To si myslela aj Ginette, ale podľa toho, čo povedal, tak dievčina musela byť jeho sestrou a nemala by na ňu žiarliť. Ale vedela, že sú aj také ženy, ktoré na svojich bratov žiarlia.
Nedala sa však dievčaťom odradiť a išla ďalej vedľa nich. Okrem toho zbadala, že v istej vzdialenosti ide za nimi už aj Denis a ich sleduje a preto nemusela mať obavy, že sa navzájom na velikánskej Akropole, plnej ľudí, stratia. Robieval tak často, keď zbadal, že nadväzuje nové známosti, s ľuďmi, ktorí ju nejakým spôsobnom náhodne zaujali, ako aj teraz. Ak sa aj jemu pozdávali, tak sa po chvíli k nej pridal. V takých záležitostiach nadväzovania kontaktov prenechal iniciatívu vždy len jej. Mala z takého spôsobu nadväzovaní známostí veľké potešenie.
Denis bol v tomto smere oveľa zdržanlivejší a voči neznámym ľuďom aj oveľa skeptickejší.
Dievčina, ktorej Ginettina zaťatosť išla zrejme už poriadne na nervy, na ňu cez zuby zavrčala:
“Takže na shledanou.”
A už aj ťahala svojho sprievodcu za ruku rýchlo preč. To ale vôbec nezabránilo tomu, aby Ginette nekráčala ďalej vedľa nich a položila im ďalšiu otázku:
“Kde v Československu ste bývali?”
Chlapec, ktorý už pred chvíľou dal najavo, že mu je neznáma žena sympatická, ostal stáť a nečakane povedal:
“Ak dovolíte, tak sa vám predstavím. Volám sa Evangelos Berbatiotis a toto je moja sestra Anastázia.”
Ginette sa potešila, lebo dosiahla svoj cieľ. Bolo zjavné, že mladík bol teraz zvedavý na jej reakciu.
Podala mu ruku a predstavila sa:
“Volám sa Ginette Čarnecký a žijem aj s mojím manželom v Paríži. A keďže práve prichádza k nám, tak vám predstavím aj jeho. Akosi sme sa tu stratili z očí pritom, ako som vás prenasledovala.”
Vyriekla to s náznakom ironického úsmevu a pozerala sa do očí dievčaťa, ktoré nevydržalo jej pohľad a sklopilo oči.
“Teším sa, že vás oboch spoznávam”, pokračovala ďalej a potom sa obrátila k Denisovi, ktorý už stál pri nich:
“Denis, aká šťastná náhoda. Objavila som tu tvojich krajanov. Ale sú to takí trochu exotickí tvoji krajania, lebo sú to Gréci, ktorí sa však narodili a žili v Československu.”
Akonáhle sa Anastázia dozvedela, že ich noví známi žijú v Paríži, výraz na tvári sa jej zmenil. Už sa vôbec nedávala odmietavo, ale sa priateľsky usmievala a jej tvár naraz vyžarovala prívetívú zvedavosť.
Denis podal obom mladým Grékom ruku a sa navzájom predstavili.
Evangelos potom odpovedal na Ginettinu otázku, ku ktorej sa ešte nedostal:
“Pochádzame zo severných Čiech, narodili sme sa v Hradci Králové. V Grécku žijeme ešte len polroka. Keďže sa tu zmenili politické pomery a krajina sa demokratizuje, tak sa naši rodičia rozhodli po mnohých rokoch vrátiť do svojej starej vlasti. My sme sa rozhodli odísť z Československa spolu s nimi, hoci to pre nás nebolo vôbec ľahké. Boli sme už, čo je pochopiteľné, viac Čechmi ako Grékmi. Mali sme v Československu veľa priateľov a niekoľkých skutočne veľmi dobrých a rozlúčka s nimi nám padala naozaj veľmi ťažko. Obaja sme tam vyštudovali vysokú školu. Stázka je lekárka a ja som inžinier.”
Pokračovanie nasleduje.
Roman Bednár
Článok publikujeme so súhlasom autora, pôvodný text nájdete na www.roman-bednar.com.
