Ruský prezident Vladimir Putin hodnotí ruské a sovietske dejiny ako politik, nie ako historik. To znamená úplne iný prístup, ktorý nemusí a často ani nie je objektívny, ale smeruje k splneniu určitých politických cieľov. Symbolická politika je významnou súčasťou politickej komunikácie. Platí to, samozrejme, aj pre súčasné Rusko a jeho prezidenta. Je tiež pravda, že Putin ako prezident pomáha udávať tón ruskej debate o minulosti, ale rozhodne nie je jediným hlasom, ktorý v nej zaznieva.
Lenin a atómová bomba
V deň výročia Leninovej smrti 21. januára Putin (akoby náhodne) reagoval na slová jedného z rečníkov pri verejnom zasadnutí Výboru pre vedu a vzdelanie. Na rozdiel od Michaila Kovaľčuka, ktorý videl v Leninovi inšpiráciu, Putin nazval Leninove myšlienky „atómovou bombou“ uloženou pod stavbou Ruska, ktorá neskôr vybuchla. To boli nepochybne silné slová a jasné vymedzenie sa voči zakladateľovi Sovietskeho zväzu a vodcovi októbrovej revolúcie. Na jej adresu Putin veľmi konzistentne so svojimi staršími názory povedal lakonicky: „Svetovú revolúciu sme nepotrebovali.“ V roku 2000 sa napokon stal prezidentom krajiny s programom, v ktorom povedal, že Rusko vyčerpalo svoj limit politických a sociálnych zvratov, kataklizmí a radikálnej konverzie “.
V Rusku jeho najnovšie slová vyvolali celkom výraznú reakciu a miestni politológovia špekulovali nad tým, či Putin využil príležitosť k oslabeniu pozície ruských komunistov pred voľbami (tí sa k Leninovi stále hlásia. Zjuganov vo svojej reakcii označil Lenina za najlepšieho sovietskeho lídra). Alebo sa snažil dať novú dynamiku domácej verejnej diskusii, aby prestala s nervozitou sledovať čísla rastúceho kurzu dolára a eura a padajúcich cien ropy. Skutočnosťou je, že Vladimír Putin o dejinách hovorí pomerne často a že patrí k tým politikom, ktorí majú pomerne slušný historický prehľad.
Putinove nejednoznačnosti
Fakt, že Putin prvého sovietskeho vodcu a tvorcu boľševickej revolúcie ostro kritizoval, nebol nijak nový či škandalózny. Ruský prezident v žiadnom prípade nevystupoval ani v minulosti voči sovietskemu systému a jeho tvorcom nekriticky či s verejným obdivom. Na druhú stranu je pre Putina charakteristický nejednoznačný postoj-teda postoj, ktorý nepracuje len s čiernou a bielou farbou. To je mätúce hlavne pre zahraničných pozorovateľov a ruských liberálov, ktorí od ruského prezidenta očakávajú jednoznačné vyjadrenie a kritizujú, že sa Rusko pod jeho vedením nevyrovnalo vhodnou formou so svojou vlastnou históriou.
Jednou zo základných nejednoznačností, ktoré sa znovu objavili v prípade Putinovej odpovedi na fóre Všeruskej ľudovej fronty vo Stavropoli, je prístup k stalinizmu a ku stalinskému obdobiu. Na jednu stranu Putin opakovane hodnotil veľmi negatívne stalinskej represie. Napríklad v roku 2009 povedal, že: „k represiám dochádzalo-to je fakt. A trpeli pri nich milióny našich spoluobčanov. A taký spôsob vládnutia, dosahovania cieľov je neprípustný. To je nemožné. A bezpochyby sme sa v tejto dobe stretli nielen s kultom osobnosti, ale s masovými zločinami voči vlastnému národu-to je tiež fakt. A na to nesmieme zabúdať.“ Naproti tomu Putin pravidelne vyzdvihuje víťazstvo v druhej svetovej vojne, a to práve v súvislosti so stalinským represiami a projektom modernizácie.
Represie a víťazstvo
Víťazstvo vo vojne je totiž z ruského hľadiska chápané ako doslova existenciálna otázka národného prežitia. Preto v pondelok Putin tiež obhajoval niektoré prvky sovietskeho modelu mobilizačného hospodárstva a povedal ďalej: „Myslím, že keby neexistovala koncentrácia celoštátnych zdrojov, Sovietsky zväz by sa nemohol pripraviť na vojnu s nacistickým Nemeckom. A bola by tu veľká pravdepodobnosť porážky s katastrofálnymi dôsledkami pre našu štátnosť, pre ruský národ a ďalšie národy Sovietskeho zväzu.“
Inak povedané, Putinov výklad zodpovedá pohľadu na stalinizmus prizmatom víťazstva v druhej svetovej vojne, za ktorú nasledoval bezprecedentný nárast veľmocenského potenciálu ZSSR v globálnom meradle. Tendencia chápať vlastné dejiny pomocou paradigmy veľmoci a silného štátu je, samozrejme, v strednej Európe ťažko pochopiteľná, ale v ruskom kontexte je realitou, ba tradíciou.
Podobne prekvapivé sa môže javiť Putinovo otvorené priznanie k členstvu v KSSZ a prácu pre KGB, ktoré v pondelok opäť verejne urobil. Povedal, že bol radovým členom a nebol ani „ideovým komunistom“, nikdy však nevyhodil a nespálil svoju stranícku knižku na rozdiel od iných funkcionárov. To sú slová, ktoré sú v antikomunistickej strednej Európe pre akéhokoľvek súčasného politika v podstate tabu. Putin dokonca vyjadril sympatie k socialistickým a komunistickým ideám- predovšetkým preto, že mu pripomínali Bibliu (čo je opäť typický konzervatívny prístup).
Kontinuita s čím a aká?
Ďalšia nejednoznačnosť, ktorá sa objavuje veľmi často v prezidentovom hodnotení minulosti, spočíva v tom, že Putin sám nemá rečnícky jasno v otázke pokračovania medzi dnešným Ruskom a Sovietskym zväzom. V tomto smere je Putin opäť určitým zosobnením súčasnej ruskej spoločnosti a jej schizofrénie vo vzťahu k nedávnej minulosti a jej hodnotenia. Porovnanie s krajinami strednej Európy (nehovoriac o očakávaní, že sa bude Rusko s minulosťou vyrovnávať rovnako) je v tomto prípade jednoducho zavádzajúce. Rusko nezdieľalo s týmito krajinami rovnaký spôsob východu z minulého režimu (rok 1991 je označovaný za „revolúciu druhých tajomníkov“), ani samotnú sovietsku skúsenosť, ktorá napríklad v čase stalinských represií veľmi často úplne zmazala hranica medzi obeťou a vrahom, nevinným a vinníkom.
V praxi to znamená napríklad, že Putin hovorí o Sovietskom zväze ako o „našej krajine“ a prihlasuje sa k podľa neho pozitívnym výsledkom sovietskeho vládnutia. Už v roku 1999 pred zvolením za prezidenta napísal na adresu sovietskeho systému: „Bolo by chybou nevidieť, a tým skôr popierať nespochybniteľné úspechy tej doby. Bolo by ale ešte väčšou chybou neuvedomiť si tú obrovskú cenu, ktorú zaplatila spoločnosť, ľud v priebehu tohto spoločenského experimentu. „Putin si bol vždy vedomý tragického rozmeru sovietskej modernizácie a bol tiež kritický k sovietskemu ekonomickému modelu. Veľké víťazstvo v druhej svetovej vojne je však stále svätosvätým stredobodom, ktorý tradične militarizovaná ruská spoločnosť vníma s hrdosťou a veľkými emóciami. Putin napríklad minulý rok v rámci osláv 70 rokov od konca vojny vyšiel do sprievodu Nesmrteľného pluku s fotografiou svojho otca, ktorý bol ťažko ranený pri obliehaní Leningradu, a prihlásil sa tak osobne (podobne ako v prípade členstva v KSSZ) k tejto časti sovietskych dejín.
Na druhú stranu sa Vladimír Putin veľmi často staval rezervovane k zodpovednosti ZSSR vo vzťahu k bývalým vazalom vo východnej a strednej Európe, s ktorými viedlo Rusko v posledných rokoch tzv. vojny o pamäť, kde sa stretávali zo svojej podstaty nezmieriteľné výklady spoločných dejín. Putin opakovane trval na tom, že Rusko nie je ZSSR a prihlásil sa maximálne k „morálnej zodpovednosti“. Nikdy neponúkol druhou stranou očakávané ospravedlnenie a prosbu o odpustenie. Napríklad v Prahe v roku 2006 povedal, že súčasné Rusko nenesie za okupáciu Československa v roku 1968 žiadnu právnu zodpovednosť, ale morálnu áno. V tomto ohľade vtedy trošku posunul Jeľcinovu líniu: „Nové demokratické Rusko nenesie za túto akciu žiadnu zodpovednosť,“ povedal ruský prezident Boris Jeľcin na rovnakú tému, aj keď inváziu odsúdil ako agresiu sovietskeho vedenia.
Táto nejasná (výberová) kontinuita so sovietskym štátom je zrejmá v slovách, ktoré zazneli v Stavropoli. Nie je na prvý pohľad úplne zrozumiteľné, či Putin rozpadu ZSSR ľutuje, alebo len hodnotil spôsob, ako Lenin vystaval architektúru sovietskeho štátu. Putinovi kritici si sú zvyčajne istí tým, že ak kremeľský šéf hovorí o ZSSR, hovoria o ňom s pre nich jasnou túžbou po jeho obnovení v pôvodných hraniciach. Avšak prvé zdanie a predsudky môžu zradne klamať. Nemožno vylučovať, že ruský prezident vidí v rozpade ZSSR „len“ poučenie pre dnešok, a nie nejaký návod na opakovanie minulosti. Putin sa v podobných významových nejednoznačnostiach snáď aj vyžíva. V roku 2010 sa nechal počuť: „Kto neľutuje rozpadu Sovietskeho zväzu, nemá srdce. Ten, kto chce jeho obnovenie v predchádzajúcej forme, nemá hlavu.“
Putin, Lenin a tí druhí
Putin ako politik históriu politicky využíva a vo svojich verejných prejavoch a vyjadreniach ju, samozrejme, podľa potreby ohýba. Obecne sa centristicky stavia k polarizujúcim témam, pretože si uvedomuje ich spoločenskú páľavu a hľadá stabilizačnú tematiku. Na otázku pochovania Lenina vo Stavropoli reagoval podľa toho. Povedal, že sa k tomu: „… musí pristupovať veľmi opatrne, aby sme neprijímali nejaké kroky, ktoré by rozdelili našu spoločnosť. Naopak je nutné ju zjednocovať.“ To je prvý motív, ktorý vysvetľuje Putinove slová, ale aj znervózňujúce nejednoznačnosti jeho výkladu najnovších dejín. Preto tiež tie metafory mín a atómových bômb a spomienky na rozpad a revolúcie ako katarzný (a opakujúci sa) moment ruských dejín.
Západní pozorovatelia s očami hladiacimi na strašiaka neliberálneho Ruska často nechcú vidieť pomerne dôležitý detail, ktorý Putinovi ako ruskému lídrovi nevyhnutne diktuje politickú agendu. Tým je mnohonárodný, nábožensky a kultúrne rôznorodá podstata súčasného Ruska ako historického pokračovateľa Sovietskeho zväzu a ruskej ríše. V zlom aj v dobrom Putin nadväzuje na úlohy svojich predchodcov Lenina, Stalina, ale tiež napríklad Mikuláša II. či Petra I. Veľkého. Tí všetci vo svojej dobe hľadali rôzne dobré a zlé odpovede na to, ako udržať a vládnuť mnohonárodnej spoločnosti na mohutnom území s centrom, ktoré bolo chápané vďaka geografii a skúsenostiam ako veľmi zraniteľné.
Ruskou odpoveďou bol v rôznych variantoch a dobách znovu a znovu ideál silného štátu, nie ale liberálno organizovanej spoločnosti západného typu. Rozsahom súčasné Rusko nedosahuje veľkosť a komplexitu ZSSR alebo ruskú ríšu pred rokom 1917. Svojimi základnými problémami (a tiež spôsoby ich riešenia) je im bližšie, než sa zdá. Aj keď v novom a premenlivom globálnom kontexte. Putina prezradila posledná veta jeho stavropolskej odpovede na otázku jeho osobného hodnotenia Lenina: „Je nutné [minulosť] citlivo, objektívne analyzovať, aby sme sa do budúcnosti nedopúšťali chýb, ktoré sa stali. A stavať našu štátnu stavbu, ekonomiku, sociálnu sféru tak, aby štát len posilňoval… “.
Hovorí sa, že tí, ktorí nepoznajú svoje dejiny, sú nútení ich opakovať. Hovorí sa ale tiež, že nikto pred svojimi dejinami neutečie. Oboje je pre Putinovo Rusko nadmieru aktuálne. V zlom aj v dobrom. Nejednoznačne.
Autor: Veronika Sušová-Salminen
