Hotel Karlovy Vary. Človek by ho čakal v Česku, avšak stojí v kresťanskej štvrti kurdskej metropoly Arbílu, nejakých sto kilometrov od frontu bojov s islamskou republikou. Zrovna sa tu koná konferencia o medzináboženskom dialógu, takže si na prízemí podávajú ruky imámovia s pravoslávnymi a kresťanskými kňazmi. Medzi nimi pobehuje drobný chlapík v obleku. Majiteľ hotela, šesťdesiatpäťročný Laheeb D. Hanna, následne vysvetľuje svoj pohľad na migráciu do Európy či existenciu Islamského štátu.
Psy, mačky a rodina
V Európe si všimol správanie v oblasti ľudských práv, ktoré mu nejde do hlavy: „Chcete ľudské práva pre utečencov, ale na seba nehľadíte. Avšak potrebujete ľudské práva hlavne pre seba. Dávate im jedlo, peniaze, ubytovanie, ale niektorí vaši starí ľudia vyzerajú dosť biedne a v mestách je plno žobrákov.“ Česi podľa neho ešte celkom milujú svoju krajinu, ale ostatní moc nie: „O Nemcoch a Francúzoch dosť pochybujem. V Nemecku sú všade Turci. Keď sa prejdete Parížom, tak je to samý Sudánec a Alžírčan. To nie je dobré. ‚Gastarbeitri' zarobia peniaze v cudzej krajine, ale investujú je doma.“
„Vaša mladé ženy a muži sa s najväčšou starostlivosťou starajú o mačky a psy, ale boja sa zakladať rodiny. A kto sa o nich asi bude v starobe starať? Mačky a psy? Podpora rodiny by mala byť vždy na prvom mieste, ale v Európe to tak nie je. Vaši otcovia prelievali za svoje krajiny krv, a čo mladá generácia? Za niekoľko desiatok rokov nebude mať toto dedičstvo kto brániť a vy ho bez protestu odovzdáte,“ podotýka pre Parlamentné Listy kresťanský reštauratér z Arbílu.
Panny, alkohol a jogurt
Prijať utečencov, ktorí majú kresťanské korene, vraj nie je problém, ale prijať moslimov áno. Daeš, teda Islamský štát, je toho najradikálnejším dôkazom. Ich viera, ako hovorí Hanna, v panny, rieky alkoholu a jogurtu, ktorými budú v raji obklopení, je dosť pevná. „Na univerzite v Basre som mal niekoľko naozaj dobrých priateľov. Radi sa dobre obliekali, občas popili, ich sestry chodili v poslednej móde. Okolo päťdesiatky vymenili priateľské večere za Korán a ženám prikázali nosiť šatky. Avšak najväčšia premena sa odohrala v ich hlavách. Prestali byť sami sebou,“ spomína.
O Arbíle hovorí ako o jednom z najbezpečnejších miest v Iraku, ale priznáva, že mu tu zastrelili bratranca. „Vo všetkých krajinách a kostoloch, čo som navštívil, hovorili kazatelia hlavne o láske, pokore a odpustení. Avšak moslimovia toto nepoznajú. Pre nich sme tí, čo neveria v Mohameda, takže prach. Správajú sa úplne normálne, ale keď nahliadnu do Koránu, začnú rozkazovať, vyžadovať dodržiavanie svojich pravidiel, hľadať na všetkom inom chyby a tak ďalej. Naša vláda je navyše veľmi slabá,“ podotýka.
Vyznanie Prahe a Karlovým Varom
Pracoval ako inžinier pre jednu konštrukčnú spoločnosť v Basre, kde sa postupom času bezpečnostná situácia zhoršila. To bol rok 2003. Uniesli mu bratranca, takže presťahoval rodinu do Arbílu. Avšak až v roku 2007 ukončil pracovný pomer. Na návšteve Istanbulu videl v hoteli muža, ktorý na ostatných pokrikoval hello, hello, nosili mu kávu a noviny. Bol to majiteľ. „Hovoril som si, to nie je zlé povolanie,“ líči, ako sa chytil myšlienky postaviť a prevádzkovať hotel, ktorú v roku 2011 premenil v realitu.
Medzitým ale s manželkou každý rok cestoval po Európe a vždy začínali v Česku. Veľmi sa mu zapáčilo v Karlových Varoch, Praha je podľa neho úžasné múzeum. Takže keď vyberali meno pre svoj hotel, mali dve možnosti. Manželka sa rozhodla pre názov s ťažšou výslovnosťou, ktorý je pre Iračanov a Kurdov navyše komplikovaný na zapamätanie. „V Česku sme za ten čas poznali nespočetné množstvo priateľov, vaša pohostinnosť je úžasná. Založil som cestovnú kanceláriu Karlovy a začal organizovať zájazdy k vám. Roznieslo sa to a miestni konečne spoznali, ako sa vyslovujú Karlovy Vary,“ smeje sa. A tak vysoko nad Ankawou, kresťanskou štvrťou zväčša moslimského Arbílu, svieti v noci nápis Hotel Karlovy Vary a niektorí miestni dokonca už aj vedia, čo to znamená.
