V „džungli“ ste prežili noc po tom, čo padlo rozhodnutie o jej čiastočnom vyprataní. Navyše sa s ním podľa niektorých médií už začalo. Aké boli reakcie tunajších obyvateľov?
Na správy, že tábor zničia, sú tu ľudia už skoro zvyknutí. Každý večer sa koná komunitná porada, kde sa stretávajú organizátori tábora s vedúcimi jednotlivých národnostných komunít. Vymieňajú si aktuálne informácie. Všetko je ale stále v procese. Snažíme sa vždy hovoriť pravdu bez príkras. Ľudia sú na to tak zvyknutí. Sú pod dlhodobým stresom. O búraní „džungle“ sa vraj veselo informuje, ale tu zostáva všetko pri starom. Neviem, kde to tí novinári zobrali.
Prečo migranti toľko stoja o zachovanie „džungle“, kde žijú v príšerných podmienkach, keď im francúzska administratíva ponúka lepšie bývanie?
Je to trochu komplikovanejšie. Ľudia sú v Calais, lebo chcú ísť do Anglicka. Ich motivácie sú rôzne. Väčšina tých, s ktorými som hovoril, tam chce ísť za príbuznými. Každý vie, že kľúčovým je odobratie odtlačkov prstov. Tam, kde sú migrantom odoberané odtlačky, môžu požiadať o azyl. Nemôže si vybrať, kde oň požiada. Keď mu teda zoberú odtlačky tu, zostane tu. Veľa ľudí má za sebou niekoľkomesačné putovanie a brutálne zážitky. Niektorí videli smrť. Sú to veci, o ktorých nikto veľmi nehovorí. A tu sú v podstate takmer na konci svojej cesty do Anglicka. Preto nechcú odísť do oficiálneho francúzskeho ubytovania, kde ich registrujú a odoberú odtlačky. V rámci rozsudku v Lille však padla aj ponuka, že ľuďom, čo sa ubytujú oficiálne, nebudú odobraté odtlačky, ale zmerajú im veľkosť dlane a prstov. Nepôjde o tak záväzný spôsob registrácie a budú môcť požiadať o azyl v Anglicku. Na druhej strane neexistuje žiadna garancia z britskej strany, že to tak bude. Väčšina utečencov sa už mnohokrát spálila, takže ničomu príliš neverí.
Najzastúpenejšími národnosťami v calaiskej „džungli“ sú Sýrčania, Iránci, Afganci a Sudánci. Sú tu aj Eritrejčania, Etiópčania, Katarčania, Egypťania a tak ďalej. Je to tu taký svet v malom. Nevznikajú medzi utečencami konflikty? Napríklad medzi náboženskými skupinami, teda – suniti versus šiíti, či trebárs medzi ľuďmi znepriatelenými občianskou vojnou ako Etiópia verzus Eritrejčania?
Za ten týždeň, čo som tu dobrovoľníkom, som sa so žiadnym konfliktom nestretol. Tí, čo tu žijú v provizórnych a zlých podmienkach, spolu jednoducho musia vychádzať. Vychádza to zo snahy o čo najlepšiu komunikáciu. Každá skupina má svojho prekladateľa, aby sa informácie rozšírili ku všetkým. Na náboženské či politické rozpory tu nie je miesto, ani čas. Hneď prvý deň som tu mal neskutočný zážitok. Zastavilo ma auto plné zahalených moslimských dievčat s tým, že nám nechali v kostole škatuľu anglických prekladov Biblie. V dnešnom svete to vyzerá skoro ako zázrak, ale tu je to normálne. Delenie ľudí podľa náboženského alebo rasového kľúča nemá význam. Všetci tu spolu žijeme a fungujeme. Moslimovia, kresťania, ateisti a ďalší.
Čo si však myslíte o rozdelení Čechov na protiimigrantský tábor a dajme tomu takzvaných slniečkarov?
Akékoľvek delenie na dva tábory je snaha sprehľadniť situáciu. Buď je pre nás také rozdelenie vyhovujúce, alebo s ním nie sme spokojní a vidíme, že je vec zložitejšia, a sme ochotní sa na ňu pozrieť detailnejšie. Rozdelenie existuje a v oboch táboroch je, bohužiaľ, veľa ľudí, čo zastávajú extrémne stanoviská. Osobne mi úroveň debaty u nás prišla nepravdivá, zavádzajúca. Najlepšie je oboznámiť sa so situáciou priamo na mieste. Keď mám možnosť si niečo overiť, zoznámiť sa s ľuďmi, je to pravdivejšie než sledovať každý deň správy. So svojím krokom vydať sa sem som spokojný. Potvrdilo sa, čo som si v hĺbke duše myslel. Spoznávam tu ľudí, čo chcú žiť v pokoji, smejú sa, nie sú násilní či zlí. Nekoná sa tu žiadna náboženská vojna, nerežú sa tu hlavy. Na internete to ale skoro vyzerá, že je Calais plné násilníkov. Pre mňa tu bolo nervydrásajúce stretnutie s deťmi, ktorých tu je opustených od 10 do 16 rokov cez štyri stovky.
„Džungľou“ som prechádzal dva dni a videl som naozaj len statných mužov v najlepšom veku, ako sa tvrdí v médiách. Detí a žien som zaznamenal tak dvadsať…
To neznamená, že tu nie sú. Moslimské ženy sa držia hlavne doma. A deti? Tie najviac vyliezajú von, keď je dobré počasie, čo teraz niekoľko dní nie je. V centre pre matky s deťmi vám presne povedia, koľko tu je opustených detí. Ide o deti ulice „džungle“, ktoré majú za sebou rôzne príbehy. Rodičia im zomreli vo vojne, tie staršie sem, naopak, rodina vyslala do bezpečnejšieho prostredia a tak ďalej. Motivácie sú rôzne.
Ako ste sa tam dostali vy?
Študoval som najprv v Hradci Králové sociálnu patológiu a prevenciu, potom na magisterskom v Brne sociálnu pedagogiku a voľný čas. Môj náboženský život bol v tom čase mŕtvy. Ako malý som však chodil do kostola často. V rámci magistra som vyšiel na tri mesiace na pracovnú stáž do sirotinca spojeného s azylovým domom pre matky s deťmi v ukrajinskom Ivano-Frankivsku. Dom Mestečko milosrdenstvo prevádzkovali sestry argentínskeho poriadku vteleného slova. Bol som tam ubytovaný v jednej rodine a stal sa členom komunity. Tam som najskôr znovuobjavil vieru a pocítil jej silu, čo bol veľmi krásny zážitok. Začal som mať hlad po duchovnom živote, chodiť do kostola a na rôzne stretnutia. Zúčastnil som sa na jezuitských exercíciách, takom meditačnom víkende v kolínskom kláštore. Za ten čas úplne zmutovala predstava, ktorú som mal celý život, že po vysokej škole budem až tri roky cestovať po svete. Rozhodol som sa ten čas venovať niečomu konkrétnemu v duchovnej oblasti. Chcem si vziať čas pre seba a Boha. Dlho sme hľadal a nakoniec sa dostal na začiatku januára do burgundského Taizé, čo je vlastne také srdce svetového ekumenizmu.
Ekumenizmus je kresťanský smer uvažovania, ktorý radí, aby sme sa preniesli cez staré malicherné zvary, spolupracovali a vnímali všetkých ako členov jednej ľudskej rodiny. Nie je to pohľad na kresťanstvo, ale všeobecný pohľad na človeka. Bolo mi to veľmi sympatické. Doma som sa so všetkými rozlúčil a odišiel do Taizé. Bez jasnejšej predstavy a plánu, čo sa mi začalo veľmi páčiť. Žijem každý deň a život si neplánujem. V Taizé som sa vďaka projektu Dočasných komunít dozvedel, že je možné výjsť niekam do Európy na mesiac a vyskúšať si komunitný život. Calais je symbolom utečeneckej krízy v Európe, čo ma veľmi zaujímalo. Chytil som sa možnosti a som tu.
Predstavte calaiský projekt Dočasnej komunity…
Prišiel som sem pomôcť bratovi Johanesovi rozbehnúť dom Márie Skopsovej. To bola emigrantka, ktorá v predvečer druhej svetovej vojny utiekla z Ruska a zastavila sa až v Paríži. Vo Francúzsku sa po rôznych životných peripetiách začala v rámci ruskej emigrácie angažovať v prospech utečencov a sociálne slabých všeobecne. Postupne vybudovala veľký dom, kde sa starala hlavne o utečencov, časť tvorili aj židia, ktorí utekali zo všetkých kútov Európy. Skopsovú po čase odhalili a pár dní pred koncom druhej svetovej vojny splynovali v Ravensbrücku.
Náš dom pomenovali po nej a projekt organizuje anglická organizácie English catholic worker, ktorej členom je môj predstavený, brat Johanes. Organizácia sa zaviazala poskytnúť peniaze na prenájom domu na dva roky. Brat Johanes je spojený s množstvom ľudí z celej Európy, ktorí sa nás snažia materiálne, finančne aj ľudsky podporovať. Dom Marie Skopsovej má byť otvorenými dverami v centre Calais. Pre tých, čo potrebujú pomoc, aj pre tých, čo pomáhajú. Dom má tri poschodia a je v ňom zatiaľ desať postelí. Sú tam vítaní hlavne dlhodobí dobrovoľníci. Ubytovanie je zdarma. Akonáhle bude vytvorená francúzska obdoba neziskovej organizácie, budú sa v ňom môcť ubytovať aj utečenci. Má byť určený pre extra ohrozených utečencov, napríklad tehotné ženy. To je ale zatiaľ hudba budúcnosti.
Ako vlastne vyzerá denný režim dobrovoľníka v „džungli“?
Začíname ráno spoločnou modlitbou s bratom Johanesom a kamarátom Tomášom z Poľska. Potom sú raňajky, pri ktorých sa poradíme, čo by bolo dobré cez deň urobiť. Potom vyrazíme do „džungle“. Podľa nášho projektu máme dva dni stráviť manuálnou pomocou, napríklad v kuchyni s prípravou obeda. V „džungli“ sú hneď tri kuchyne. Napríklad Tomáš včera pomáhal migrantom, ako si opraviť bicykel. Tu nemá nič pevný poriadok, nie sú žiadne jasné pravidlá. Hlavne sme s ľuďmi. Navštevujeme rodiny, jednotlivé „ohne“, teda národnostné skupiny, a trávime s nimi čas.
Utečenecká komunita, „džungľa“, ale funguje aj ako mestečko s komerčnými a obchodnými vzťahmi. Sú tu obchody, čajovne, reštaurácie. Nemyslíte si, že niektorí dobrovoľníci, ale aj utečenci, si na tento stav zvykli a nechcú, aby sa menil?
Právne to je všetko postavené a prevádzkované načierno. Je v tom však háčik. Problém s utečencami v Calais je dosť starý, teraz len veľa nabobtnal. Do roku 2002 tu boli rozmiestnení na mnohých miestach. Potom radnica vyhlásila, že nebude tolerovať žiadnych utečencov a organizácie, ktoré im pomáhajú, nikde inde než za diaľnicou. Všetci sa sem presťahovali a vybudovali tu určitú núdzovú infraštruktúru. Pritom bolo už vtedy jasné, že keď sa toľko ľudí skoncentruje na jednom mieste, bude to po čase a s väčším prílevom utečencov neúnosné. To je ako vytváranie get u nás či kdekoľvek vo svete. Ten istý princíp. Teraz by predstavitelia mesta chceli utečencov zase rozmiestniť na niekoľko miest. Je to chôdza v kruhu.
Ako sa občania Calais správajú k utečencom?
Nemám dlhodobé porovnanie, takže len čriepky. Chlapík z Calais, ktorý so mnou v kuchyni lúpal zemiaky, hovoril, že tu občas bývajú protimigrantské demonštrácie, ale nejde o ľudí z mesta. Ide väčšinou o prívržencov francúzskej Pegidy. Napokon, Calais bolo dlhodobo pod vládou komunistov a v posledných voľbách mal v severnom Francúzsku najväčšie zisky Národný front Marine Le Pen. Hovorí sa, že v meste operujú skupinky neonacistov. Nedávno niekto zapálil dva karavany, kde bývali dobrovoľníci, ale nikomu sa nič nestalo. Tiež sa stratili traja Afganci. Jedného našli mŕtveho v prístave a dodnes sa čaká na výsledky pitvy, či ho niekto neutopil. Podobných prípadov je známych viac.
Prekonať nejako tú vzdialenosť do Veľkej Británie sa podarí možno len dvom ľuďom za týždeň. Drvivej väčšine utečencov pokus zlyhá. Francúzski policajti by im v tom momente mali vziať odtlačok prstov. Je to ale pre nich zložitá a nepríjemná administratíva, tak ich radšej pošlú späť do „džungle“. Vždy to ale nie je také pokojné. Prípady policajného násilia sú dosť rozšírené. Po strete s políciou idú ranení ľudia do nemocnice, ale tam im odmietnu vydať potvrdenie o ošetrení. Dôvod? Hlavou správnej rady polície i nemocnice je starostka mesta Natacha Bouchart a rúčka rúčku umýva. To je dôvod, prečo tu zostávajú Lekári bez hraníc. Oni vytvárajú dokumentáciu zranenia po napadnutí políciou. Na druhej strane musím povedať, že mne osobne tu policajti a miestni vždy veľmi ochotne poradia.
