Ste práve uprostred rokovaní počas druhého zasadnutia národnej rady (19. 4.). Politická kariéra je pre vás do istej miery novinkou. Ako sa cítite v role poslaneckého nováčika?
Som síce nováčik, ale parlamentné dianie som sledoval už dlhší čas. No pravda je, že na politickom brehu som začiatočník. Pravda je aj to, že keď sa už človek v týchto parlamentných a politických vodách ocitne, tak to začína vnímať trochu inak. Je to prirodzené. Prekvapuje ma bohatosť diskusií a na druhej strane aj priveľa slov. Ja, ako novinár, nie som zvyknutý na omieľanie a hromadenie prázdnych slov. Som zvyknutý na to, že poznám ich význam a snažím sa ich používať tak, aby na daný problém či situáciu sedeli. A aby to bolo čo najstručnejšie. To je moja taká novinárska zvyklosť, ktorej som verný celý život. Radšej stručne, vecne a jasne ako zdĺhavo a nejasne.
Hovoríte o zdĺhavosti vyjadrení a prázdnosti slov. Dalo by sa to aplikovať aj na rokovania, ktoré sa práve konajú (aktuálna schôdza parlamentu)?
Parlamentné dianie v demokratickej spoločnosti je vždy o súboji medzi koalíciou a opozíciou. Parlament je, samozrejme, o množstve a rozmanitosti názorov, ale myslím si, že aj pri ich rozmanitosti by sa mohol uplatňovať princíp slušnosti a stručnosti.
Keď sa nestranný pozorovateľ-občan pozerá na živé vysielanie z parlamentu, môže mu to do istej miery pripadať ako súbor hádok, ktoré už nie sú ani o ňom, ale ide skôr len o kohútie zápasy medzi jednotlivými politikmi. Ešte donedávna ste takýmto nestranným pozorovateľom boli aj vy. Ako hodnotíte takúto parlamentnú kultúru?
Nie som zvyknutý na takéto osobné invektívy medzi poslancami či politikmi. Som skôr priateľom toho, že ak riešime nejaký problém, tak ho riešme vecne a pragmaticky. Tak, aby sme dospeli k nejakému výsledku bez ohľadu na farbu politického trička. Pre občana nie je dôležité, kto ten daný zákon či riešenie predostrie, ale podstatou pre občana je, či to pre neho a spoločnosť bude prínosné, a či z toho budeme mať osoh všetci.
Ste členom dvoch výborov. Pre kultúru a médiá a pre európske záležitosti. Aké sú rokovania počas zasadnutia ich členov?
Áno, som členom týchto dvoch výborov, čo môže na prvý pohľad pôsobiť dosť diametrálne odlišne. Na prácu vo výbore pre kultúru a médiá mám dostatočné životné a aj profesionálne skúsenosti. Celý život sa v tejto oblasti pohybujem, takže si myslím, že tam budem užitočným členom. No a čo sa týka výboru pre európske záležitosti. Ja som zahraničnú politiku nielen sledoval, ale za mojich aktívnych novinárskych čias som v zahraničí aj pracoval.
V BBC…
Áno, v BBC v Londýne ako zahraničnopolitický komentátor, moderátor a tímlíder. K zahraničnej problematike mám takisto blízko.
Zrejme nie každý smrteľník vie, ako to vyzerá alebo ako sa pracuje práve v jednej z najvýznamnejších televízií na svete, ktorou je BBC. Ako spomínate na túto časť svojej kariéry?
BBC je verejnoprávna rozhlasová a televízna stanica číslo jeden na svete. To je objektívny fakt. Má svoje základné princípy založené na objektívnosti nestrannosti a vyváženosti, a tým je aj na veľmi vysokom stupni dôveryhodnosti. A toto si myslím, že na Slovensku, žiaľ, ešte nemáme.
Čo ste si odniesli z tejto pracovnej skúsenosti?
Novinárstvo, aj to zahraničnopolitické, je o informovaní. Základným poslaním novinára je informovať verejnosť. Jeho poslaním nie je tvoriť politiku. Na Slovensku to je medzi médiami a politikmi základný rozdiel. Mnohí novinári sa snažia politiku tvoriť a, samozrejme, to zo strany politikov nevyvoláva práve najlepšie reakcie, a tí sa potom zase snažia miešať do práce novinárov. Čo je zle. Novinár a politik, to bude vždy mačka a myš. Jeden potrebuje druhého a druhý potrebuje prvého. Novinári majú plné právo politikov kontrolovať, sú predĺženou rukou a kontrolným okom verejnosti a na to majú absolútne legitímne právo. Politik by mal odpovedať, byť k dispozícii, nezatvárať dvere, neutekať a postaviť sa čelom k riešeniu problémov. No nemôže to fungovať na báze ustavičného spochybňovania politikov, ich návrhov či riešení. Lebo takto to nikam nevedie a len sa prešľapuje na mieste a nie je to konštruktívne.
Nemyslíte si, že keď novinár na nejakú takúto problematiku poukáže, tak tým ju aj otvorí a politik by ju mal aj riešiť?
Áno, to je úplne v poriadku. Veď som povedal, že novinár má právo otvoriť nejakú problematiku.
Stáva sa ale, že politici selektujú médiá, ktorým dajú či nedajú vyjadrenia. Typickým príkladom je premiér Fico, ktorý toto praktizuje často a niektoré médiá už vyhlásil aj za protivládne. Čo hovoríte na tento konkrétny prípad?
Nebudem hodnotiť pána premiéra. To je jeho osobná vec, ako sa postaví k médiám. Ja chápem novinárov, ktorí od politikov potrebujú informácie a požadujú ich a politici by sa nemali strániť ich poskytnúť. Na druhej strane v tomto mediálnom prostredí nie je garancia-záruka toho, že tie informácie budú aj objektívne prezentované. Pýtali ste sa ma na BBC, tak to porovnám. Ak niekto povie nejakú informáciu, je veľmi časté, že médiá ju prekrútia alebo otočia. Obrátia ju o tridsať stupňov a už to nie je informácia, už je to skreslená realita. Žiaľ, toto sa v slovenskom mediálnom prostredí deje a deje sa to asi stále častejšie.
Ako novinár ste pracovali aj v časoch bývalého režimu. Ako sa odlišovala vtedajšia žurnalistika od tej súčasnej?
Bol v tom obrovský rozdiel. Ja som pôsobil v Československom rozhlase a nebol som členom žiadnej strany, teda členom komunistickej strany ani vtedy, keď to ešte bolo moderné a užitočné pre niektorých ľudí. Čiže ja som bol v tej menšinovej skupine novinárov, ktorí nemali žiadne politické krytie. Mali sme dosť ťažký život. Dlhé roky som ale pôsobil v športovej redakcii Československého rozhlasu v Bratislave a to bola taká oblasť, ktorej sa priamo politika nedotýkala. Keď sme vyhrávali nad Sovietskym zväzom ako Československo, 4:2, tak to bolo 4:2, aj keby na Hradčanoch zaviala iná vlajka. Šport bol taká osobitná kategória, ale pred rokom ´89 bola naozaj veľmi vysoká miera cenzúry či dokonca autocenzúry novinárov. Je, samozrejme, na dlhú debatu vysvetliť, o čo presne išlo. No neboli to také demokratické pomery ako dnes. Na druhej strane, ak to porovnávam s dneškom, tak nie je dobré a ani zdravé, ak dnes vo vysoko demokratickom období si ľudia demokraciu stotožňujú s tým, že môžu robiť čokoľvek, čo sa im len chce. Že môžu napísať čokoľvek, čo sa im chce a napísať to aj o komkoľvek. Pretože demokracia musí mať nejaké pravidlá, minimálne tie etické.
Myslíte si, že v súčasnej slovenskej žurnalistike chýba objektívnosť a sú aj porušované pravidlá, ktoré ste spomenuli?
Ak nie porušované, tak nie sú dodržiavané.
Čakali ste, že sa dostanete do parlamentu? Že vás zakrúžkuje viac ako sedemtisíc voličov?
Išiel som do volieb s naozaj triezvym úsudkom. Stál som a aj stojím nohami pevne na zemi a nikdy som nemal žiadne vzletné predstavy. Do parlamentného ringu či predvolebného diania som vstúpil s tým, že ľuďom ponúknem, čo môžem, a tým sú životné a praktické skúsenosti a možno trochu iné videnie niektorých problémov a riešení. Vnímal som to tak, že je to absolútne na rozhodnutí voličov. S čím som do toho vstupoval, bolo to, že sa nebudem na ľudí usmievať z bilbordov, ale ja k tým ľuďom pôjdem osobne, podám im ruku, pozriem sa im do očí, pozdravím sa a opýtam sa ich, čo by chceli a čo ich trápi. Je to v rámci predvolebnej kampane zdĺhavá práca, ale priniesla svoje ovocie. Na aute som počas tohto obdobia po Slovensku najazdil asi dvanásťtisíc kilometrov a ani neviem, s koľkými tisíckami ľudí som sa stretol. Sú tri dôležité veci, ktoré treba pochopiť a s ktorými som išiel do volieb ako novinár. Novinárčina ma naučila s ľuďmi hovoriť, ľudí počúvať a ľuďom rozumieť. Myslím si, že tieto tri veci by mali vedieť všetci politici.
Okrem vás sú v parlamente aj ďalší exmarkizáci…
V parlamente sme traja a v exekutíve dvaja.
Máte medzi sebou priateľské vzťahy? Bavili ste sa o vašom vstupe do politiky či parlamentu?
Jasné, že sa poznáme a poznáme sa veľmi dobre. Či už so Martinou Šimkovičovou, s Gáborom Grendelom, Erikom Tomášom či Braňom Ondrušom. Sme z jednej televíznej branže, takže o sebe vieme a máme medzi sebou úplne v pohode vzťahy. Môžeme mať na veci rozdielne názory, iné riešenia, iný uhol pohľadu, no práve toto by mal byť prínos. Práve to, že sme vzišli z novinárskeho prostredia, tak práve to nám dáva istú výhodu, či už pri vystupovaní, alebo pri komunikácii s voličmi.
Boli ste pri svojich bývalých kolegoch prekvapený, akým stranám dali prednosť? Diskutovali ste s nimi aj o tomto?
To je každého osobná vec, ako sa rozhodne a do čoho vstúpi.
V podstate ste teraz do istej miery konkurenti…
Ja to nevnímam ako konkurenciu, ale ja to vnímam v tej ľudskej rovine, všetci sme si rovní a všetci sme poslanci. Akurát máme na veci iný uhol pohľadu, čo je úplne legitímne. Ide o to, aby sme spolu vedeli komunikovať na báze slušnosti, korektnosti a vedeli hľadať riešenie, ktoré by bolo najlepšie a najprospešnejšie pre občana Slovenskej republiky.
Čo hovoríte na vstup extrémistickej ĽS NS do parlamentu?
To je výsledok spoločenskej situácie na Slovensku, keď ľudia svoju nespokojnosť vyjadrili tak, ako ju vyjadrili. Teda podporou strany tohto typu. Samozrejme, občan je v tomto štáte najvyššia inštancia, má právo rozhodnúť a aj sa rozhodol a treba to rešpektovať.
Spisovateľ Jozef Banáš pred voľbami tiež absolvoval niekoľko výletov po Slovensku. Ako on sám tvrdí, tak práve vďaka týmto cestám si uvedomil, akú silu ĽS NS má. Cítilo ste to podobne aj vy?
Počas predvolebného cestovania som neriešil žiadne iné strany. Dialóg, ktorý sme všade dokázali nadviazať, môžem povedať, že bol pokojný, konštruktívny aj keď nie vždy súhlasný. To sa mi páčilo, že každý rešpektoval každého a argumenty jednej a aj druhej strany. Aj v politike by malo platiť to známe a populárne porekadlo: „Iba hlupáci súperia, múdri ľudia spolupracujú.“
Strana SNS, ktorej ste členom, je v koalícii aj so stranou Most-Híd. Práve medzi týmito stranami to v minulosti viac než škrípalo. V súčasnosti vidieť, že medzi predsedom národniarov Andrejom Dankom a lídrom Mostu Bélom Bugárom preletela „politická iskra“. Dá sa povedať, že strany zmúdreli a dali sa na spoluprácu? Ak by sme teda vychádzali z vášho porekadla…
Parlamentné voľby sú o tom, že rozhodnú občania. O výsledku nikto vopred netuší. Napriek prieskumu všetkých väčších, menších, horších či lepších agentúr, o výsledku vždy rozhodne občan. Pred voľbami je, samozrejme, boj, ktorý by mal byť v argumentačnej rovine a keď sa niekto uchýli k extrémnym prejavom a extrémnym vyjadrovaniam svojich názorov, tak to si zužuje svoj priestor na vyjednávanie po voľbách. Rozumný politik to presne vníma v týchto intenciách. V predvolebnom období je možné argumentovať a súperiť, a občan ako najvyššia inštancia si z toho vyberie. Vďaka jeho rozhodnutiu nastane po voľbách nejaká situácia. A ten výsledok treba riešiť. Tu nastáva priestor pre politikov, aby odhodili svoje zábrany a jednoducho vstúpili do konštruktívneho dialógu. Nemá zmysel deštruovať len preto, lebo XY nedostal toľko hlasov, alebo dostal menej hlasov, ako chcel alebo, ako mu povedali agentúry.
Okrem Mostu ste v koalícii aj so Sieťou. Práve tieto dve strany sa určitým spôsobom vyhranili voči spolupráci so Smerom, s ktorým sú v súčasnosti vo vláde. Množstvo voličov ich volilo práve pre túto vyhranenosť. Nemyslíte si, že občan, volič, ako hovoríte, najvyššia inštancia štátu, bol nejako zavádzaný či dokonca oklamaný?
To, ako si počínali strany Sieť a Most, to je ich interná záležitosť. Či sklamali, alebo nesklamali voličov, to je otázka ich uhla pohľadu, ako to svojim voličom vysvetlia. Čo považujem za chybu na slovenskej politickej scéne a možno aj chybu médií, bolo, že pred voľbami dávali otázku: Pôjdete so Smerom? Pôjdete s tým alebo pôjdete proti tomu? To sú konšpiratívne bludy, ktoré sa šírili v mediálnom prostredí a na tie otázky sa nedalo normálne odpovedať. Teda odpovedať tak, aby to bolo jasné. Nikto nie je prorokom a v súvislosti s volebnými výsledkami už vonkoncom nie. To, že sa niektorí politici nechali vyprovokovať a povedali svoj názor v istom ošiali, tak to už je ich problém.
Ako sa staviate k Petrovi Plavčanovi, nominantovi SNS na ministra školstva? S jeho osobou sa začali spájať kauzy ešte z čias jeho pôsobenia v študentskom a učiteľskom fonde. Posvietil si na ne exsieťar Miroslav Beblavý…
Vrátim sa k súvislosti politiky a médií. Na Slovensku v mnohých ohľadoch a súvislostiach prevláda hystéria. V tom je tá nekorektnosť mnohých médií, že ju podporujú a stačí vlna malého odporu či nedorozumenia a môže sa nafúknuť do obrovskej bubliny. Na tú sa nalepia ďalšie a ďalšie a vznikne z toho jedna ohromná snehová guľa, ktorá sa valí politickou scénou a každý k nej nejakým spôsobom prispeje. Nikto si ale nepoložil otázku: Veď dobre, tento človek možno nie je ideálny na takú a takú pozíciu, ale nechajme mu priestor, nech predstaví svoju víziu, nech vypracuje analýzu a nech má tých sto dní, aby dokázal tým rezortom pohnúť. Držme mu palce a netreba ho likvidovať ešte predtým než nastúpi do funkcie. To budeme hneď každého kádrovať? A kto má na toto právo?
Nemyslíte si, že občania, najvyššia inštancia, by nemali o jeho histórii vedieť? Najmä, ak je v určitom smere pochybná? Alebo mal Beblavý počkať sto dní a až potom sa o tieto informácie rozdeliť s verejnosťou?
Nehovorím o tom v tej súvislosti, či mal, alebo nemal počkať. Je to slobodný človek a počína si tak, ako si počína. Ja ich hodnotiť nejdem, ale myslím si, že ani médiá, ani politici by nemali podliehať, či už umelo vytvorenej hystérii, alebo na základe fabulácií a vytvorených obvinení. Je veľmi ľahké človeka dehonestovať, ale umenie je počkať si na jeho kroky a počkať si, či jeho činy budú kroky kompetentné. Ak sa ukáže, že to nie je kompetencia, že nemá na to, aby túto funkciu profesionálne zastával, tak nech sa páči, potom ho kritizujme.
Pôsobili ste na viacerých lukratívnych postoch, a v médiách sa o vás začali šíriť informácie o vašej komplikovanej povahe. Skloňujú sa na vašu adresu aj pojmy ako arogancia. Čo si myslíte o týchto tvrdeniach?
Pozrite sa, ja som človek, ktorého už ľudia poznajú aj z médií. Je to už pomaly tridsať rokov, čo sa v tejto oblasti pohybujem, a preto môžem s maximálnou zodpovednosťou a aj s plným vedomím povedať, že dnes môže o vás napísať ktokoľvek-čokoľvek. Môžete sa akurát brániť súdnou cestou, akou to robím aj ja v súvislosti s istým médiom, a ten súdny spor sa ťahá už pomaly štvrtý rok.
Aké médium?
Nebudem ho menovať. Hovorím to ako príklad. Takýchto prípadov sú možno desiatky či aj stovky. Ale to, čo o vás napíšu napríklad na internete, tak na všetko predsa nemôžem reagovať. Bulvár o mne môže napísať, že som arogantný, no pýtam sa, na základe čoho – dojmu? Moj názor tam chýbal. Už aj to svedčí o tom, že etika tu „pokulháva“. Keď niekoho označím za zlodeja, tak minimálne by som o tom mal mať nejaké dôkazy a nejaké argumenty. A nielen z toho titulu, že som novinár a môžem o komkoľvek napísať, čo chcem, alebo čo si môj vydavateľ zmyslí. Myslím si, že práve v tejto korektnosti zaostávame.
