Množia sa varovania pred príchodom ďalšej ekonomickej krízy. Exšéf Bank of England Lord Mervyn King napríklad uvádza, že svetové hospodárstvo je na pokraji ďalšej havárie. Česká ekonómka Šichtařová prorokuje krízu s veľkým K, bežne sa používa termín „dokonalá búrka“. Ekonomická búrka sa vraj začne na finančných trhoch, ktoré sú údajne prehriate. Čo z toho môže byť pravda a v akom horizonte?
Nebol by som zase až taký veľký pesimista. Problémom svetového hospodárstva je najmä to, že neefektívne štátne zásahy manipulujú so štruktúrou ekonomík, čo najmä v regulovaných oblastiach vedie dlhodobo k neefektívnemu rozdeleniu kapitálu. Centrálne banky tiež systémovo manipulujú s časovými preferenciami spotrebiteľov a podnikateľov, čím nabádajú k prehnanému zadlžovaniu, tým sa finančné trhy a reálna ekonomika v rôznych cykloch prehrievajú. Na základe systémovej manipulácie s úrokovými sadzbami sa v princípe viditeľné problémy najviac materializujú na trhoch s nehnuteľnosťami a suverénnymi dlhopismi, čo je následne sprevádzané rôznou mierou hospodárskeho poklesu.
Na druhej strane, ľudstvo si historicky poradilo s oveľa horšími problémami a krízami, než bola nedávna veľká finančná a hospodárska kríza. Samozrejme, všetci vieme, že žiadna poriadna „liečba“ neprebehla a mnohé problémy z minulosti sa len odsunuli do budúcna s nádejou, že sa časom nejako rozpustia v budúcnosti. Možnosti nominálnej ilúzie tlačením peňazí sú naozaj obrovské a pokušenie politikov a centrálnych bankárov je naozaj veľké. Nechcú priznať vlastné chyby a radšej pristupujú k alibistickým riešeniam a vytĺkaniu klinu klinom. Ako dokonca nedávno paradoxne poznamenal aj šéf menovej ekonomickej sekcie Banky pre medzinárodné platby, teda akejsi centrálnej banky všetkých centrálnych bánk, Claudio Borio, je potrebné prehodnotiť všetky doterajšie myšlienkové piliere, na ktorých menová politika stojí. Menová manipulácia behom času vedie k zlej alokácii zdrojov, a teda k nižšiemu hospodárskemu vzostupu.
Domnievam sa, že aj alibistický príklon k zvýšeným regulačným požiadavkám je krok zlým smerom. Je to rovnaké ako ochladzovať prehrievajúci sa papiňák zvonku. Teda logicky to situáciu ešte paradoxne môže zhoršiť a potenciálna „dokonalá búrka“ môže byť ešte dokonalejšia. Päť dní pred svojím pádom Lehman Brothers vykazoval kapitálovú primeranosť „Tier 1“ na úrovni 11 percent, teda skoro trikrát viac ako vtedajšie minimum.
Čína v mnohých ohľadoch stagnuje, jej problémy sa prelievajú do celého sveta. Ako hodnotíte budúcnosť ambicióznej nastávajúcej veľmoci? Považujete za zaujímavé jej projekty, ktorými sa snaží presadiť v zahraničí, napríklad projekt novej Hodvábnej cesty a niektoré ďalšie investície? Máme sa báť čínskych investorov, za ktorými môžu byť skryté veľmocenské snahy Číny?
Zatiaľ čo existuje mnoho obáv ohľadom čínskej stagnácie, ja si paradoxne naopak myslím, že súčasné ochladzovanie je pre globálnu ekonomiku veľmi pozitívne aj vďaka dôvodom, ktoré som uviedol k prvej otázke. Čína pretvára svoju štruktúru hospodárstva tak, aby sa stala viac spotrebnou ekonomikou. A má, samozrejme, vplyv na celú svetovú ekonomiku. Tá na tom ale môže dlhodobo len zarobiť, pretože silný čínsky spotrebiteľský dopyt zvýši robustnosť celého svetového hospodárstva. Čínska ekonomika už je natoľko veľká, že je samozrejmé, že jej zahraničné investície musia byť zaujímavé. Vrátane toho, že sa to dá považovať aj za určité veľmocenské snahy. Musíme tak dúfať, že v Číne bude postupne dochádzať čoraz viac nielen k ekonomickej liberalizácii, ale rovnako tak aj k politickej.
Ako bude Čína konkurovať Rusku a jeho Eurázijskej únii? Chce investovať v Strednej Ázii…
Ja som vždy opatrný, keď sa hovorí o konkurencii medzi štátmi. V ideálnom svete by si, samozrejme, medzi sebou mali konkurovať len jednotlivci a firmy. Myslím si, že Číňania vedia, že ich hybridný model môžu ťažko niekam exportovať. Zostanú tak pravdepodobne pri exporte svojho tovaru, ľudí a peňazí. Pokiaľ budú investovať viac v Strednej Ázii, prečo nie? Možno sa tak vyriešia aj mnohé súčasné problémy, ktoré trápia Európu, Ameriku aj Rusko. Napokon k tomu existuje aj jeden úsmevný vtip: „Ako najlepšie vyriešime problém ISIS, utečencov, radikálneho islamizmu a zároveň zabránime vyhynutiu vzácnych nosorožcov? Po Ázii rozhlásime, že najväčším afrodiziakom nie sú rohy nosorožcov, ale semenníky džihádistov.“
Aký je stav ruskej ekonomiky? Ako sa vysporiadala so sankciami a nízkymi cenami ropy a plynu?
Samozrejme, všetkým v Rusku je jasné, že model väčšinovej závislosti od exportu surovín je dlhodobo neudržateľný, ak má Rusko bohatnúť nejakým rýchlejším tempom. Z Ruska je potrebné urobiť partnera vyspelého sveta. To je jediná cesta k väčšej politickej a ekonomickej liberalizácii Ruska. Nie sankcie. Krajina, ktorá sa v minulosti vysporiadala s Wehrmachtom, si dokáže poradiť aj so sankciami a nízkymi cenami ropy a plynu. Prajme si, aby Rusko bohatlo, a nie stagnovalo a bolo izolované. Pre celý svet to bude len dobré.
Kým ekonomika rastie, ľavicoví pozorovatelia kritizujú fakt, že bežní ľudia, aj v Českej republike, často rast nepociťujú. Teda, že reálne mzdy a životná úroveň nerastú tak, ako by mali. Rovnako pokračuje trend častejšieho uzatvárania pracovných úväzkov na iný, než je hlavný pracovný pomer, čo mnohých ľudí vedie do príjmovej neistoty alebo rovno do pracujúcej chudoby. Ako sme na tom v tomto smere v ČR, ako je na tom západná Európa? A čo Spojené štáty, kde mnoho ľudí funguje na potravinových poukážkach?
To, samozrejme, súvisí aj s tým, čo som povedal v odpovedi na prvú otázku. Menová a regulatórna manipulácia s ekonomikou dlhodobo spomaľuje ekonomický rozvoj a zvýhodňuje logicky regulované sektory. Umelá devalvácia koruny to len priživuje. Udržiava sa neefektívna výrobná štruktúra, ktorá je závislá od spracovateľského priemyslu s nízkymi mzdami. Teda máme aj menej robustný spotrebiteľský dopyt a konvergencia k vyspelému svetu stagnuje. Venoval som sa tomu napríklad aj vo svojom článku ČNB spomaľuje konvergenciu k vyspelému svetu.
Podľa zistení mimovládnej organizácie Oxfam jedno percento najbohatších ľudí sveta v roku 2015 vlastnilo viac majetku než zvyšných 99 percent populácie planéty. Šesťdesiatdva najbohatších ľudí sveta disponuje rovnakým majetkom ako 3,5 miliardy ďalších obyvateľov zeme. Čo na to hovoríte? Kde je príčina? Môže za týchto podmienok vôbec existovať voľný trh rovnej súťaže? Neškodí to slobodnému podnikaniu? Nie je napríklad odstraňovanie obchodných bariér iba nahrávka pre nadnárodné korporácie, monopoly a oligopoly, aby zničili konkurenciu malých a stredných podnikov na národnej úrovni? Dá sa to vôbec nejako riešiť? Ako možno konkurovať takej koncentrácii kapitálu? Nemal v tomto Marx pravdu?
Samozrejme, sú za tým aj historické dôvody dlhodobej akumulácie kapitálu, ktoré neprebiehali v érach slobodného podnikania a „ľudového kapitalizmu“. Je tu, samozrejme, aj efekt takzvaného ovládnutého strážcu, keď si majitelia kapitálu vytvárajú také regulačné prostredie, ktoré ich má pred verejnosťou „krotiť“, ale v princípe ich skôr chráni. Preto tiež vidíme, že mnoho nových mladých podnikateľov dokáže z nuly uspieť len v sektore informačných technológií a sociálnych sietí, nie v klasických priemyselných odvetviach.
Ťažko to tak môžeme zvádzať na voľný trh naozaj rovnej súťaže, keď v ekonomickej histórii praktický nikdy neexistoval. Je to zamieňanie príčin a následkov. Paradoxne to znamená, že sa kapitál ešte viac koncentruje. Aj štátne záchranné operácie po roku 2008 zvýhodňovali najmä finančný sektor a priemyselné konglomeráty. Je to taký začarovaný kruh. Bohužiaľ, je tu aj ďalší aspekt. Určitá časť politikov proste má záujem, aby väčšina voličov bola chudobná, inak by svoj populizmus nedokázali predať… Marx v tomto zamenil príčinu za následok. Veľké príjmové nerovnosti v 19. storočí boli spôsobené hlavne procesom transformácie z feudálnych čias. Historicky nikdy neexistoval bod, keď všetci začínali za rovnakých podmienok. Ako sa hovorí „krv nie je voda“. Myslím si, že Marx mal viac rozoberať mravnosť dedičstva pri transformácii feudálnej spoločnosti a nie tak veľmi slobodu podnikania.
Podľa štatistického úradu poklesla v rokoch 2007 až 2014 reálna kúpna sila americkej domácnosti (respektíve jej medián) po započítaní inflácie o štyritisíc dolárov… Opäť. Nenahráva súčasný systém veľkým korporáciám na úkor strednej triedy?
Áno, súčasný systém nie je férový k strednej triede a zaťažuje ju najviac.
A nie je to tak, že stredná trieda nesie na svojich pleciach hlavnú daňovú záťaž – dotuje nadnárodné korporácie aj sociálne slabých či neprispôsobivých?
Takto zjednodušene sa to povedať nedá, samozrejme, by mala platiť rovnosť ľudí a podnikateľských subjektov pred zákonom. Väčšina politikov ale chce robiť sociálne inžinierstvo a to je založené na tom, že niekoho zvýhodňujete a niekomu škodíte, aj keď mu populisticky vymývajú mozog a on ich volí. To je aj typickým dôsledkom súčasného školského systému, ktorý podporuje medzigeneračnú sociálnu saturáciu.
Aké je ideálne miesto Českej republiky na ekonomickej mape sveta a čo by malo Česko zmeniť? Ekonóm Milan Zelený upozorňuje, že pre nás sa už končí doba lacnej práce a že veľa investorov začne odchádzať. Odporúča preto výraznú podporu tých najmenších českých podnikov. Rovnako tak Ilona Švihlíková odporúča podporu mikroekonomiky. Kde je teda cesta? Čo podporovať? Export do krajín BRICS?
Éra lacnej práce sa skutočne končí, ale musia to chcieť aj politici a ČNB nesmie manipulovať s českou menou. Ja však nemám rád slovo podpora. Vždy sa musia nastavovať spravodlivé a efektívne inštitucionálne podmienky pre všetkých. Keby sa tak dialo, už dávno nie sme územím lacnej práce. Boli to ale paradoxne odbory, ktoré podporovali trebárs investičné stimuly… Je potrebné radikálne zmeniť školský systém a prepojiť ho s reálnym svetom. Čítal som pred nedávnom niektoré odôvodnenia akreditačnej komisie, a to už naozaj hrôzou vstávajú vlasy na hlave. Napríklad sa niektoré nové, vo svete moderné odbory sabotujú s tým, že tu „nemajú tradíciu“. Akú tradíciu tu ale môžu mať? Školy sa boja oponovať a je to začarovaný kruh, ktorý ide proti akademickej slobode. Celý systém akreditácie vzdelávania je jednou z najväčších bŕzd súčasného rozvoja našej krajiny. Preferuje formu a obsah uteká od dynamickej reality dnešného sveta. Inovatívny potenciál našej ekonomiky potom stagnuje.
Z predchádzajúcej otázky úplne oddeľme dohodu TTIP. Akým spôsobom sa vo vás osobne vyvíja úvaha v zmysle „podpísať, nepodpísať“? Ako sa pozeráte na súčasný stav procesov ratifikácie TTIP?
Dohode TTIP by pomohlo, aby bola viac transparentná a nerokovalo sa o nej za zatvorenými dverami. Každá liberalizácia obchodu je pozitívna, ak to neznamená len liberalizáciu pre štátom zvýhodnené sektory, ktoré sú reguláciami naopak chránené. To je tá základná dilema „podpísať, nepodpísať“.
Ako vážne v súčasnosti vyzerá hrozba ešte väčšieho zbedačovania tretieho sveta, najmä Afriky, v dôsledku klimatických zmien? Čiže búrky, záplavy a najmä sucho. Geológ Václav Cílek často opakuje, že v dôsledku týchto procesov sa môžeme tešiť na ďalšie migračné vlny do Európy. Má pravdu? Existuje nejaké riešenie?
Historicky si ľudstvo poradilo s oveľa väčšími katastrofami, ktoré si vyvolalo samo. Neťahal by som do toho prírodné vplyvy. Ak bude Afrika viac bohatnúť, nevykresľoval by som nejaké katastrofické scenáre.
Geneticky modifikované potraviny, téma diskusie o chudobe a kvalite výživy. Ste pre ich ďalšie rozvíjanie? Súhlasíte s tvrdeniami, že nielen geneticky modifikované, ale aj iné potraviny pochybnej kvality začínajú byť problémom výživy chudobnejšej časti obyvateľstva, najmä v USA?
Samozrejme, je to vážna téma. Chudoba, zdravotný stav a kvalita výživy je, pochopiteľne, často začarovaný kruh. Všetci máme len jeden život, jedno zdravie… Nízka kvalita výživy v detstve a dospievaní často nenávratne poškodí zostávajúce fázy života. V USA sú prevádzky rýchleho občerstvenia priamym znakom chudoby. Paradoxne som sa s tým stretol dokonca aj pri mojom vedeckom pôsobení v elitnej Cornell University v USA. Väčšina čínskych študentov vďaka rodičom jazdila v drahých autách a jedla v najlepších reštauráciách, zatiaľ čo mnoho amerických študentov sa muselo dlhodobo zadĺžiť, jazdilo v ojazdených autách a jedlo vo fastfoodoch. Je to taký paradox dnešného sveta. Politici jednoducho musia menej manipulovať a svet musí rýchlejšie bohatnúť. Inak sa to nevyrieši.
Vo svetle všetkého, o čom sme hovorili.. Aké ekonomické recepty teraz potrebuje vyspelý svet? Novátorsky ľavicové typu nepodmienený základný príjem, zdaňovanie neproduktívneho kapitálu, zdaňovanie vyšších príjmov, fair trade usporiadanie vzťahov medzi chudobnými a bohatými krajinami? Alebo konzervatívne pravicové, teda vyššiu zodpovednosť jedinca, odbúravanie sociálneho štátu, znižovanie daní, liberalizácia trhu práce? Alebo národný kapitalizmus typu Ruska a Číny, kde je štát v určitých oblastiach veľmi silný, kontroluje strategické a sieťové odvetvia, na druhej strane sú tam nízke dane, snaha odbúravať byrokratickú záťaž?
Prerozdeľovacie metódy nepomôžu. Paradoxne totiž ešte viac saturujú stav medzigeneračne a sú demotivačné. Ako som už hovoril, je potrebné nastavovať spravodlivé a efektívne inštitucionálne podmienky pre všetkých. Sociálny štát je demotivačným populistickým nástrojom, ktorý nízkopríjmové rodiny udržiava v chudobe naprieč generáciami. Je potreba viac dobrovoľnej solidarity, ktorá je ale paradoxne sociálnym štátom vytláčaná. Ľudia medzi sebou budú obchodovať a pomáhať si do takej miery, ako im to umožníte.
Pre niektorých by bol rozpad EÚ katastrofou, pre niektorých požehnaním. Viete si predstaviť lepšiu Európu bez EÚ? Ako by naša krajina dokázala hospodársky obstáť bez EÚ? Stala by sa korisťou Ruska, ako počujeme v podstate zakaždým, keď sa o rozpade EÚ hovorí?
Myslím si, že je lepšie sa pokúsiť EÚ reformovať, prispôsobiť ju súčasným svetovým dynamickým zmenám a členské štáty by mali vedieť povedať dosť, ako sa to dnes často aj deje. Je potrebné najmä urobiť niečo s tým neuveriteľne neefektívnym systémom regulácií a dotácií, ktorý sa neuveriteľne zneužíva. Nie je ale rozhodne dobré rúcať tie aspekty súčasného stavu, ktoré národy naopak spájajú. EÚ sa nesmie uzavrieť a musí vnímať národnú pestrosť. Historicky by bola Európa bez EÚ úplne niekde inde a je teda veľmi problematické hovoriť o tom, čo by bolo keby. Dokázala by obstáť, ak by existovala len zóna voľného obchodu? Či by sme sa stali korisťou Ruska? Pokiaľ sme členmi NATO, asi niekto aj v dospelosti príliš sleduje rozprávku o vlkovi a zajacovi.
Tomáš Munzi je predsedom správnej rady Czech Enterprise Institute, členom správnej rady Asociácie financovania infraštruktúry pre mobilitu (AFIM), pôsobí v Národohospodárskej fakulte VŠE a podniká v oblasti poradenstva a informačných technológií. Absolvoval Vysokú školu ekonomickú v Prahe a medzinárodný Master program IEL – International programme in Comparative Analysis of Institutions, Economics and Law, jointly with Cornell University, Ecole Polytechnique of Paris and Universiteit van Gent. V roku 2011 pôsobil ako Visiting Scholar v Cornell University v USA, kde sa zaoberal hospodárskou politikou a reguláciami. V USA tiež absolvoval letné univerzity CATO, Foundation of Economic Education a Mises University.
