Čo sa za štyri roky na ministerstve podarilo?
Zaviedli sme elektronizáciu justície a konečne sme sa posunuli do 21. storočia. Máme rozsiahlu rekodifikáciu Občianskeho súdneho poriadku, neustále vykonávame v zmysle našich zákonných kompetencií dohľad nad bezprieťahovosťou a plynulosťou súdnych konaní, v prípade, že zistíme prieťahy v konaní, zavinené konkrétnym sudcom, vyvodzujeme voči nemu disciplinárnu zodpovednosť. Niekedy sa na súdoch zoširoka vetrali skrine, vyťahovali sa spisy a zdôvodňovalo sa, prečo sudcovia nekonajú a niektoré procesy trvajú tak dlho.
Čo mňa osobne veľmi teší, máme legislatívne zmeny, ktoré posunuli ochranu spotrebiteľa do úplne inej roviny. Išlo o obrovský balík zákonov, ktoré nadobudli účinnosť k 1. 6. 2014.
Ktoré zmeny zákonov považujete za najdôležitejšie?
Napríklad vďaka novele Občianskeho zákonníka bol takmer po 60 rokoch zavedený inštitút úžery. Exekučný poriadok už neumožňuje exekvovať dom či byt dlžníka pri dlhu menšom ako dvetisíc eur. Dovtedy ľudia pri oveľa menších dlžných sumách prichádzali o strechu nad hlavou. Novelizoval sa Zákon o dobrovoľných dražbách, aby sa predišlo napríklad tomu, že dom ohodnotený na 200-tisíc eur vydražili za 80-tisíc… Spotrebiteľské témy sa už neposudzujú podľa Obchodného, ale výlučne podľa Občianskeho zákonníka, kde je ochrana spotrebiteľa výrazne vyššia.
Pokiaľ ide o šmejdov, čo presne sa teda urobilo a aký to malo efekt?
V roku 2013 sa prijala takzvaná protišmejdovská novela. Revolučným spôsobom zasiahla do praktík firiem realizujúcich sa pri podomovom predaji. Chronicky známe sú príbehy, keď naložili seniorov do autobusov, odviezli ich inde, pohostili obedom a seniori aj v domnení, že sú za obed niečo dlžní, popodpisovali zmluvy na kúpu nekvalitného tovaru. Prvé výsledky protišmejdovskej novely máme na stole. Od novembra 2013 Slovenská obchodná inšpekcia, ktorej právomoci sa významne posilnili, zakázala viac ako 600 predajných akcií. Viete si predstaviť tie haldy predaných „kvalitných“ hrncov, zmrzlinovačov, paplónov? Dnes je povinnosť zverejňovať informáciu o každej predajnej akcii – kde a kedy sa má konať. To isté platí o zverejňovaní typov uzatváraných zmlúv i ceny, za akú sa bude tovar predávať. Povinná je aj identifikácia tovaru, za ktorý je zakázané platiť priamo na mieste a zlepšilo sa postavenie spotrebiteľa v prípade odstúpenia od zmluvy, predĺžila sa lehota na odstúpenie od zmluvy zo sedem na 14 dní a spotrebitelia majú možnosť využiť formulár na odstúpenie od zmluvy. To sú len niektoré zmeny, vďaka ktorým sa dnes ľuďom oveľa ľahšie dýcha.
Sú v pláne ďalšie zmeny, keďže šmejdi sa snažia aktuálne zákony obchádzať?
Ako sa ľudovo hovorí – čert nikdy nespí a šmejdi tiež. Stále hľadajú cestičky, lenže majú to čoraz ťažšie. A to vďaka prevencii, verejným diskusiám, odovzdávaním si skúseností. Vďaka tomu, že sme túto tému dostali medzi ľudí a otvorene o nej hovoríme. Zaznamenali sme dva spôsoby, ako sa šmejdi snažia obísť zákon. Po prvé tvrdia, že neorganizujú predajnú, ale prednáškovú akciu. Zavolajú seniorov na prednášku o zdraví, kde im neponúkajú hrnce, ale napríklad výživové doplnky, merajú krvný tlak či cholesterol. Rovnaký liek pre jedného seniora na zníženie tlaku a pre druhého seniora na jeho zvýšenie. V zákone je ale ustanovenie, že akékoľvek podujatie, po ktorom nasleduje predaj produktov, má charakter predajnej akcie. V praxi to teda znamená, že na všetky zmluvy uzavreté na tejto akcii, aj 15 dní po nej, sa vzťahuje Zákon o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho. Navyše šmejdi porušujú už prvú podmienku predajnej akcie – neoznamujú uskutočnenie predajnej akcie Ústrednému inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie. Preto platí, že zmluva uzavretá na takejto akcii alebo aj 15 dní po nej, nevznikne. Ak bude spotrebiteľ organizátorom predajnej akcie žalovaný na súde, postačí mu v súdnom konaní iba namietať, že zmluva vôbec nevznikla.
A ten druhý spôsob, ktorým sa šmejdi snažia obchádzať zákon?
Presúvajú sa do našich príbytkov. Zazvonia a žiadajú o zorganizovanie akcie v našich bytoch, domoch pre nás a našich priateľov, kde predstavia svoje produkty. Šmejdi si myslia, že keď sa podujatie nekoná vo verejnej miestnosti, obídu zákon. Ale nie je to pravda. Aj akcia v domácom prostredí s prezentáciou produktov a s následným predajom požíva právnu ochranu. Ak spotrebiteľovi nebude vrátená kúpna cena, odporúčam mu podať žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia a prípadne aj náhradu škody.
Pri vašom nástupe na post štátnej tajomníčky ministerstva spravodlivosti ste údajne evidovali až tri milióny neukončených exekúcií. Zväčša bol exekučným titulom rozsudok rozhodcovského súdu, čo ale nie je v skutočnosti štátny súd. Ľudia to však nevedia. Čo robiť, ak seniorovi príde zásielka, v ktorej je uvedené, že ide o rozhodnutie rozhodcovského súdu? Ani netuší, čo to vlastne znamená…
Množstvo exekúcií nebankových subjektov vo vzťahu k spotrebiteľovi sa konalo na základe právoplatných rozsudkov rozhodcovských súdov a ľudia skutočne nevedeli, akým spôsobom sa brániť. Pripravili sme pre nich prvú pomoc – manuál, odborné brožúry, stránku bránitsaoplati.sk. Chodíme po Slovensku s projektom Brániť sa oplatí a v prvej fáze radíme ako napadnúť rozhodcovský rozsudok na súde, aby ho preskúmal všeobecný súd. Ak už je prípad v štádiu exekúcie, ľuďom radíme ako napadnúť samotnú exekúciu s návrhom na zastavenie, na odklad, podanie námietok voči exekúcii a podobne.
V roku 2013 som oslovila Sociálnu poisťovňu a všetky súdy v SR v súvislosti s nárastom počtu dôchodcov, ktorých dôchodkové dávky boli predmetom exekúcie z titulu nesplácania úverov, ktoré im poskytli nebankové subjekty. Bolo nevyhnutné postupovať a prijať adekvátne opatrenia s cieľom, aby dôsedky na značný počet obyvateľov boli eliminované v prípadoch, ak sa preukáže, že voči dôchodcom sú vykonávané zrážky v rámci uskutočňovaných exekúcií, ktorých oprávnenosť môže byť, najmä s ohľadom na právnu perfektnosť, právoplatnosť a vykonateľnosť exekučných titulov sporná. Preto som sa rozhodla uvedený problém riešiť. Bolo preverených takmer 30-tisíc exekúcií a následne bolo úspešne zastavených vyše sedemtisíc exekúcií vedených proti dôchodcom práve v súvislosti s nebankovkami a úžerníckymi spoločnosťami.
Ale na rozhodcovský súd je potrebná licencia z ministerstva? Tie sa budú odoberať?
Práve preto bol novelizovaný zákon o rozhodcovskom konaní. Potrebovali sme zabrániť ďalším kvantám takto vydávaných rozsudkov. Pokiaľ ide o rozsudky medzi firmami, ktoré sa sporia – v poriadku, rozhodcovský súd môže odbremeniť súdy. To je príklad rozhodcovského súdu pri obchodnej komore, ktorý má dobrú povesť a určite nechcem hádzať všetky rozhodcovské súdy do jedného vreca. Pre bežných ľudí bol prijatý osobitný zákon a hovorí o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Dnes nie je možné, aby bol vydaný rozhodcovský rozsudok voči nim tak, ako to bolo v minulosti.
Keď dôchodcovi príde rozhodnutie rozhodcovského súdu, na koho sa má obrátiť?
Je logické, že človek bez právnického vzdelania sa v tejto komplikovanej problematike nevyzná. Možností má hneď niekoľko. Je tu výborná spolupráca s Jednotou dôchodcov, Fórom pre pomoc starším a s inými, nielen seniorskými organizáciami. Základné informácie sú v brožúrach, možno sa obrátiť na našu komisiu na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Práve tu vieme ľudí odkázať – podľa bydliska a typu zmluvy – na centrá právnej pomoci, na občianske združenia, ktoré sa problematikou zaoberajú. Reálne im vieme poskytnúť rozsudok, ktorý bol vydaný v obdobnej veci, aby naň pri svojom podaní poukázali.
Hovorili ste, že chodíte po Slovensku. To v praxi znamená čo?
Počas štyroch rokov sme o nekalých praktikách nebankoviek, nevýhodných spotrebiteľských úveroch, o šmejdoch a iných podobných témach verejne diskutovali vo vyše 70 mestách a obciach. Okrem toho sme absolvovali množstvo neformálnych stretnutí, prednášok, besied. Nielen seniori, ale aj mladší ľudia otvorene diskutujú, ukazujú zmluvy, ktoré podpísali a my sa im snažíme priamo na mieste poskytnúť prvú právnu pomoc. Čo majú robiť a ako sa brániť.
V súvislosti s nebankovkami od septembra platí novela, na základe ktorej vydáva licencie Národná banka Slovenska. Z vyše 200 ich ostalo okolo 16, no stále sa hovorí o úžerníckych praktikách. Vraj ponúkajú úrok okolo 90 percent. Ako je to možné?
Cieľom tejto právnej úpravy bolo zamedziť pôsobeniu týchto úžerníckych spoločností. Dnes už vieme posúdiť, ako zákony pôsobili a boli pripravené. Mám pocit, akoby dostali nebankové subjekty druhú šancu, s čím sa ja nestotožňujem. Uvedená otázka je v konkrétnostiach v kompetencii Ministerstva financií SR a Národnej banky Slovenska.
Znamená to, že zrušené nebankovky by mali odstúpiť od exekúcií, ktoré dovtedy vymáhali?
V prvom rade to znamená, že nebankovky, ktoré nemajú licenciu, nemôžu ďalej poskytovať úvery.
Skúste byť konkrétnejšia. Je možné pri sume 200 eur vymáhať niekoľkonásobok dlžnej sumy?
Podľa terajšej legislatívy už nemôže od vás nikto a v žiadnom prípade pri dlžnej sume 200 eur vymáhať sedemtisíc eur. Trvám na tom, že to nemohol zákonne robiť ani v minulosti. Teraz sú však zákony nastavené jasne. Mali sme prípad staršej panej z Banskej Štiavnice, ktorá si požičala 200 eur na drevo, na kúrenie. Najskôr splatila 1500, potom 2500, nakoniec sa dostala na sumu 4500 eur a nebankovka ju stále naháňala. Mali sme problém vysvetliť jej, že už nemá prečo platiť. Argumentovala, že keď zmluvu podpísala, tak predsa platí a tým pádom musí aj ona platiť. Lenže zmluva bola v rozpore s dobrými mravmi, nezákonná, neplatná a bolo potrebné napadnúť ju na súde. Pomohli sme a výsledok? Pred vynesením rozsudku sa nebanková spoločnosť s paňou dohodla. Vrátili jej všetky peniaze, ktoré zaplatila nad dlžnú sumu 200 eur. Prečo nebankovka stiahla chvost, je veľmi jednoduché. Aby neexistoval rozsudok, ktorý by bol vzorom pre tisíce podobných prípadov – o neplatnosti zmluvy, ktorá obsahovala množstvo neprijateľných podmienok.
A aká je konkrétne vaša úloha a úloha ministerstva spravodlivosti?
Koordinujem komisiu na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách, ale primárne je to moja osobná iniciatíva. Brožúry, odborné materiály a ďalšie podporné aktivity projektu Brániť sa oplatí robíme pre ľudí, ktorí sa nevedia náležite brániť, lebo nemajú právne znalosti. Myslím si, že sme urobili kus užitočnej práce a pokračujeme ďalej. Na komisiu dosiaľ prišlo okolo 1700 podaní a takmer tisícke poškodených sme už pomohli.
Boli ste dvanásť rokov sudkyňou. Museli ste potvrdzovať exekúcie, lebo boli takto nastavené zákony?
Ako trestná sudkyňa som nerozhodovala o exekúciách. Viac ako šesť mesiacov som pracovala na krajskom súde v správnom senáte, kde sme vybavovali aj exekučné veci. Reálne môžem povedať, že sme potvrdzovali rozhodnutia, ktorými boli tieto exekúcie zastavené. A treba dodať, že súdy za posledné štyri roky urobili obrovský posun pri ochrane spotrebiteľa.
Keď sme už načreli do témy súdy, ako je možné, že procesy u nás trvajú aj päť rokov? Je to laxnosťou sudcov?
Treba zájsť do histórie. Justícia sa za posledných dvadsať rokov stala doslova pokusným králikom. Pôvodne boli krajské súdy Bratislava, Banská Bystrica, Košice a Mestský súd v Bratislave. Pri prvej reforme justície sa vytvorilo osem krajských súdov a vznikli nové okresné. Výsledok? Prenášanie spisov hore-dolu. Následne došlo k reorganizácii, časť okresných súdov sa zrušila, lebo boli malé. Po niekoľkých rokoch sa vytvorili znova. Potom do justície udreli, zjednodušene povedané, fondy, ako napríklad Harvardské, privatizácia, reštitúcie a podobne. To boli obrovské počty spisov, pribudli koncesionárske poplatky, tiež obrovské množstvo spisov a v poslednom čase rezonujú hromadné žaloby. Toto všetko zanechalo na justícii čitateľné stopy.
Jedna praktická otázka. Na pojednávanie nepríde advokát, nejaký svedok a z novembra sa konanie pokojne odročí napríklad na marec. Prečo sudca neskráti túto lehotu trebárs na týždeň? Potom sa to ťahá päť rokov.
Preto, že sudca má plné termíny. Všetko je to záležitosť organizácie práce v senáte. Každý sudca má k dispozícii dva pojednávacie dni v týždni, ak hovoríme o okresných súdoch. Ideálne je zorganizovať prácu sudcu či senátu ponechaním niektorých termínov voľných, aby sa mohlo pojednávanie odročiť na skorší termín.
Takže to nemôže odročiť napríklad na piatok, ak nemá piatok ako pojednávací deň?
Nie, lebo v tej pojednávačke vtedy pojednáva niekto iný.
Pokiaľ ide o prácu na doma, ktorú má schválených okolo 90% sudcov, nie je i v tom problém? Keď som v piatok telefonoval na súd a zháňal sudcu, odkázali mi, že tam nie je, lebo pracuje doma.
Môžem hovoriť iba za seba a v čase, keď som vykonávala funkciu predsedu Okresného súdu v Trenčíne. Sudca, ktorý mal prácu na doma, musel mať zapísané, ktoré spisy si berie a čo v nich vykonal. Aj som to fyzicky kontrolovala. Akonáhle som zistila, že sudca nemá zapísané spisy, ktoré si bral so sebou domov, prípadne neurobil rozsudok, ktorý mal napísať, prácu na doma som odnímala. Osobne som si prácu na doma nikdy nevybrala, lebo trestný sudca má byť naozaj v práci. Na druhej strane sa mi žiada dodať, že sú súdy, kde sudcovia sedia v kanceláriách po dvojici. A ak má jeden aj druhý nahrávať rozsudok do diktafónu, tak asi ťažko sa dá táto práca v jednej kancelárii skĺbiť.
Mali sme rozhovor s advokátom Polákom a on konštatoval, že sudcovia sú neraz nepripravení. Nemajú spisy naštudované a jeho odhad je, že tí poctiví pracovití sudcovia sú tak dvaja z desiatich. Čo vy na to?
To je jeho názor a budem oponovať. Mala som skúsenosť – a nie jednu, že nepripravení prišli advokáti. Tento pohľad je teda veľmi subjektívny. Myslím si, že veľmi zlý obraz o justícii ako celku robia v očiach verejnosti jednotlivci. Akonáhle sa chyba jedného sudcu zverejní, mediálne prezentuje, vrhá to zlé svetlo na celý justičný stav.
Ako je vôbec možné, že v dvoch identických prípadoch vydajú dva senáty úplne iné rozsudky bez toho, aby to malo nejaké dôsledky? Napríklad, že by bol jeden z tých sudcov potrestaný.
Za právny názor nie je možné sudcu disciplinárne stíhať. Možno ho disciplinárne stíhať za svojvôľu. Ak existujú rôzne rozhodnutia súdov – a musím otvorene povedať, že existujú a je ich obrovské množstvo – tak tu má byť zjednocujúca judikatúra. Najvyšší súd urobí jednotné stanovisko. Právo je naozaj oblasť, kde môže dôjsť po rokoch k zmene náhľadu. Jasným príkladom je téma spotrebitelia. Desať rokov sa rozhodovalo proti nim.Prvý, kto urobil k rok iným smerom, bol sudca Straka v Prešove. Aj na základe jeho rozhodnutí zmenilo názor obrovské množstvo sudcov.
Bol nejaký sudca potrestaný za svojvôľu?
Návrhy na začatie disciplinárneho konania voči takýmto sudcom boli podané, aj ministerstvo spravodlivosti za nášho pôsobenia ich podávalo. Musím skonštatovať, že doteraz za svojvoľné rozhodnutie nebol potrestaný ani jeden sudca. Hranica medzi právnym názorom a svojvoľným rozhodnutím je veľmi, veľmi tenká. Myslím si, že riešením by bolo určiť jasné pravidlá rozhodovania v disciplinárnych senátoch. To znamená určiť disciplinárny proces, lebo disciplinárne senáty idú podľa trestného poriadku. Je potrebné zastabilizovať skutkové podstaty disciplinárnych previnení, ktorých sa môže sudca dopustiť. To chce zriadenie komisie zloženej jednak zo sudcov, prokurátorov, právnikov z akademickej obce a urobiť túto zásadnú zmenu.
Čo je potrebné v najbližších rokoch v súdnictve urobiť, aby vnímanie verejnosťou nebolo také katastrofálne?
Nikdy nebude každý spokojný. Keď si zoberiete občianske konane, rodinné alebo obchodné konanie, je vždy nespokojná polovica zúčastnených. Keď si zoberiete trestné konanie, nespokojní sú všetci. Odsúdení chceli nižšie tresty, ich obete-poškodení im žiadali vyššie. Ale musím povedať, že takto to je aj v iných krajinách. Možno by bolo treba na verejnosti viac prezentovať prácu sudcov, čomu sa ale na druhej strane bránia samotní sudcovia. Možno je to aj ich chyba. Ja som nikdy nemala ako trestný sudca problém ísť po pojednávaní medzi novinárov a vysvetliť im svoje rozhodnutie, výšku či druh uloženého trestu. Nie všetci sú takíto otvorení. Druhá vec je, že na súde pracuje hovorca, ktorý má povinnosť prezentovať prípady. A ak sa novinár zaujíma o rozhodnutie nejakého súdu, tak určite nie o také, ktoré je správne a zákonné. Skôr sa zaujíma o rozhodnutie mediálne zaujímavé.
Prečo nechcú sudcovia vystupovať pred kamerou? V Čechách to vidíme bežne. Je štandard, že ich slovenskí novinári ani nefotografujú…
Zo zákona sudcovia požívajú zvýšenú ochranu svojej osoby a tiež nežijú vo vzduchoprázdne. Ak sudca býva v paneláku na sídlisku, cestuje v autobuse, väčšina ľudí ani nevie, akú prácu vykonáva. Ak sa objaví na obrazovke, okamžite sa môže objaviť desať susedov, ktorí za ním prídu s právnym problémom. Predstavte si, že trestný sudca pošle odsúdeného za mreže, a ten mu po čase zaklope na dvere jeho trvalého bydliska. Preto chápem, že sa sudcovia snažia ochrániť si súkromie.
Je správne, že sa verejne nemôžu riešiť majetky sudcov?
Nie je to pravda. Každý sudca má v zmysle zákona povinnosť počas celého obdobia výkonu funkcie sudcu deklarovať svoje majetkové pomery. Majetkové priznania sudcov sú už veľmi podrobné a sú zverejnené na stránke Súdnej rady. Ak má Súdna rada nejasnosti v majetkovom priznaní, predvolá si sudcu a ten je povinný vysvetliť, čo znamená konkrétny majetkový prírastok.
Na súdoch je rodinkárstvo. Transparency International zverejnili mapku, podľa ktorej na Slovensku neexistuje súd, kde by sa nenachádzal niekto, kto by mal príbuzného na inom súde. Až sa hovorí, že slovenské súdnictvo by bolo možno najlepšie zbúrať a postaviť nanovo na zelenej lúke…
Existuje na Slovensku profesia, v ktorej nemáte, ako to vy nazývate, rodinkárstvo? Lekári, novinári, učitelia, herci. Poviem otvorene, ja mám v justícii sestru, ktorá je na krajskom súde v Bratislave, švagra na Okresnom súde v Považskej Bystrici. Každý sme sa dostali do justície za iného ministra a iných podmienok. Ja napríklad za pána Čarnogurského. Na sudcov sú dnes kladené veľmi prísne výberové konania, ktoré boli nastavené za ministrovania pani Žitňanskej. Pri každom povolaní platí, že keď dieťa vyrastá v rodine s určitou profesiou, je veľký predpoklad kráčať v rodinných šľapajach. V žiadnom prípade však nechcem povedať, že talár je dedičný.
Aktuálne kandidujete v parlamentných vo voľbách za Smer (číslo 46). Prečo ste sa rozhodli ísť do politiky?
Túto ponuku beriem ako ohodnotenie mojej práce za ostatné štyri roky vo funkcii štátnej tajomníčky MS SR. Tiež ako veľkú výzvu. Nie som straník – ako sudca ani nemôžem byť a nie som ani prvá, kto kandiduje z talára do parlamentu.
Akú máte ambíciu?
Zabojovať o dôveru ľudí.
A čomu sa chcete venovať?
Určite spotrebiteľským témam a ochrane ľudí, ktorí nemajú právne vedomie, aby sa vedeli brániť na súde pri nezákonných exekúciách. Chcem naďalej pokračovať vo svojej štvorročnej práci. Venovať sa problémom justície, nakoľko mi je najbližšia, naďalej pomáhať občanom bojovať za svoje nielen spotrebiteľské práva, šíriť osvetu, aby svojou nečinnosťou neprichádzali o strechy nad hlavou a úspory. Aby všetci vedeli, že Brániť sa oplatí. V tom vidím zmysel môjho pôsobenia vo verejne oblasti.
Niekde ste spomenuli, že najlepšie si oddýchnete pri športe, je to pravda?
Dnes športujem už len rekreačne, hoci som sa roky venovala bojovým umeniam. Hlavne karate – sedem rokov a mám dokonca aj hnedý opasok. Neskôr som pôsobila ako trénerka, k tomuto športu som dotiahla na istý čas aj našich dvoch synov po tom, ako skončili s hokejom.“
Športujete aj dnes?
Snažím sa, je to pre mňa navyše relax. Prevetráte si hlavu a dobijete baterky. Štyrikrát do týždňa pravidelne behávam, vždy desať kilometrov.
Štyridsať kilometrov týždenne je dosť, naozaj to zvládate?
Jasné. Keď vyjde čas, odbehnem si aj viac. Najradšej behám po trenčianskej hrádzi, v nečase je doma pripravený bežiaci pás. Úplne najlepšie sa behá pri televíznych novinách.
