Na problém vo vzťahoch medzi Tureckom a Ruskom upozornilo zostrelenie ruského lietadla. Aké boli pred týmto incidentom?
Vzťahy Ruska a Turecka sa pred incidentom oproti skoršiemu stavu zlepšovali. Hoci Turecko neuznalo anexiu Krymu, podporovalo svojich krymsko-tatárskych súkmeňovcov a podporovalo aj celistvosť Ukrajiny, malo v Rusku nezanedbateľné ekonomické záujmy, najmä pokiaľ ide o budovanie významných stavieb. Turecké firmy tam stavali obchodné centrá, a dokonca stavali zariadenie pre majstrovstvá sveta vo futbale. V septembri minulého roka sa v Moskve otvárala najväčšia ruská mešita za účasti tureckého prezidenta Erdogana a padali slová o korektných vzťahoch a Turecko sa vyjadrovalo v zmysle, že Rusko môže byť preň strategickým partnerom.
Akú to malo mať podobu?
Turecko svojho času dokonca uvažovalo o tom, že by požiadalo o vstup do Euroázijského zväzu eventuálne od Šanghajskej päťky, čo je zoskupenie stredoázijských štátov, vedené Ruskom a Čínou. To totiž v úvahách Erdogana a jeho strany AKP mohlo byť akousi náhradou za turecké vzťahy so Západom. Turecko sa totiž netají svojimi imperiálnymi ambíciami a neoosmanskými ambíciami, v rámci ktorých by sa chcelo rozkročiť nielen po Blízkom východe, ale aj do strednej Ázie, kde žijú jeho etnickí súkmeňovci. Nezanedbateľnú úlohu v korektných vzťahoch mala aj ruská dodávka energetických surovín, Rusko plánovalo výstavbu ropovodu, ktorý mal viesť cez Turecko do Európy, a preto sa obe krajiny potrebovali.
Významnú úlohu hralo aj to, že pre ruských turistov bolo Turecko lacnou a prístupnou cieľovou krajinou. Rusko dokonca plánovalo výstavbu jadrovej elektrárne v najjužnejšom cípe Turecka, to ale padlo pre ruské ekonomické ťažkosti a roztržku, ku ktorej došlo. Rusi a Turci však medzi sebou mali v histórii rôzne strety a nebolo na tom nič zvláštne. Až na začiatku 21. storočia boli vzťahy nadštandardne dobré.
Bol teda hlavnou príčinou zhoršenia rusko-tureckých vzťahov ruský angažmán v Sýrii?
Určite. Turecko malo veľké ambície stať sa vedúcou silou na Blízkom východe, a hoci pôvodne boli vzťahy medzi Tureckom a sýrskym režimom viac ako priateľské a lídri oboch krajín sa navštevovali aj s manželkami, v čase vypuknutia Arabskej jari sa začalo Turecko pomaly obracať a najskôr Asada upozorňovalo, aby konal s opozíciou a vykonal reformy. Postupne potom začalo podporovať sýrsku opozíciu, centrum sýrskeho Moslimského bratstva sa viac-menej presťahovalo od Istanbulu a Turecko začalo podporovať najprv sýrsku oslobodzovaciu armádu ako sekulárnu opozíciu. Ako sa ale situácia zneprehľadňovala, turecká podpora začala smerovať aj k islamistickým silám.
V čom sa najviac krížia ruské a turecké záujmy teraz?
V tom, že obe krajiny chcú ovládnuť Sýriu. Keď Turecko zistilo, že Rusko vykonalo letecký výsadok do Sýrie a začalo bombardovať postavenie tej opozície, ktorú Turci podporovali, potom sa nálety začali blížiť k tureckej hranici, muselo dôjsť k stretu. A potom došlo k zostreleniu ruského lietadla.
Podľa amerického analytika Johna Schindlera kremeľská propaganda proti Ankare zosilnela a nastavila tak priestor pre budúcu konfrontáciu. Aký reálny je rusko-turecký vojenský konflikt? Podľa Schindlera sa Rusko pripravuje na vojnu s Tureckom a indíciami sú vojenské cvičenia, ktoré krajina začala v regiónoch blízkych práve Turecku…
Nie som si istý, či by obe strany boli ochotné dôjsť tak ďaleko, ale je pravda, že na oboch stranách je vysoko vyhranené sebavedomie – u Ruska prirodzené a trvalé, u Turkov vzrastajúce. A navyše je Turecko vedené jasným diktátorom a v Rusku je v čele človek so silným postavením. Tieto osobnosti sa teraz stretli a žiadna z nich nie je ochotná ustúpiť. Historicky Rusko mávalo vždy o Turecko strategický záujem, pretože pre nich Turecko znamenalo prístup k teplým moriam, to boli vždy dôvody k rusko-tureckým vojnám. Jedna vec je ale sústredenie vojenských síl pri hraniciach a iná horúci konflikt. A navyše Turecko patrí k NATO.
Dôvodom príklonu Turecka k USA po II. svetovej vojne boli vyhrážky zo strany Stalina, snaha kontrolovať úžiny aj ďalšie územné požiadavky. V histórii hralo úlohu i náboženstvo – dôležitým ideologickým faktorom totiž bolo, že Turci pripravili pravoslávne náboženstvo o jeho posvätné centrum, ktorým bol Carihrad. Aj to bol dôvod historických konfrontácií.
Čo pre súčasnú situáciu znamená obliehanie Aleppa, kde hrozí humanitárna katastrofa. Nehrozí, že sa Turecko pokúsi predsa len zasiahnuť a vypukne vojna?
Táto hrozba tu je, prezident Erdogan aj predseda vlády Ahmet Davutoglu majú veľmi bojovné vyhlásenie, teraz po atentáte v Ankare zvádzajú vinu na sýrskych a tureckých Kurdov a vytvára sa napätie, ale domnievam sa, že je to skôr vnútropolitický ťah k ďalšiemu upevňovaniu Erdoganovej moci upozorňovaním na vonkajšie nebezpečenstvo, než že by urobil niečo viac, než je ostreľovanie spoza hraníc.
V diplomatických prestrelkách padlo aj obvinenie, že Turecko obchoduje s islamskou republikou. Aké sú vzťahy Erdoganovho režimu a tejto teroristickej organizácie?
V propagande, ktorá je vedená z oboch strán, bolo vždy kus preháňania a zároveň kus pravdy. Medzi Tureckom a islamskou republikou určite dochádzalo ku kontaktom, dokonca boli zadržané konvoje so zbraňami, dostalo sa to aj do médií, ale novinári, ktorí to zverejnili, boli zatknutí, a policajné zložky, ktoré na to prišli, boli označené za zradcu. To boli zbrane, ktoré pravdepodobne smerovali pôvodne k sýrskej opozícii, ale konečným určením mohla byť napríklad aj skupina an-Nusra alebo skupiny napojené na al-Káidu alebo Islamský štát. To ide ale ťažko preukázať a v Turecku si to nikto nedovolí uverejniť, aj keby to preukázať vedel.
Rusi Turecko obvinili, že obchoduje s Islamským štátom a kupuje od neho ropu. Faktom je ale to, že sýrsko-turecká hranica bola veľmi priepustná. Úlohu zohráva aj to, že turecký režim je ideologicky blízko ideológii Islamského štátu. Plošná indoktrinácia obyvateľstva v Turecku nadväzuje na určité konzervatívne turecké nesekulárne prostredia, najmä vidiecke, a viedla k tomu, že mnoho ľudí z Turecka jednak začalo do Islamského štátu odchádzať, jednak sa v Turecku vytvárali bunky indoktrinácie radikálnym islamom. A turecké bezpečnostné zložky k tomu boli veľmi pomalé.
Počas posledného roka je Turecko „viditeľné“ hlavne pre utečencov, ktorí z krajiny odchádzajú do Európy. Státisíce utečencov sú tam ale už niekoľko rokov. Ako žije dlhodobo turecký štát s tým množstvom prichádzajúcich?
Všetko sa začalo tým, že turecký režim sa otočil a z Asada urobil nepriateľa. Na základe brutálnych útokov sýrskej armády proti opozícii začalo dochádzať k exodu obyvateľov a Turecko ich prijímalo, aby dokázalo, že podporuje sýrsku opozíciu. Masy utečencov chcelo používať ako akési baranidlo pre medzinárodnú verejnú mienku proti Asadovi, avšak počet utečencov, ktorý Turecko deklarovalo, sa mnohonásobne zvýšil, teraz je to okolo dvoch miliónov. Väčšina z nich je pritom rozptýlená po celej krajine a postupom času stratila nádej, že sa vráti do vlasti. V kombinácii zúfalstva z dlhej vojny a pôsobenia pašerákov ľudí potom došlo k súčasnému exodu.
Ako vidíte budúcnosť s ohľadom na ďalšie navýšenie počtov utečencov v Turecku?
Turecký režim do istej miery sám exodus spôsobil, keď masívne podporoval opozíciu vo svojich expanzionistických plánoch a potom začal prijímať utečencov. Najskôr sa im tam hovorilo hostia. Ale týchto klientov pribúdalo a začali byť Turecku na obtiaž, nemohli pracovať, deti nemali prístup k vzdelaniu a ani ubytovacie podmienky neboli dobré. Tlak na odchod z Turecka začal rásť a teraz stoja na tureckých hraniciach ďalšie desaťtisíce utečencov pre nevyberaný postup Asadových síl podporovaných ruským bombardovaním. Tlak na Turecko rastie a krajina to ťažko zvláda.
V Egejskom mori bude musieť byť vytvorená zóna, ktorá by utečencov viedla k tomu, aby zostali v Turecku. Ak bude vojna v Sýrii pokračovať, bude situácia čoraz ťažšia. A Rusko sa svojich cieľov zrejme nevzdá, kým prostredníctvom Asada neovládne celú Sýriu. Krajina sa už ale nevráti do stavu z roku 2011 a aj keď ju Asad ovládne, mohol by sa z nej stať druhý Irak. A to je dôvod, prečo bude utečenecká vlna ťažko zvládnuteľná, aj keď sa Európa s Tureckom dohodne. Nejde ani tak o zastavenie vlny, ale skôr o jej selekciu.
Autor: David Daniel
