidenta Erdogana odmieta ako neprijateľné. Napokon, kritiku zožala kancelárka Merkelová nielen od opozície – Zelených a ľavice, ale tiež od koaličného partnera, SPD. Dôvodom pre postup kancelárky je zrejme pragmatická snaha odstrániť prekážky pre napĺňanie dohody s Tureckom o výmene utečencov, a tým zastavenie ich nekontrolovateľného príchodu do Európy. Navyše v otázke zrušenia víz pre občanov Turecka, ktoré dohoda tiež predpokladá, Nemecko ústupky Turecku robiť nemôže. Gesto ústretovosti voči Turecku je tak predovšetkým výrazom snahy kancelárky Merkelovej riešiť utečeneckú krízu tam, kde to v danej situácii je možné a účinné.
- Reklama -
