V akej situácii sa podľa vás nachádzame?
Pozerám sa na to z hľadiska histórie. Tá by nás mala poučiť, ale stali sme sa nepoučiteľnými. Vieme, ako prichádzali určité mocnosti na vrchol svojho vývoja a potom logicky prišiel pád. Tak to bolo vždy a neexistuje žiadny dôvod, aby to teraz bolo inak. Strom rastie a zomrie, rovnako aj kultúra a civilizácia. Nahradí ju iná a nemusí byť práve lepšia. Ťažko môžeme dopredu hovoriť, či to, čo tu za pár desaťročí bude, bude horšie, alebo lepšie. To posúdia až dejiny za ďalších sto rokov. Teraz sa veľa ľudí obáva toho, čo sa deje. Pohybujú sa tu obrovské masy ľudí, ktoré môžu zapríčiniť všeličo. Môžeme si za to však sami.
Európska únia je umelý zlepenec východu, stredu a západu. Ten môže mať ťažko nejaké dlhšie trvanie. Úradnícke zákazy, pokyny a smernice netvoria dejiny. Dejiny sa vytvárajú vývojom ľudských vzťahov a tak ďalej. Kultúra rastie a zaniká. Keď si niekto myslí, že sa v priebehu niekoľkých rokov dokáže vytvoriť pevné súručenstvo, tak je na omyle. V dejinách to trvá dlho. Niekoľko desiatok rokov trvania EÚ nie je nič oproti rastu a pádu dôležitých civilizácií.
Nemyslíte si, že Európu v historickej línii katastrof, vojen či povodní čaká ďalšia apokalypsa?
Európa si prežila strašné hrôzy, ale nielen ona. V Amerike sa likvidovali Aztéci a Inkovia, v Afrike zase ďalšie kmene. To bol masaker za masakrom. Ľudia sa naozaj nepoučili. Niektorí chcú moc, iní peniaze a dejiny sa točia ako koleso nešťastia. Už všetkých pätnásť bodov, ktoré klasifikujú rozpad Rímskej ríše, spĺňame. Je to normálne, tak sa to deje a my nie sme žiadna výnimka. Žiadny pokyn úradníka z Bruselu to nezmení.
Takže hovoriť o obrane európskych hodnôt a európskej identity je už zbytočné?
Pozor, to som nepovedal. Hovoril som o úradníkovi, ktorý rozovrie náruč, lebo sa sem rozhodol prijať niekoľko miliónov ľudí a integrovať ich do našej spoločnosti. Integrácia nefunguje na pokyn, ale uskutočňuje sa desaťročia až storočia. Spomeniem to, čo poznám, teda vývoj, ako sa už dnes hovorí, brazílskeho národa. Ten sa vyvíjal za ostatných päťsto rokov spájaním černochov, Indiánov a belochov. Išlo o veľmi krvavú, tvrdú a neľútostnú integráciu. Z toho obrovského kadluba troch kultúr a rás vznikal postupne brazílsky národ. Nebolo to však jednoduché, vývoj bol krutý a ťažký. Tu to chceme urobiť za pár rokov na pokyn. To je ten multikulturalizmus, ktorý sa tu zaviedol, a potom sa povedalo: Prepáčte, kúzlo sa nepodarilo.
Dá sa to, keď príde sto, tisíc, stotisíc ľudí. Integrácia sa uskutoční, lebo sa to rozplynie. Keď v predchádzajúcich štyridsiatich rokoch jedinci utekali z Československa na Západ, bolo to niečo iné. Bolo to v priebehu štyridsiatich rokov, utekali v priemere maximálne stovky ľudí, ale aj tak išli najskôr do táborov, ako to urobili moji príbuzní vo Viedni. Nedostali hneď ubytovanie a sociálne dávky. Starali sa o seba. Hľadali si prácu, radili sa s príbuznými a potom sa do spoločnosti integrovali. Nepoznám Čecha, ktorý by žil niekde na sociálnych dávkach. Sme totiž národ usilovný a usporiadaný, aj keď niektorí hovoria opak. Keď cestujem po svete, vidím Čechov veľmi dobre integrovaných, či už je to v Peru, USA, alebo vo Francúzsku. Nevytvárajú žiadne úklady proti národu, kde žijú. A teraz nám preto bude niekto vyčítať, že nemáme pre utečencov rozovretú náruč?
Hovoríte podobne ako Václav Klaus. Niektoré svoje všeobecnejšie myšlienky v tomto kontexte vysvetlil s Jiřím Weiglom v knihe Sťahovanie národov s. r. o. Migrácia je podľa neho bežný jav, ale dnes už nejde o migráciu…
Áno, to je invázia. Hovorím to isté. Je to záležitosť množstva. Pred mnohými rokmi som napísal článok, že Lejla Abbasová je pekné dievča, a keby k nám do republiky prišlo sto jej podobných, tak výborne. Ide o obrodu mysle, nové impulzy a tak ďalej. Keby ich však mali byť dva milióny, tak by som bol na pozore. Aj keď som tú knihu nečítal, je to o množstve. Z integrácie, keď sa na pokyn robia kurzy o tom, ako sa majú moslimovia správať k ženám, nevychádzam z údivu. Ako si niekto môže myslieť, že počas kurzu dokáže človek zmeniť svoje názory, hodnoty a kultúrne stereotypy? To sa predsa nedá zmeniť kurzom. Na mnohých miestach Európy už žijú moslimovia stovky rokov, ale napriek tomu si udržujú svoje kultúrne hodnoty. To, že som oblečený v džínsoch, popíjam Coca-colu a pracujem v továrni, sa dá akceptovať. Ale duchovné hodnoty, viera a iné správanie sa už len tak rýchlo prijať nedajú.
Pozrime sa napríklad na Cigánov u nás. Zásadne hovorím Cigáni a nie Rómovia, lebo ide o cigánsky národ, v ktorom sú okrem iného Rómovia a ďalšie skupiny. Je to ako u Eskimákov. Tí majú svoje etnonymum Inuiti, ale ide len o ich časť. Potom sú ešte Juiti, Igulikovia a tak ďalej. No a títo Cigáni u nás žijú sedemsto rokov. A ako sa správajú k ženám? Chlap ide vždy tri kroky pred ženou. To by tunajšia žena nezniesla. Moja manželka by ma zabila. Povie: Ideš veľmi rýchlo, spomaľ. U Cigánov je to normálne, lebo to patrí k ich kultúrnej tradícii. Za stovky rokov svoje správanie nezmenili, takže ani moslimovia ho nezmenia.
Vy ste však podnikli množstvo ciest za Indiánmi do Latinskej Ameriky, Amazónie a od svojich adoptívnych rodičov kmeňa Jawalapiti ste dostali meno Atapana. Museli ste sa veľmi dobre integrovať. Ako ste to urobili?
Bol som sám a integrovali ma medzi sebou oni. Prišiel som k nim s pokorou, sklonenou hlavou, uznal som ich hodnoty za správne a správal sa ako oni. Veď som prijal aj ich gastronómiu, spôsob života a oblečenie tak, že som bol prakticky na nerozoznanie. Keď sa tu integrujú moslimovia rovnakým spôsobom, tak prečo nie. Sú tu predpisy o azyle, vyšli v roku 1951 a hovorí sa v nich, ako má azyl vyzerať. Človek má rešpektovať zákony a princípy tej krajiny, ktorá ho príjme. Je to prirodzené. Keď som niekde hosť, správam sa tak. Podľa mňa máme pomáhať, dávať azyl, ale s rozmyslom.
A moslimovia v sebe podobnú pokoru nemajú?
Tak to je závažnejšia otázka. Je ich veľa, majú silu v množstve. Rovnako, ako sa správajú veľké národy, veľké mocnosti, ako Rusi a Američania. Tí majú podobné správanie. Všetkým by najradšej stále niečo nakazovali a všetkých by radi napomínali. Moslimovia sú obrovská skupina, ktorá má zjednocujúceho duchovného vodcu. Mohamed je v nich veľmi zakorenený. Oni veria čím ďalej, tým viac, my sa stávame naopak stále väčšími neveriacimi. Nemáme ducha, ktorého sme stratili. To je naša chyba. Dokonca sme stratili aj vlastenectvo. Nedávno som bol na jednej moravskej dedine a tam stál pamätník venovaný miestnym, ktorí zomreli vo vojnách. V prvej svetovej Vařeka, v druhej tiež Vařeka. Otec a syn. Položili životy za vlasť.
Teraz to nikoho nezaujíma a dokonca ani tých Američanov, ktorí majú vlajku doma na záhrade. Islamský štát sa nedá rozbiť inak ako po zemi, ale to sa nikomu nechce. Každý radšej stláča tlačidlá a púšťa tam rakety. Fyzicky tam nikto nepôjde. V tom majú prevahu a silu, že dokážu za svoju vieru a tradíciu pokladať životy. Naše zákony im s okupáciou ešte pomôžu. Podľa mňa je to plazivá okupácia a invázia ľudí, ktorí cítia, že prišla ich chvíľa. Keď je nejaká civilizácia v rozklade, tak sa akoby náhodou objavia skupiny ľudí, národy, ktoré ju dorazia. To sa vinie celou históriou ľudstva.
Neprekáža vám, že, naopak, v euroatlantickej civilizácii mizne úcta k starším ľuďom?
To viete, že prekáža a dosť. V ostatnom čase sa medzi nami vyrojilo veľa aktivistov, mladých ľudí. Keď som bol mladý, tak som tiež protestoval, reptal a kričal. Oni však odsudzujú staršiu generáciu za jej konzervativizmus. Čítal som jedného aktivistu, ktorý sa obúval do DVTV za to, že si pozývajú ako hostí starú gardu, ako napríklad Cíleka, Petráneka a ďalších. Je mladý a má právo kritizovať, ale pozor! Keď som mladý, nie som až taký vzdelaný. Vzdelanie, múdrosť, rozvážnosť prichádzajú až s vekom. A Cílek či Petránek už predsa majú svoje skúsenosti, niečo v živote zažili. Mladí sú na to, aby si rozbili hubu, niečo pokazili a z toho sa poučili. Majú na to právo. Staršia generácia to už však má za sebou a väčšinou býva poučená. Preto by si mladí mali uvedomiť, že je staršia generácia prínos. Má za sebou život.
Ale aj vaše názory sa dosť zradikalizovali. Pred niekoľkými rokmi ste pri utečencoch ešte neboli taký odmietavý…
Máte pravdu. Situácia sa však rýchlo a hmatateľne zhoršuje. Takže je to prirodzené. My zo strednej Európy sme iní než tí z jej západu alebo východu. Každý je iný a mne sa nepáči snaha o uniformitu, ktorú predvádza EÚ. Či už je to v jedle, kultúre, alebo politike. To je likvidácia kultúr, ktorá sa začala pred päťsto rokmi kolonializmom. Vtedy rovnaké západné krajiny, ktoré nás dnes obviňujú, že nie sme solidárni, neboli solidárne s nami. Nepodelili sa o zlaté prúty z Ameriky, Afriky či Ázie. Nechali si ich v bankách a vytvorili z toho svoje bohatstvo a hospodárstvo. Veď sa na nás stále pozerajú ako na chudobných príbuzných. Zotročené národy chcú získať niečo z toho, čo sa u nich nakradlo, takže si to Západ zaslúži. Je to tvrdé, ale historicky to tak vyzerá.
Asi som sa trochu zradikalizoval, ale bol by som rád, keby sa stredná Európa viac profilovala ako autonómnejší celok. Aj keď tunajšiu politickú garnitúru nemám veľmi v láske, je vidieť, že tiež cíti, že sme niečo iné. Páčila by sa mi silná stredná Európa, akási reinkarnácia Rakúsko-Uhorska. Silné stredné nárazníkové pásmo medzi Východom a Západom, ako to vždy bolo.
Nemyslíte si, že na Strednom východe sa brali napríklad vojny v Iraku ako neokolonializmus?
Keď sa počas „Arabskej jari“ rozoštvala časť Stredného východu a časť Maghrebu, tak som chrlil oheň a síru na Západ, ktorý si tam urobil akúsi strelnicu. Ale Východ to isté. Západ a Východ sa viac-menej vždy dohodnú, teraz to vidíme v Sýrii. Vytvára to vo mne dojem, že Islamský štát vyhovuje Západu aj Východu. Majú na strelnici možnosť vyblázniť sa a vyčistiť si svoje zbrojné arzenály. Tie sa musia dopĺňať ako automobilové, teda vozové parky.
Podľa mňa niekomu vyhovuje, že sa k nám tlačia milióny cudzích ľudí. Akoby bola už Európa čiastočne odpísaná. Je slabá aj tým, ako sa naparovala. Ako preháňala demokraciu, humanizmus a ľudské práva. Stala sa tak veľmi krehkou, pretože ktokoľvek môže tieto zákony využívať vo svoj vlastný prospech. Všetci vieme, že ich zneužívajú najviac darebáci, podvodníci a kriminálnici, pričom útočník má väčšie práva ako obranca. Tak už to tu funguje niekoľko desaťročí.
Nemohla by sa podobná strelnica, ktorú si tíško rozmaznávajú Západ aj Východ na Strednom východe, stať aj z Európy?
Toto radšej nebudeme domýšľať, pán redaktor. Možné je všetko. Mrzí ma, že ciele veľmocenských štátov, ako je Rusko alebo USA, sú veľmi netransparentné a zabalené do slov o demokracii a ekonomických záujmoch, až si niekedy myslím, že je im úplne jedno, kde a akú vojnu vyhrajú či prehrajú. Vidím to napríklad na Iraku, Líbyi, Tunisku a práve na Sýrii. Pripadá mi, že je im to jedno.
Jednoducho sa to rozoštve, vytvorí sa napätie a s ním sa pracuje. Staré strelnice zanikajú, nové vznikajú. Slová ako demokracia či ľudské práva nemajú vôbec žiadnu hodnotu.
Tiež je pravda, že v štátoch na úrovni kmeňového zriadenia sa bude ťažko na zelenej lúke budovať demokracia. Aj u nás boli ešte pred niekoľkými stovkami rokov diktátori. Ja by som ich na Strednom východe a v Maghrebe nechal vlastnému vývoju. Rovnako ako hovorím, aby sme nechali na pokoji Indiánov z Amazónie, ktorí tiež nemajú takzvanú demokraciu, ale majú svoje kmeňové zriadenia. Musia si to vybaviť medzi sebou.
Ale do toho sa ako rozhodcovia vkladajú USA, Rusko a EÚ. Je to obrovský mišmaš.
