Píše, že uzavretie balkánskej migračnej trasy nie je žiadne “uzavretie hranice“, ale normálny stav prevádzky na každej štátnej hranici. “Keď prechádzajú tisíce ľudí bez dokladov najskôr zvonku cez schengenskú hranicu do schengenského priestoru (z Turecka do Grécka), potom zo schengenského priestoru do krajiny mimo EÚ (z Grécka do Macedónska), a potom z krajiny mimo Únie do únijnej krajiny (zo Srbska do Chorvátska), a potom znovu cez schengenskú hranicu dovnútra Schengenu (z Chorvátska do Slovinska), aby sa nakoniec mohli usídliť v Nemecku, žiadna normalita to nie je a nemôžu si to dovoliť ani žiadni utečenci,” uvádza Doležal.
Podotýka, že človek má síce ľudské právo utekať do bezpečia, ale nemá ľudské právo utekať do Nemecka. “Utečencom je treba pomôcť v rámci tejto zásady,” zdôrazňuje.
Za absurdnú považuje predstavu, že táto vážna európska kríza sa dá vyriešiť tak, že sa utečenecký prúd pod nátlakom rozdelí aj do slabších krajín EÚ, zároveň sa však EÚ spoľahne na dobrú vôľu a pomoc krajín, pre ktoré kríza znamená vítanú príležitosť Úniu vydierať. “Čiže na Turecko, ale aj Grécko, ktoré to úspešne robí už od svojho nedávneho ekonomického zrútenia, alebo na Rusko, konkurenta a protivníka EÚ, ktoré má svoje globálne mocenské plány tradičnej povahy,” píše Doležal.
Terajšie “zablokovanie” balkánskeho koridoru je podľa neho absolútne základná skúška, ku ktorej prišlo spontánne, bez súhlasu a, zdá sa, že aj proti vôli vedenia EÚ a hlavne nemeckej vlády a nemeckej kancelárky Merkelovej.
Zablokovanie balkánskej cesty iste nie je samoúčel a konečný cieľ, ale len prvý krok. Je úplne zjavné, že ak sa to podarí, bude nutné zvažovať ďalšie kroky. “Predovšetkým: tých migrantov, ktorí už do Európy prenikli, bude veľmi ťažké vo veľkom množstve repatriovať, a nezostane nič iné, len aby krajiny nepostihnuté migráciou (a teda tiež ČR) ich nejakú nezanedbateľnú časť tiež prevzali,” myslí si Doležal.
Varuje, že ak samit EÚ budúci týždeň blokáciu balkánskeho tunela vzdá alebo ak sa dovtedy balkánsky uzáver sám od seba zrúti, obáva sa, že tento samit alebo niektorý ďalší sa môže nakoniec stať akousi kópiou Mníchovskej konferencie z roku 1938. “To znamená, že na ňom vedenie EÚ a nemecké vedenie ustúpia vydieračom v Únii aj mimo nej (Grécko, Turecko, Rusko) a rezignujú na záujmy bezprostredne ohrozených či priamo postihnutých krajín Balkánu a stredovýchodnej Európy v Únii aj mimo nej (od Macedónska cez Bulharsko až po Rakúsko) a Európa sa nevydá na cestu k integrácii, ale k zosuvu,” uzatvára Bohumil Doležal.
Celý text TU.
Autor: vam
