Hradný zahraničnopolitický expert Hynek Kmoníček tvrdí, že v migračnej kríze ide Európe o existenciu. A nie je sám. Aj Donald Tusk hovoril o možnosti rozpadu EÚ ako o pravdepodobnejšom ako inokedy. Tak teda: Schengenský priestor, euro a EÚ ako taká. Čomu z toho hrozí rozpad, rozklad, významné oklieštenie?
Ja by som rada oddelila dve veci. Jednak úplne správne varovanie Hynka Kmoníčka, že dnešná kríza EÚ nie je len tak nejakým bežným dohadovaním sa, ale ide o zachovanie dlhodobej existencie Európy. Európski politici sa však podľa toho nesprávajú, neuvedomujú si závažnosť situácie a sú laxní. Na druhej strane európski politici každú chvíľu strašia, že ak nepríjmeme nimi presadzované riešenia, tak hrozí rozpad EÚ (napríklad ak nepríjmeme utečenecké kvóty) – na to už som alergická, lebo ich návrhy sú často neskutočne blbé.
A teraz ku konkrétnym ohrozeniam. Áno, schengenskému priestoru hrozí výrazné obmedzenie, pokiaľ sa urýchlene nezastaví prúd migrantov. Euro nevidím v bezprostrednom ohrození, hoci sa domnievam, že pre niektoré, najmä južné štáty nie je vhodné, ako ukázala kríza z minulých rokov.
Pre niektorých by rozpad EÚ bol katastrofou, pre niektorých požehnaním. Viete si predstaviť lepšiu Európu bez EÚ? Ako by naša krajina dokázala hospodársky obstáť bez EÚ? Stala by sa „korisťou Ruska“, ako počujeme v podstate vždy, keď sa o rozpade EÚ hovorí?
Hoci som kritická k fungovaniu EÚ, je nezodpovednosť si myslieť, že rozpad EÚ by bol požehnaním. Krajiny Európskej únie sú natoľko previazané, že rozpad Európskej únie by sa prejavil výrazným poklesom hospodárskej aktivity a tým aj zamestnanosti. Čo si však dokážem predstaviť, je lepšie fungovanie Európskej únie. Európu demokratickejšu, Európu transparentnejšiu, Európu budovanú zdola záujmami ľudí a nie záujmami veľkých firiem či bánk. Nebojím sa, že by sme sa stali „korisťou Ruska“ – to je nezmyselné strašenie niektorých európskych politikov, o ktorom som hovorila v predchádzajúcej otázke. Objaví sa vždy, keď im dôjdu argumenty. Je smutné, že sa k podobnému strašeniu uchyľuje aj český premiér.
Francúzsko, Británia, Dánsko, Holandsko, Maďarsko, Poľsko… Vo všetkých týchto krajinách existujú výrazné politické sily, ktoré sa odkláňajú od hlavného prúdu európskeho myslenia. Chcú výstup svojich krajín z EÚ, prípadne nadviazanie väčšej spolupráce s Ruskom. Mal by sa Brusel niektorých z nich obávať? Ktorých najviac?
Brusel by sa mal v prvom rade obávať, že nemá kontakt s ľuďmi a nie je schopný im načúvať. Napr. vďaka Lisabonskej zmluve zaviedol európske občianske iniciatívy, ktoré mali dať možnosť občanom podieľať sa na vytváraní legislatívy EÚ, ale všetky návrhy týchto občanov buď ignoruje (Stop TTIP – podporili skoro tri milióny ľudí), alebo ich hádže pod stôl (Právo na vodu – skoro dva milióny podpisov). Ľudia rozdávajú vo voľbách karty a politici podľa nich musia hrať. Nemôžeme predsa „brániť“ demokraciu tým, že rovnako ako nemecký minister financií naznačíme, že voľby nemôžu meniť politiku krajiny. Osobne sa mi síce nepozdávajú strany, na ktoré narážate, ale s nimi je potrebné sa stretnúť vo volebných súbojoch v jednotlivých členských štátoch.
Liberálne orientovaní pozorovatelia nabádajú k začleneniu čo najväčšieho počtu migrantov do Európy, „jastraby“ naopak varujú pred nepokojmi či občianskou vojnou, ktorú „neeurópania“ v Európe vyvolajú, a pred kriminálnymi a sociálnymi problémami. Zamestnávateľské zväzy považujú imigráciu za produktívnu, niektorí ekonómovia však varujú, že pracovných miest, hlavne nekvalifikovaných, bude v budúcnosti ubúdať a imigranti budú záťažou. Tak čo je teda v tomto smere pre Európu dobré?
Nezdieľam Vítaciu kultúru, ktorá sa naivne raduje z príchodu utečencov do krajín EÚ. Ani nie je pravdivé tvrdenie, že potrebujeme v EÚ novú pracovnú silu. Nás naopak čaká veľmi zložité prispôsobenie novému trendu tzv. Priemyslu 4.0, ktoré bude znamenať citeľný úbytok pracovných miest na menej kvalifikovaných pozíciách pre nový nástup robotizácie.
Nesmieme však v sebe potlačiť ľudskosť. Treba pomôcť ľuďom, ktorých vyhnala vojna z domovov, ale je potrebné pomáhať, čo najbližšie k miestu konfliktu, aby sa mohli vrátiť do svojich domovov po skončení vojny. Je potrebné zabezpečiť dôstojné podmienky v utečeneckých táboroch.
Situácia v Európe vo veci imigrantov sa začína vyhrocovať – zatiaľ len v Grécku, na grécko-macedónskej hranici a čiastočne v Rakúsku a Bavorsku, ktoré hovoria o privieraní hraníc. Počúvame o humanitárnej katastrofe, ale aj o bezpečnostných hrozbách zo strany migrantov, medzi ktorými môžu byť vycvičení vojaci či teroristi. Čo v celej veci vidíte vy?
Ja vidím hlavne chyby v zahraničnej politike, dôsledky bezhlavého vojenského konania niektorých štátov NATO, nedostatočne efektívnu rozvojovú pomoc a trestuhodne zlú povojnovú rekonštrukciu niektorých štátov. Osobne vidím najväčšie problémy EÚ a aj jednotlivých členských štátov v neskorej reakcii, v neschopnosti sa dohodnúť, v nátlakovej politike, vo zvaľovaní viny na druhých.
Utečenecká kríza už trvá skoro rok. K nám zatiaľ utečenci ísť nechcú, niektorí analytici však strašia, že séria uzatvárania hraníc by to mohla zmeniť. Počúvame o neľudskom prístupe Čechov (aj Slovákov), ktorí utečencov masívne nechcú. Ako sa to celé pre náš národ skončí? Ako obstojíme?
Samotné zatváranie hraníc nespôsobí, že by sa k nám začali hrnúť utečenci, ale v prípade nejakého vyostrenia situácie v Nemecku by sa mohlo stať, že by sa napríklad odmietnutí migranti snažili dostať na naše územie. Vláda na to musí byť pripravená a v prípade potreby zaistiť ochranu našich hraníc. Nemyslím si, že Česi sa správajú neľudsky – ľudskoprávne organizácie a ombudsmanka zveličujú problémy, ktoré nevyhnutne prichádzajú, keď sa nečakane objaví väčšie množstvo utečencov v utečeneckom zariadení či na hraniciach. V Českej republike sa integrovali stovky tisíc Vietnamcov a Ukrajincov a žiadne napätie to nevyvolávalo. Česi majú oprávnený strach z novej neznámej moslimskej migrácie, ale ani tento strach nám nesmie brániť v racionálnej debate o veľmi citlivej téme. Takže dúfam, že sa v debatách vyhneme emocionálnym výkrikom, ktoré k racionalite majú ďaleko.
V Sýrii bolo dohodnuté prímerie, ktorému nikto príliš neverí. Západ obviňuje Rusko z brutálneho postupu majúceho za cieľ udržať za každú cenu pri moci Asada. Rusko zase obviňuje Turecko z podpory Islamského štátu a naznačuje, že by Západ, Turecko a Saudská Arábia v rámci „plánu B“ mohli obsadiť časti Sýrie. Kde je pravda? A hlavne, kde je budúcnosť vojnou ničenej Sýrie?
Budúcnosť Sýrie vidím v nezávislom unitárnom sekulárnom štáte, do ktorého sa vrátia jeho občania a budú spoločne pracovať na mierovom rozvoji krajiny. Sýria je nešťastný prepletenec záujmov niekoľkých veľmocí a to robí riešenie situácie neskutočne zložité. Ustúpiť budú musieť všetci. A takéto cynické správanie veľmocí sme tu už dlho nemali.
„Náš muž v NATO“, generál Petr Pavel, označil Rusko za väčšiu bezpečnostnú hrozbu ako Islamský štát. NATO prisúva vojská k ruskému územiu, z Pobaltia, z Poľska i odinakiaľ počúvame, že Rusko je aj naďalej hrozbou pre Európu. Je to tak? Beriete vážne odhady tvrdiace, že pri obsadení Pobaltia by NATO nestihlo reagovať? Či skôr hrozbu „hybridnej“ vojny proti EÚ spočívajúcej v podpore strán a politických názorov všeobecne usilujúcich o rozpad EÚ a príklon jej členských krajín k Rusku?
Odmietam túto hystériu niektorých kruhov o hrozbe Ruska, to je stará optika studenej vojny. Rusko sa správa ako sebavedomá veľmoc, ale nie je hrozbou pre Európsku úniu.
Situácia Ruska ako takého môže vyzerať znepokojujúco pre problémy s cenou ropy, ktorá podráža ruskú ekonomiku. Ľudia síce Putinovi veria, ale… Ani Rus nemusí vydržať všetko. Máme sa báť rozpadu Ruska? Vnútorných konfliktov? Príchodu niekoho ešte viac vyhraneného voči Západu? Obnovenia konfliktu na Ukrajine alebo začiatku inej vojny za účelom vzbudenia vlastenectva a zakrytia vnútorných problémov? Na aké faktory v „ruskej“ problematike sa bežne zabúda?
Iste, súčasné ceny ropy spôsobujú Rusku nemalé ekonomické problémy, ale nedomnievam sa, že by to malo spôsobiť také problémy, ktoré by viedli k dôsledkom, ktoré spomínate. Ja naopak do budúcna vidím veľký potenciál pre české (slovenské) firmy exportovať do Ruska a investovať v Rusku. A zároveň vidím v Rusku dôležitého partnera Európskej únie.
autor: Daniela Černá
- Reklama -
