„Varjagova“ rezignácia
Ďalšiu vlnu pokračujúcej vládnej krízy na Ukrajine nepriniesla pálčivá otázka autonómie Donbasu a jej ďalší odklad, ale rozruch okolo (neprijatej) rezignácie ministra hospodárstva Aivarasa Abromavičiusa. Škandál spôsobili zverejnené dôvody rezignácie na Ukrajine naturalizovaného Litovca, ktorý mal krajine pomôcť s prozápadnými reformami. Niektorí na Ukrajine týchto politikov so západným krytím a pôvodom trochu pikantne prezývajú ako novodobých Varjagov s odkazom na dejiny Kyjevskej Rusi, kde vládnucu vrstvu predstavovali cudzinci – Vikingovia či Varjagovia.
Abromavičius podľa vlastných slov rezignoval pre bojkotovanie ukrajinských reforiem a korupčné konanie zo strany ľudí prezidenta Petra Porošenka. Podľa neho prezidentova pravá ruka, prezidentov dlhoročný priateľ a obchodný partner Ihor Koněnko presadzoval do kľúčových funkcií na ministerstvách svojich ľudí, aby tak „svojmu komandu“ zaistil prístup k ukrajinským „peniazovodom“.
V súvislosti s tým zaznela požiadavka na Konenkovu rezignáciu z postu poslanca ukrajinského parlamentu a zdvihla sa ďalšia vlna kritiky v radoch samotného Bloku Petra Porošenka. Rezignácia jedného z „Varjagov“ ukazuje na vnútorné pnutie medzi „západnými“ technokratmi a domácimi politikmi starej školy, ktorí zmenili síce svoj slovník, ale nie politickú prax.
Obrovským problémom je fakt, že sa o pokračujúcej skorumpovanej praxi hovorí na Ukrajine stále nanovo, a to aj v súvislosti s ľuďmi okolo reformistického prezidenta a tiež v súvislosti s nemenej reformátorským premiérom Jaceňukom. Ukrajinská vláda je dosť neprehľadným terénom boja o najrôznejšie mocenské vplyvy, z ktorých najpopulárnejšia je kontrola nad štátnymi firmami a prípadne otázka prozápadných reforiem (napr. privatizácia týchto firiem). To vyvoláva konflikty, ktoré rozožierajú už tak krehkú vládnu koalíciu a vlastné politické strany (v poslednom čase hlavne Blok Petra Porošenka), ktoré majú zabezpečovať exekutíve jej legitimitu. Nič z toho ale nie je vôbec prekvapivé vzhľadom na jej personálne obsadenie po Majdane a tiež na to, že v jeho pozadí zúrila vojna ukrajinských oligarchov o moc a zdroje.
O personálnej obnove súčasnej vlády vrátane výmeny nepopulárneho premiéra Jaceňuka sa špekuluje už niekoľko mesiacov. Lenže jej vlastná politická realizácia je čím ďalej, tým zložitejšia, a to dokonca aj v tieni súčasného škandálu.
Večerné stretnutie s prezidentom
Abromavičiusova rezignácia musela vyvolať nervozitu medzi západnými spojencami Ukrajiny. Ukrajinský prezident pozval veľvyslancov krajín G7 na expresné rokovania o vládnej kríze, aby im „vysvetlil“ celú situáciu. Schôdzka vo štvrtok 4. februára prisľúbila Západu jednotu medzi prezidentom a premiérom v záujme zdarného pokračovania ukrajinských reforiem, ktoré Západ sponzoruje. Porošenko tiež podporil Abromavičiusa na poste ministra, ale s kauzou Konenka nič konkrétnejšieho ako odkaz na ďalšie nutné vyšetrovanie nepodnikol. Pikantným detailom je, že pred Abromavičiusovou rezignáciou Blok Petra Porošenka s výmenou práve tohto ministra počítal.
Lenže situácia sa počas nasledujúcich 24 hodín značne skomplikovala. Premiér Jaceňuk, ktorého Abromavičiusova rezignácia s odkazom na muža okolo Porošenka posilnila, vyzval parlament na hlasovanie o nedôvere vláde a jasne naznačil, že sám nerezignuje. V piatok popoludní agentúry informovali (http://www.unian.net/politics/1256731-batkivschina-i-samopomich-otkazalis-rabotat-s-pravitelstvom-yatsenyuka.html) o tom, že vládni koaliční partneri Svojpomoc a Vlasť nechcú naďalej spolupracovať vo vláde, ktorú riadi Arsenij Jaceňuk.
Všetci zúčastnení zatiaľ vysielajú nejasné signály, ktoré nie sú ničím iným ako politikárčením a manévrovaním. Porošenko Západu tvrdí, že vláda je alebo bude jednotná, Jaceňuk hrá vabank s parlamentom, minister Abromavičius ukazuje na korupciu v prezidentových radoch (a vypovedá o tom na Národnom protikorupčným úrade) a následne dvaja koaliční partneri nechcú v Jaceňukovej vláde pokračovať.
Je možné, že nejaké vyústenie týchto hier možno očakávať do 16. februára, keď má Jaceňukova vláda predložiť parlamentu správu o svojej činnosti. V súčasnosti to ale vyzerá tak (http://www.unian.net/politics/1258951-koalitsiya-do-sih-por-ne-reshila-chto-delat-s-kabminom-yatsenyuka-peregovoryi-prodoljatsya-zavtra-sobolev.html), že politická dohoda o vláde A. Jaceňuka nevznikla. V skutočnosti však nie je veľa variantov riešenia, aj keď sa zdá, že prezident nie je schopný pre isté manévrovanie vybrať jednu z nich: nový kompromis, nová vládna koalícia alebo voľby. Realisticky povedané, ani jedna z týchto možností dnes Ukrajine nezaručuje potrebnú stabilitu.
Tri varianty
Prvá z možností je, že sa Porošenkovi podarí nájsť kompromis a vládu obnoví personálne, ale pritom ponechá doterajší obrys (zle fungujúcej) vládnej koalície (Blok Petra Porošenka, Ľudový front, Svojpomoc, Vlasť). Zbaviť sa Jaceňuka bude v tomto variante zložitejšie. Je tiež otázne, ako dlho menší koaliční partneri budú ochotní sekundovať Porošenkovi a Jaceňukovi.
Nespokojnosť v prozápadnej Svojpomoci očividne silnie, ako ukazuje posledný článok poslanca Jegora Soboljeva pre Novoje vremja. V ňom prezidenta Porošenka otvorene a úplne natvrdo označil (http://nv.ua/opinion/sobolev/petr-poroshenko-stal-vtorym-viktorom-janukovichem-95709.html) za nového Janukovyča a jeho režim za novú kleptokraciu. Ďalší koaličný partner Júlia Tymošenková a jej Majdanom (tiež Jaceňukom) oslabená Vlasť považovala od začiatku svoj vládny angažmán za dočasný. V posledných mesiacoch robí dokonca vrtkavú opozičnú politiku, ktorá skôr mieri k novým voľbám.
Ďalšou alternatívou je rekonštrukcia vládnej koalície, ktorú by utvorili Blok Petra Porošenka, frakcia Ľudovej vôle a Obrodenie (Vidrodžennie), za ktorým stojí oligarcha Ihor Kolomojskyj. Takáto koalícia by zrejme nebola najstabilnejšia, potrebovala by ešte určitú podporu z celkom asi 50 nezávislých poslancov parlamentu, ale získala by nejaký čas. Jej podmienkou by bolo uzavretie mieru medzi dvoma oligarchami – Porošenkom a Kolomojským, ktorí boli v poslednom čase na nože. Ako by sa potom dalo hovoriť s vážnou tvárou o pokračujúcej deoligarchizácii Ukrajiny, zostáva politologickou záhadou.
Tretím variantom sú predčasné parlamentné voľby, ktoré by umožnili vznik nového usporiadania síl a vstup nových hráčov do hry.
Voľby sú však vďaka ťažko odhadnuteľným výsledkom pre väčšinu zúčastnených zdrojom obáv. Najviac hrajú do kariet pravdepodobne Opozičnému bloku, Vlasti a Júlii Tymošenkovej, azda tiež radikálom Oleha Ljaška a možno aj novému politickému projektu I. Kolomojského UKROP. Odhady zatiaľ tiež ukazujú na možný návrat nacionalistickej Slobody do vysokej politiky. Nemá ale cenu predbiehať dianie, lebo je možné, že politickú scénu prekreslia ešte nové politické projekty. Špekuluje sa (http://gordonua.com/news/politics/chornovil-abromavichus-mozhet-stat-pervym-licom-spiska-partii-saakashvili-esli-budut-dosrochnye-vybory-119117.html) napríklad o príprave politického projektu Michaila Saakašviliho so západnou podporou a o možnom angažmáne Abromavičiusa práve v ňom.
Nová, stabilná Ukrajina na starých základoch?
Platí, že vláda v permanentnej kríze môže byť len ťažko schopná presadzovať reformy a riadiť krajinu. Navyše krajinu, ktorá sa ekonomicky stále pohybuje na dne, vedie vysilujúcu ekonomickú vojnu so svojím najväčším susedom a ktorej územná a štátoprávna podoba ako štátu stále nie je stabilizovaná.
Ak ale dianie na Ukrajine v poslednom čase niečo ukázalo, potom je to fakt, že vplyv Západu na labyrinty ukrajinskej vnútornej politiky, postavený na metóde cukru a biča, má svoje limity. Ukrajinská realita je zrejme taká, že odmietnutie finančných injekcií a ďalšej podpory zo strany Západu by najskôr Ukrajinu priviedlo ku kolapsu s nedozernými dôsledkami. Západ tak môže na Kyjev tlačiť a vyjadrovať svoju nespokojnosť. Keď dôjde na lámanie chleba, nemá ale po ruke veľa možností, ako svoje predstavy konkrétne presadiť do praxe.
V súčasnej chvíli sa dá konštatovať, že na majdanských pôdorysoch sa stále nedarí vystavať novú a stabilnú Ukrajinu. Možno to bude preto, že si nikto nechcel všimnúť, že zostali základy starej budovy a architektonické plány v európskych farbách sami nestačia.
Autor: Veronika Sušová-Salminen
