Európska komisia sa evidentne rozhodla vziať migračnú krízu do vlastných rúk a predložila návrh, ktorý v zásade ustanovuje stále prerozdeľovanie imigrantov a drasticky posilňuje úlohu Bruselu pri azylovom konaní. Je tu niekoľko otázok: Je to dobrý návrh? Má šancu prejsť? A nenapácha svojou radikálnosťou myšlienke EÚ viac škody ako úžitku? Zúrivosť politikov i internetových užívateľov sa už dostavila.
Je to celé akési neuchopiteľné. EÚ najprv uzavrela s Tureckom neuveriteľnú dohodu o „ľudskom barteri“, prevážaní sýrskych utečencov sem a tam a o ich delení na legitímnych a nelegitímnych, k tomu odkývla pre Turecko vyše šesť miliárd eur, a až potom si mnohí európski politici znenazdajky „spomenuli“, že je turecký prezident Erdogan vlastne diktátor, ktorý ničí slobodu prejavu a zabíja svojich vlastných občanov, teda Kurdov. V prípade Sýrie podobné obvinenie stačilo na vyhlásenie sankcií od EÚ, v prípade Turecka sa len vedú reči. Dohoda medzi tým stroskotala, lebo utečenci v Grécku žiadajú hromadne o azyl, a tak už azda po dvoch dňoch došli nelegitímni utečenci, ktorých by sa dalo vyvážať do Turecka, odkiaľ podľa princípu „kus za kus“, ako keby to bol azda dobytok, mali legitímni utečenci putovať do EÚ.
Chcem povedať, že namiesto nejakého racionálneho riešenia EÚ podnikla niekoľko iracionálnych a morálne veľmi „diskutabilných“ krokov, ktoré namiesto poriadku vnášajú do imigračnej vlny len ďalší chaos. A v tomto chaose, v ktorom síce legitímnych utečencov šmahom ubúda, zato napríklad len v Nemecku je podľa odhadov okolo pol milióna neregistrovaných migrantov, teraz prichádza Európska komisia s ďalšou iracionálnosťou. Ako keby v Bruseli naozaj nepoznali názory v členských krajinách. Neviem si to vysvetliť, samozrejme, okrem predstavy, že ľudia v bruselských kanceláriách moci si už žijú v akejsi svojej vlastnej realite, v ktorej si navzájom vždy pochvália svoje nápady, uistia sa, aké sú geniálne a ako práve oni najlepšie vedia, čo je správne. Iste, v teórii by to nebolo nič zlé – mať dobrého a múdreho šéfa je aj v záujme zamestnancov – ale nezdá sa, že by takáto charakteristika nejako súvisela s EK.
Európska únia má aj bez toho problémov viac než dosť. Jej súdržnosť je diskutabilná, niektoré národy vrátane Francúzov alebo Talianov už väčšinovo odmietajú aj Schengen… A teraz zrazu Európska komisia hrozí, že to, čo nepresadila silou a vyhrážkami, presadí ešte väčšou silou? Naozaj chcú Európsku úniu ochromiť sami a ešte viac, ako to je doteraz? To je fakt divné. Možno rovno diagnóza. Bežný psychiatrický pacient je buď liečiteľný, alebo ho možno zatvoriť do kliniky. Čo však s členmi Európskej komisie, ktorých si občania EÚ ani sami nemôžu zvoliť?
V priamom prenose narážame na medze demokracie, aj keď pojem demokracia je v tomto prípade zrejme diskutabilný. Presnejšie by asi bolo, že konečne začíname vidieť realitu, ktorá sa skrývala za všetkými tými múdrymi heslami, ktorými sa vždy toľko oháňame. A ak už nám je dovolené nahliadnuť do reality, znamená to, že „tým hore“ praskajú nervy. A to zase znamená, že im už do topánok tečie citeľne, lebo sa všetko vyvíja naozaj veľmi zle. Takže sa pripravme, že bude horšie.
Svet zasiahla búrka tzv. Panama Papers, teda únik dokumentov o odlive peňazí do daňových rajov. Prekvapilo vás to? Ľavicoví politici už bijú na poplach pred problémom daňových rajov, ale zmení sa reálne niečo? A ako ste prijali mediálnu interpretáciu celej veci, napríklad rozmer „Putinov violončelista“? Mimochodom, niektorí sa pozastavujú nad tým, že v zozname nie sú ľudia z USA. ZeroHedge dokonca tvrdia, že za tým všetkým stojí Soros…
O búrke by som hádam ani nehovorila, lebo sa zase nič až také prevratné nedozvedáme. Bohatí a mocní si jednoducho vždy chcú uchovať svoje bohatstvo, ktoré sa zvyčajne transformuje na politickú moc. Tento trend je zjavný „naprieč politickým spektrom“, a tak sa ponúka pohľad na pestrú zmes mien, počnúc Ruskom cez Britániu a Ukrajinu až po Čínu.
Pokiaľ však „ľavicoví politici“ (koho tým vlastne myslíte?) bijú na poplach, tak by si mali dať pozor, aby sa pritom tak nejako sami neubili. Veď Panama vlastne ako cielený daňový raj vznikla. Administratíva Theodora Roosevelta v roku 1903 donútila Kolumbiu vzdať sa tejto svojej vtedajšej provincie a s lobingom najväčších amerických bánk vymenovala banku J. P. Morgan & Co. oficiálnym panamským „fiškálnom agentom“. Vzápätí začala Panama pod svojou vlajkou registrovať tankery, aby sa americký koncern Standard Oil mohol vyhnúť americkým daňovým zákonom, a v roku 1928 záujmy Wall Street Paname „pomohli“ zaviesť zákony umožňujúce podnikanie bez platby daní a len s minimom otázok…
Už preto bilo do očí, že v prvej vlne Panama Papers úplne chýbali americké mená, a keď si autori tento „trapas“ vyvolávajúci nedôveru uvedomili a o deň neskôr nejaké dodatočne predhodili, ukázali len na niekoľko „no name“ defraudantov, ktorí po USA organizovali lietadlá a peniaze si schovávali v daňovom raji. Žiadni politici, žiadne veľké ryby… Bizarné. Svojím spôsobom to len podporuje názor ľudí z WikiLeaks, podľa ktorých prinajmenšom tú časť Panama Papers, ktorá ukazuje na Putina, hoci jeho samého z ničoho neobviňuje, vypracovala skupina Organized Crime and Corruption Project (OCCRP), ktorá sa sústreďuje na Rusko a postsovietsky priestor a je financovaná nielen z fondov Georgea Sorosa, ale aj americkej rozvojovej agentúry USAID, ktorú platí priamo americká vláda.
To by vysvetľovalo nielen útok na Putina, ale aj selektívnosť dokumentov, ktoré boli zverejnené. Koniec koncov celý ten „fail“ pripravilo Medzinárodné konzorcium investigatívnych žurnalistov (ICIJ), ktoré je financované a organizované prostredníctvom amerického Strediska pre verejnú integritu, medzi ktorého zakladateľmi sú popri Sorosovi tiež napríklad Fordova nadácia, rodinný fond Rockefellerovcov, fond Carnegie a ďalší predstavitelia toho amerického jedného percenta tam hore. A je jasné, že si tieto ryby samy rybník nevypustia, daňové raje nezlikvidujú, naopak, možno skúšajú len vlepiť facku Putinovi, a pritom hlavne zlikvidovať offshorovú konkurenciu, lebo napríklad agentúra Bloomberg tento rok rozsiahlo analyzovala premenu samotných USA v daňový raj sám pre seba, v ktorom sa angažuje napríklad aj rodinný trust Rotschild. Riaditeľ ICIJ Gerard Ryle napokon v rozhovore pre magazín Wired selektívnosť dokumentov pripustil sám. Vraj nehodlajú zverejniť kompletné databázy, ako to robí WikiLeaks, lebo by tým mohli „odhaliť citlivé informácie nevinných súkromných osôb alebo verejných činiteľov“. Môžeme si len predstavovať, kto všetko môže byť z hľadiska Sorosa či Rothschildovcov alebo Rockefellerovcov vnímaný ako nevinná súkromná osoba… Skrátka Panama Papers prišli, ukázali prstom na Putina, ktorého s nejakým zločinom spojili „veľmi pravdepodobne“- teda asi tak ako Briti v kauze Litvinenko – a zase pomaly asi aj odídu. Keď dokonca aj českí politici tvrdia, že mať peniaze v daňovom raji vlastne nie je nič až také hrozné, tak čo s tým?
V Kyjeve podľa dostupných správ zúrila bitka o hotel, ktorý mal ísť do privatizácie. Rovnako tak vlastne nie je jasné, kto bude tvoriť vládnu koalíciu. Kam sa nám to na Ukrajine posúva? A nemôžeme sa nespýtať na dôležité meno – slovenský exminister financií Ivan Mikloš by sa mohol stať ministrom financií Ukrajiny. Možno blahoželať Miklošovi a možno blahoželať Ukrajine?
Ivan Mikloš a Ukrajina je naozaj zaujímavá téma. Za svojho ministra financií si ho vybral súčasný šéf parlamentu Volodymyr Hrojsman a aktuálna táto voľba bude, samozrejme, len v prípade, že sa sám Hrojsman nakoniec stane premiérom. Už ale stihol predložiť návrh zákona, ktorý by v rozpore s ústavou práve pre Mikloša vytváral výnimku a umožňoval cudzincovi zastávať post ministra financií bez toho, aby musel prijať aj ukrajinské občianstvo, alebo bez toho, aby v „dostatočnom objeme zvládal ukrajinský jazyk a bolo mu rozumieť v objeme dostatočnom pre plnenie služobných povinností“.
Ivan Mikloš, strojca slovenskej ekonomickej „šokovej terapie“, na Ukrajine ako poradca ministerstva financií pôsobí už dva roky a dva roky tiež sľubuje, že rovnako ako na Slovensku vykoná radikálny rez a zjednoduší daňový systém, aby vraj zabránil daňovým únikom atď. Jeho slová znejú paradoxne vo svetle Panama Papers, ktoré v daňových rajoch objavili nielen samotného prezidenta Porošenka, ale aj zástupy ďalších ukrajinských politikov a oligarchov. Ukrajinské médiá navyše pripomínajú, že bez ohľadu na svoje vyhlásenia, že spolu s ministerkou Jareskovou by dokázal pretlačiť návrh zákona, ktorý by dane sprehľadňoval, Mikloš v skutočnosti daňový systém len komplikuje. Niektorí ukrajinskí konšpirátori ho už podozrievajú rovno z toho, že nechce, aby Ukrajina raz mohla konkurovať jeho rodnému Slovensku, a preto sabotuje všetky snahy o pokrok a snaží sa držať Ukrajinu pri dne a topiť ju postupne v ďalších a ďalších pôžičkách od Medzinárodného menového fondu…
Netuším, do akej miery je pán Mikloš sluhom MMF a do akej miery mu (ne)záleží, aby Ukrajina neprevalcovala ekonomicky Slovensko, ale faktom je, že na Ukrajine by v súčasnej situácii do vlády išiel len samovrah. Alebo niekto, kto má jasný a možno aj len súkromný cieľ alebo zadanie. A áno, máte pravdu, že takýchto odborníkov by sme mohli ponúknuť mnoho aj my. Koniec koncov, ak by vo funkcii záchranárov Ukrajiny zlyhali, žiadna veľká hanba by to nebola, lebo pred nimi i po nich – tvárou v tvár tvrdej realite Ukrajiny aj medzinárodných finančných inštitúcií, záujmov a tlakov – už zlyhali a ešte zlyhajú mnohí.
Ukrajina však má aktuálne nový bolehlav. Holanďania v noci nadnes v referende asi odmietli asociačnú dohodu s Kyjevom. Hovorím „asi“, lebo v tejto chvíli nie je jasné, či účasť v referende dosiahla potrebnú tridsaťpercentnú hranicu, či skončila na 29 percentách.
Holandsko sa v každom prípade vďaka novému zákonu o referende stalo jedinou krajinou EÚ, kde o zbližovaní s Ukrajinou mohli rozhodovať sami voliči. A zaujímavé je, že účasť v referende v mnohých oblastiach kopírovala posledné voľby do Európskeho parlamentu, čo naznačuje dôležitosť, ktorú Holanďania problému Ukrajiny pripisujú.
Referendum nie je síce pre vládu záväzné, ale aj tak vytvára nový problém nielen pre premiéra Marka Rutteho, ale ďalší obrovský problém aj pre „bruselčanov“. Organizátori referenda totiž hlasovanie poňali skôr ako plebiscit o Európskej únii, než že by odmietali Ukrajinu ako takú – argumentovali, že celá tá asociačná dohoda je tak či onak len dielom technokratov, občanov EÚ sa na ňu nikto nepýtal, bežným Ukrajincom tak či onak nijako zásadne nepomôže, a navyše otvára dvere do EÚ ďalším miliónom zbedačených ľudí… Čo teraz s tým? Aj keby bolo referendum neplatné, lebo sa v sčítacích komisiách „uhrá“ niekoľko stotiniek percenta, problém zostáva. Holandská koaličná vláda je vratká, voľby sa majú konať za necelý rok a popularita Rutteho konzervatívnych liberálov z ľudovej strany je porovnateľná s popularitou euroskeptikov a xenofóbov Geerta Wildersa. Aj preto Rutte do kampane pred referendom v prospech Kyjeva nijako ostro nezasahoval, uisťoval len, že sa Ukrajina nikdy nestane členom EÚ, čo pre Kyjev – ako jeho obhajoba – muselo znieť tiež strašne.
Nie je, samozrejme, zatiaľ jasné, ako vláda v Haagu na vôľu ľudu zareaguje, a už vôbec nie je jasné, ako s nezanedbateľným názorom občanov naloží Brusel alebo či tento výraz vzdoru nejako neovplyvní hlasy v blížiacom sa britskom referende o odchode z EÚ. Na druhej strane sa ale vnucuje otázka, ako by sa kauza Ukrajina skončila, keby možnosť prejaviť demokraticky svoj názor dostali občania aj v iných krajinách Únie, najlepšie potom, samozrejme, vo všetkých. Zaujímavé by to bolo obzvlášť teraz, v súvislosti s migračnou krízou. Keď Európska komisia dokázala pre odpor proti sebe zomknúť aj našu klasicky rozhádanú politiku, čo by asi tak povedal ľud?
Mimochodom, referendum prišlo len pár hodín po tom, čo únijný veľvyslanec v Kyjeve pripustil, že holandskí euroskeptici majú pravdu – asociačná dohoda vraj odhalila slabiny ukrajinskej ekonomiky, čiže kým sa na Ukrajinu valí lacný a často dotovaný tovar EÚ, Ukrajina sama nemá Európe skoro čo ponúknuť a ďalej chudobnie. Ale môže si za to sama, povedal ten pán, lebo Európa ju predsa nebude viesť za ručičku… Pritom cudne opomenul, že EÚ súčasne s podpisom asociačnej dohody postavila pred svoj „voľný trh“ rad dovozných bariér na množstvo komodít a nechala ukrajinských výrobcov padať ako kocky domina.
Kedykoľvek sa veci v nejakom bojisku začínajú upokojovať, televízne kamery a fotoaparáty sa razom nasmerujú inam. Nie inak je to teraz v Sýrii. Čo nám naše slávne médiá neoznamujú o krajine, odkiaľ je najväčšie percento utečencov?
Mám dojem, že sa v Sýrii situácia svojím spôsobom stáva stereotypnou – sýrska armáda so svojimi spojencami a s ruským bombardovaním postupuje, oslobodzuje ďalšie mestá z rúk Islamského štátu alebo al-Káidy, čím mení zmysel aj obsah diplomatických rokovaní v Ženeve. K tomu sa na budúci týždeň chystajú parlamentné voľby, ktoré Západ, pre ktorý by voľby mali byť alfou a omegou, paradoxne, odmieta ako provokáciu.
Zmeny sa ale napriek tomu odohrávajú a niektoré sú plné irónie. Napríklad americké letectvo teraz na severe Sýrie zabilo chlapíka, ktorého si CIA platila ešte v časoch, keď al-Káida v Afganistane bojovala proti sovietskej okupácii. Dôležitejšie však je, že USA znovu menia postoj a pripúšťajú, že si Sýrčania budú môcť v prezidentských voľbách zvoliť, koho chcú, teda že Washington už nehovorí o nutnosti vylúčiť z volieb Asada… Čiže Bielemu domu už Asad naraz neprekáža. Po piatich rokoch bojovania je to vlastne priznanie prehry americkej politiky „zmien režimov“. A dôkaz, že svet už sa naozaj zmenil.
Česku utiekli utečenci. Do Nemecka, lebo išli za lepším. Nadácia Generácia 21, ktorá ich priviezla, je sklamaná a urazená, verejnosť z toho má skôr zábavu. Ako sa na túto vec pozeráte vy? Mimochodom, kde v Sýrii a Iraku existujú solídne, istotne pokojné časti, odkiaľ nie je potreba utekať, a kde nie je potrebné sa báť Islamského štátu ani nikoho iného?
Utečení utečenci sú naozaj divnou témou. Možno sa nám tým ponúka pohľad na porovnanie medzi Českom a Nemeckom, ktoré je z hľadiska migrantov krajinou zasľúbenou, možno sa nám tu ponúka pohľad na niečo ešte divnejšie, keď sú ľudia po pár týždňoch v Českej republike ochotní sa radšej vrátiť do vojnou zmietanej domoviny. V každom prípade sa však ukazuje, že dovoz migrantov nefunguje, a rovnako nebudú fungovať ani povinné a trvalé kvóty, ktoré teraz presadzuje Európska komisia.
Samozrejme, že v Sýrii alebo Iraku existujú rozsiahle územia bez džihádistov a teroristov, veď sa aj drvivá väčšina Sýrčanov alebo Iračanov na pochod nevydala. Trebárs v Sýrii na vládnych územiach žije 80 percent všetkých obyvateľov krajiny. V roku 2013 sa počet obyvateľov Sýrie odhadoval na približne 23 miliónov a z necelých piatich miliónov Sýrčanov, ktorí pred vojnou ušli, ich údajne vyše dvoch miliónov žije v Turecku, poldruha milióna v Libanone a len o niečo menej v Jordánsku; čiže na Európu ich zasa až toľko nezostáva. Aj preto je vlastne prekvapujúce, ako sa pod ich návalom celá štruktúra EÚ dokáže rúcať a aké vášne prepukajú.
Erdogan zažil nepekné privítanie v USA, kde rečnil o tureckej demokracii a zmysle pre slobodu slova, ale vonku proti nemu protestovali ľudia. Čelí kritike za návrh zbavovať sa ľudí podozrivých z terorizmu občianstva. Pre vtipné TV skeče na svoje konto si povoláva veľvyslanca, čelí kritike za všetko možné, tiež sa musí vyrovnať s twitterovým hashtagom WE LOVE ERDO-GONE. Ako to je podľa vás s tureckým prezidentom a jeho budúcnosťou?
Netuším, aká budúcnosť ho čaká, ale faktom je, že sa napríklad v amerických médiách množia úplne seriózne mienené výzvy k zmene režimu v Turecku. Barack Obama – ako „chromá kačica“- o niečom takom celkom určite ani nepremýšľa. Ale zatiaľ čo ešte v roku 2010 mal Recepa Erdogana za „umierneného moslimského lídra, ktorý má schopnosť byť mostom medzi Východom a Západom“, dnes o ňom verejne hovorí ako o „neúspešnom autoritárovi“, ktorý navyše potláča demokratické princípy, médiá a „utláča menšiny“, čo ale nie je presné, lebo sám Erdogan sa chválil, že jeho armáda už zabila vyše päťtisíc Kurdov…
Už len predstava, že by členský štát NATO zorganizoval v ďalšom členskom štáte NATO puč, vyzerá dosť bizarne, na druhej strane je však Recep Erdogan naozaj neriadená strela a jeho rozpory s USA sú zásadné. Ankara napríklad ďalej podporuje teroristické skupiny v Sýrii a odmieta sa pripojiť k americkým operáciám proti Islamskému štátu v Iraku. Kurdov z Turecka, Iraku aj Sýrie považuje jedným šmahom za teroristov, zatiaľ čo Washington prinajmenšom tých irackých a sýrskych považuje za spojencov. Ankara nijako nejasá nad sýrskym mierovým procesom, ktorý riadi USA spolu s Ruskom. K tomu Erdogan ďalej sníva o premene svojej krajiny na lídra oblasti, ktorý bude natoľko mocný, že si svojich spojencov vrátane USA bude vyberať sám, a nie naopak. A v mene tohto cieľa razí nezávislú politiku, pre štát NATO vlastne prakticky nemysliteľne: usiluje o plné členstvo v (čínsko-ruskej) Šanghajskej organizácii pre spoluprácu, takmer kúpil protilietadlové raketové systémy z Číny a nie z NATO, dramaticky prehlbuje väzby s Iránom, ktorý svoju politiku v regióne do značnej miery koordinuje s Ruskom a mohol by sa stať aj prostredníkom pri opätovnej normalizáciu vzťahov medzi Ankarou a Moskvou…
Skrátka Erdogan je nepohodlný azda všetkým, na koho sa pozriete, a to ani nehovorím, ako drží EÚ pod krkom pre „migračný kohútik“, ale bol pritom do čela svojej krajiny zvolený demokraticky a opiera sa prakticky o polovicu z bezmála 75 miliónov obyvateľov Turecka. Takže čo s ním? Nemá zmysel špekulovať. V každom prípade ale platí, že by sa Erdogan len tak svojej moci nevzdal. Jeho „ministerstvo náboženstva“ napríklad nedávno vydalo komiks, v ktorom deťom ukazuje, aká skvelá je mučenícka smrť…
Rozmrazil sa nám, bohužiaľ, zamrazený konflikt v Náhornom Karabachu. Respektíve: rozmrazil sa sám alebo mu k tomu niekto pomohol?
To je otázka za milión. Nedávno som čítala Čiernu záhradu, monografiu o tamojšom konflikte, ktorej autor, americký politológ Thomas de Waal, sa Náhornému Karabachu venuje dekády, a nakoniec aj tak priznáva, že je to problém neuchopiteľný, zamotaný, zauzlený a najskôr do dôsledkov neriešiteľný. Kto a čo stojí za terajším – hádam už medzitým znovu zažehnaným – kolom konfliktu, ktoré prepuklo v apríli, nie je jasné, o to viac je, samozrejme, najrôznejších špekulácií. Všeobecne najskôr ale platí, že je to ďalšia potenciálna proxy vojna medzi Tureckom a Ruskom. Ale ani na prvý, ani na druhý pohľad nie je zrejmé, čo by Ankara alebo Moskva mohli mať z toho, ak by tento konflikt vznietili. Môže a nemusí byť náhoda, že boje prepukli krátko po tom, ako americký minister zahraničia John Kerry pri stretnutí s azerbajdžanským prezidentom Ilhamom Alijevom vyzval ku konečnému riešeniu sporu o Karabach. Zdôraznil síce, že riešenie musí byť výlučne diplomatické, ale to ešte nemusí znamenať, že jeho stimul na vzplanutie bojov nezohral nejakú úlohu. USA nemajú na Náhornom Karabachu žiadny záujem, s výnimkou možnosti kopnúť Rusko do členku a možno súčasne s tým kopnúť tam tiež aj Turkov, a to z dôvodov, o ktorých sme hovorili v predchádzajúcej otázke.
V každom prípade sa ale zdá, že zastavenie paľby, ktoré dohovorili Rusi, platí, a dúfajme, že platiť aj bude.
Na záver tradičná otázka: Čo ďalšie zásadné sa za posledný týždeň stalo, čo vás prekvapilo? A čo by sme mali v najbližšom čase rozhodne sledovať?
Bude zaujímavé, ako sa v Holandsku vyrovnajú s protiúnijným referendom, lebo aj keby nakoniec formálne neplatilo, ukáže názor podstatnej časti občanov. A bude, samozrejme, zaujímavé, s čím ďalším prídu „bruselčania“…
Tereza Spencerová v pondelok odlieta do Sýrie. Prajeme jej šťastnú cestu.
Autor: Martin Huml
