Niekdajší dlhoročný šéf ruských štátnych dráh Vladimir Yakunin, ktorý bol známy vrelými vzťahmi s prezidentom Putinom, údajne v rozhovore pre agentúru Bloomberg hovoril, že Putin zatiaľ nevybudoval vládnucu triedu ako z čias cárizmu; uskutočňujú sa v nej rotácie a všetko závisí od Putinových vrtkavých názorov. To následne Yakunin poprel s tým, že to nikdy nepovedal. Ale. Nejde nám teraz ani tak o ten rozhovor, ale keď sa pozrieme na rôzne trendy týkajúce sa Ruska a Putina, máme tu hospodársky pokles. Akým veľkým problémom pre Rusko sa to môže skončiť?
Pojem „skončiť“ nie je úplne presný, lebo ide o procesy, ktoré majú fázy eskalácie alebo upokojenia, ale nekončia nikdy. Dnes je Rusko v ekonomicky ťažkej situácii. Primeraný názov pre súčasný stav jeho ekonomiky je recesia. Túto skutočnosť (aj keď len sčasti) relativizuje to, že v recesii alebo na ceste k recesii je ekonomika celosvetovo. Keď sústredíme pozornosť na Putina, tak sú vo vašej otázke citované názory Yakunina len povrchným opisom mocensko-politickej konštelácie a správania Putina; ich poznávacia hodnota nie je veľmi vysoká.
Veľakrát zúfam nad tým, že politickým a mediálnym elitám chýba schopnosť strategicky myslieť. Strategicky myslieť v súvislosti s dnešným Ruskom by podľa mňa viedlo k nasledujúcej úvahe. Vladimir Putin vládne autokraticky, Rusko je vzdialené od ideálu západnej demokracie, ale Európa a Spojené štáty majú toľko vlastných problémov a takú malú šancu presadiť svoju predstavu Ruska, že by na to nemali plytvať silami a radšej by sa mali sústrediť na to, čo (možno) zmôžu. To by mal byť pokus o ich vlastnú stabilizáciu. Na to, aby mal tento pokus aspoň nejakú šancu na úspech, potrebujú západní vodcovia čo najviac prvkov stability v kolabujúcom svetovom poriadku. A preto pokusy o destabilizáciu Ruska vlastne iba sťažujú ich vlastnú stabilizáciu.
Keby dnes existoval nejaký jasnozrivý štátnik ako kedysi Metternich alebo Palmerston, tak by sa pravdepodobne nepýtal, či je Rusko ideologický nepriateľ, lebo o tom niet pochýb; ale aj napriek tomu sa to nedá zmeniť. Niekto ako lord Palmerston alebo von Bismarck by sa dnes pýtali, čo sa stane samotnému Západu, keď Rusko skolabuje. Naozajstný štátnik nemyslí v ideologických kategóriách, jeho zaujíma hlavne uskutočniteľnosť, ale vždy a za akýchkoľvek okolností téma rovnováhy. Rovnováha je v každej situácii základným predpokladom pre zmenu k lepšiemu.
Putinova popularita zatiaľ neklesá a drží sa závratných výšin. Do akej miery to môže spôsobovať mediálny tlak, ktorý štát vytvára na obyvateľstvo? Môže tá povestná ruská výdrž a zmysel pre vlastenectvo všetko udržať aj vo chvíli, keď sa životné podmienky budú ďalej zhoršovať? K akým pohybom asi teraz dochádza v Putinovom okolí? A môže pod týmto tlakom Putin kontrolu udržať?
Mediálny tlak na obyvateľstvo je, samozrejme, dôležitá premenná. Ale vymývanie mozgov médiami nefunguje stopercentne a trvalo; jednak preto, že žijeme v internetovom veku, ale hlavne preto, že ľudia porovnávajú zverejnené mienky vrchnosti a svoje vlastné skúsenosti. A keď je protiklad medzi tým, čo sa ľuďom zhora hovorí, a situáciou, ktorú oni sami zažívajú, príliš veľký, tak propaganda stráca svoju pôsobivosť; o tom sa napokon môžeme presvedčiť aj v západných krajinách. Typická ruská výdrž a vlastenectvo, ktoré spomínate, sú určite dôležitejšie ako propaganda, ale ani tie bezo zvyšku nevysvetlia silnú Putinovu pozíciu.
Najdôležitejšie je teda (aj z hľadiska Západu), či vo vzťahu k Putinovi a k jeho politike existuje bezprostredne uskutočniteľná alternatíva. Nehovorím pritom o nejakej ideálnej typickej politike pre demokratickejšie Rusko, ako by som si ju predstavoval ako demokrat a západné hodnoty uznávajúci človek. Ide o realizovateľný politicko-ekonomický program, ktorý by mal zároveň podporu obyvateľstva a priniesol rýchle zlepšenie situácie. Iba vierohodná (a väčšinovo prijímaná) projekcia inej cesty k rýchlemu zlepšeniu by mohla pozdvihnúť na trón iného vládcu. Na špici ruskej politickej triedy nepochybne číhajú Putinovi rivali, ktorí jeho prípadnú slabosť využijú na jeho zvrhnutie. Ale keďže nevidím alternatívnu politiku tak, ako som ju práve definoval, tak by som sa stavil, že by sa aj prípadný iný vládca Ruska západným krajinám páčil rovnako málo alebo dokonca možno ešte menej ako Putin. Veľmi pravdepodobne by totiž (možno s nejakými bezvýznamnými kozmetickými korektúrami) pokračoval v Putinovej politike.
Významnou témou sú klesajúce ceny ropy. Trápia nielen Rusko, ale aj Saudskú Arábiu, ktorej hospodárstvo sa dokonca ocitlo v deficite. Nedávno od niekoho padla veta, že saudskoarabský kráľovský režim síce nie je vôbec ideálny, ale rozhodne by sme nemali chcieť jeho pád, lebo za pol roka by sme si priali, aby sa vrátil. Čo všetko môžu klesajúce ceny ropy spôsobiť? A akú úlohu môže zohrať návrat Iránu na západný trh s ropou?
O páde saudskoarabského kráľovského režimu platí to, čo som práve povedal o Rusku, a, mimochodom, aj to, čo platí aj o prípadnom páde sýrskeho režimu. Pokiaľ ide o Asada, tak sa pochopenie toho, že jeho možní nástupcovia budú pre Západ horší ako on, pomaly rozširuje aj medzi západnými ministrami zahraničia. Tento ich učebný proces netrval ani päť rokov.
Keď sa vrátim k vývoju ceny ropy, tak je jej pokles z (menšej) časti dôsledkom vyraďovacej súťaže medzi výrobcami, ktorí majú priemyselnú monokultúru, a sú preto na vývoz surovín odkázaní; sem patrí nielen Rusko, ale aj napríklad Venezuela či arabské štáty. Toto vyraďovanie je miestami posilnené tiež mocensko-politickými motívmi ako v prípade Saudskej Arábie a Ruska, a konečne – napríklad medzi Saudskou Arábiou a práve Iránom – navyše ešte ideologickými dôvodmi.
Množia sa úvahy, že nielen problémy s cenou ropy, ale aj zlé ekonomické výsledky Číny a ďalšie faktory spôsobia návrat krízy z rokov 2008 až 2009. Informujú o tom niektoré americké médiá. Ako ďaleko alebo ako blízko sme k tomuto scenáru? A keby sme nad hrozbou ďalšej veľkej krízy uvažovali, išlo by podľa vás o súhru nepriaznivých okolností alebo dlhodobú disfunkčnosť západnej ekonomiky?
Súhlasím s vami. Strategicky totiž pokles ceny ropy nie je príčinou, ale dôsledkom toho, že sa svetová ekonomika (z rôznych dôvodov) už dnes fakticky nachádza v recesii vyvolanej končiacou globalizáciou. Na končiacu globalizáciu dlhodobo upozorňujem, rovnako ako na to, že Čína sa snaží mobilizovať domáci dopyt tak, aby sa stala hlavným motorom ekonomického rastu. To je veľmi zložité a prípadný rastový impulz je oveľa slabší ako doterajšia možnosť zaplavovať svet čínskym tovarom.
Ale ani to nie je „posledná“ príčina súčasných globálnych ekonomických problémov. Závažnejšie a oveľa dlhodobejšie ako konjunkturálne „hore-dole“ je podľa môjho názoru to, že sa rozvinuté krajiny nachádzajú na prahu éry spomaleného alebo skôr stagnujúceho rastu. To je skutočne silná premenná, ktorá vysvetľuje najväčšiu časť variancie (pojem zo štatistiky pre mnohorakosť rôznych vnútorne súvisiacich javov – pozn. red.) súčasných globálnych ekonomických ťažkostí. Typ a úspech politicko-ekonomickej a socio-politickej reakcie vlád na pravdepodobne dlhodobé spomalenie či stagnáciu ekonomického rastu bude pre budúcnosť Západu absolútne kľúčová.
Okrem týchto primárne ekonomických príčin sa na vyostrení ekonomickej krízy významne podpísali politickí vodcovia USA a Európy svojou neochotou radikálne konsolidovať svetový bankový systém. Pred ôsmimi rokmi totiž bolo treba nezachraňovať banky, ale doviesť do bankrotu tie, ktoré boli konkurencie neschopné. Ďalej bolo a je nutné zdisciplinovať zvyšné banky vrátane „tieňových“ bánk (hedge fonds) systémom tvrdých pravidiel, ktoré by okrem iného zabraňovali nekontrolovanému vytváraniu nadbytočnej finančnej likvidity. To, že politici neurobili konsolidáciu a reštrukturalizáciu finančného priemyslu, viedlo k tomu, že tento proces sa koná spontánne. Príkladom je neutešená situácia veľkých bánk v Číne alebo aktuálne Deutsche Bank, najväčšej nemeckej banky. To isté sa týka mnohých menších bánk, ktoré, aj keď pre ich „záchranu“ európske vlády pred ôsmimi rokmi vyhodili z okna miliardy eur svojich daňových poplatníkov, pred sebou dodnes valia horu nevratných kreditov. Regionálne ide pritom najmä o grécke, talianske a španielske banky; politici o nich tvrdili, že vraj už boli sanované. Deje sa tak, mimochodom, presne to, na čo som od začiatku finančnej krízy upozorňoval. Politici si usporili priamočiare, ale pre nich nepohodlné rozhodnutia na úkor generácií daňových poplatníkov svojich krajín.
Sexuálne útoky na ženy v západoeurópskych mestách. Aj keď od bezprecedentných incidentov uplynuli už viac ako tri týždne, stále sa množia značne rozhorčené reakcie. V Nemecku sa dokonca konal prieskum, z ktorého vyplýva, že väčšina ľudí kritizuje politiku Merkelovej. Niektoré mestá zakazujú migrantom vstup do bazénov, v Rakúsku sa objavili zákazy vstupu do barov a promigrantsky orientovaní politici hovoria, že tým ľuďom treba našu kultúru a správanie vysvetľovať. Ako chápať toto všetko nielen z hľadiska kultúrnych odlišností, ale aj z hľadiska posunu vo verejnej mienke? Niektoré médiá dokonca hovoria o tom, že išlo o najväčší vývoj od pádu Berlínskeho múru.
Podľa najnovších správ došlo na Silvestra k podobným útokom v 12 spolkových krajinách. Vyplýva to zo správy Spolkového kriminálneho úradu (BKA). Je príznačné, že túto správu klasifikovali ako dôvernú.
To, čo sa stalo v Kolíne a v ďalších mestách, sa, samozrejme, dalo očakávať. Keď do krajiny vstupuje státisícová populácia zložená zo 70 až 80 percent z mužov vo veku medzi 20 až 35 rokmi, tak sú násilnosti tohto druhu nevyhnutným dôsledkom. Pre problematickú kvalitu vládnutia je príznačné, že vodcovskí európski politici zrejme túto úplnú samozrejmosť neboli schopní predvídať. Keby to totiž tak bolo, tak by určite bolo práve na Silvestra pripravených viac bezpečnostných síl.
Spomalené myslenie časti európskej politickej triedy dokladá to, že výnimočné bezpečnostné opatrenia vlády prijímajú, až keď sa niečo hrozné stane. Navyše sa zdá, že mnohým súčasníkom na zodpovedných pozíciách robí ťažkosti pochopiť nutnosť zásadného zostrenia bezpečnostných opatrení ako predpokladu, aby mohli zatlačiť mestskú teroristickú guerillu do defenzívy. Je príznačné, že francúzsky parlament rozhodol až po novembrovom vraždení v Paríži o zavedení trojmesačného výnimočného stavu. Toto opatrenie ukazuje ešte jeden veľmi podstatný fakt. Efektívny boj proti terorizmu je možný jedine za cenu výnimiek z trestného a bezpečnostného systému západných krajín, ktorý bráni skôr páchateľa ako (potenciálne či skutočné) obete. Ak chcú západné demokracie prežiť, tak sa mnohé výnimočné opatrenia budú musieť stať pravidlom. V rozhovore pre časopis Téma (15. januára 2016) som predpovedal, že Francúzi platnosť výnimočných právomocí polície a justície predĺžia. O sedem dní, 22. januára zverejnil prezident Hollande svoj zámer výnimočný stav predĺžiť o ďalšie tri mesiace.
Do toho všetkého prišiel bavorský minister financií Markus Söder s návrhom úplne pred migrantmi uzavrieť nemecké hranice. Aj v súčasnosti podľa neho do Nemeckej spolkovej republiky prichádza denne až štyritisíc ľudí a po skončení zimy číslo opäť narastie. Nakoľko je pravdepodobné, že by Nemecko na uzavretie hraníc pristúpilo?
Bez Angely Merkelovej by sa to stalo veľmi rýchlo. Napokon aj s ňou pozorujeme jasné kroky k (postupnému) uzatváraniu hraníc. Akurát sa nepoužíva tento pojem. Angela Merkelová nechce priznať, že otvorením hraníc urobila chybu, a snaží sa urobiť všetko pre to, aby namiesto nej „zavrel hranice“ niekto iný. Na Turecko jej vplyv podľa (ne)výsledku jej piatkového stretnutia s tureckým premiérom Davutogluom nestačí. Kancelárka zrejme nedokáže presadiť ani uzavretie vonkajších hraníc schengenského priestoru; Grécko a Taliansko nespolupracujú. Je pozoruhodné, že Merkelová nedokáže priviesť k rozumu ani Grécko, ktorého existencia záleží prevažne na nemeckých peniazoch a dobrej vôli. Atény považujú svoje územie za transferový koridor do Nemecka. Časť práce s uzatváraním hraníc Angele Merkelovej odobralo Rakúsko, ale migrantov stále neubudlo dosť. Kancelárke teraz zostáva už len šanca, že hranice v dohľadnom čase uzavrie Chorvátsko a Slovinsko. Grécko by potom bolo donútené plniť svoje povinnosti člena schengenského priestoru a Merkelovej by tak pomohlo, lebo by radikálne poklesol prílev migrantov. Hranice by boli zatvorené, ale ona by to urobiť nemusela.
Nakoľko môže celá kríza premeniť politické spektrum v štátoch, ako sú Francúzsko, Dánsko, Švédsko a ďalšie?
Čo sa stane v ostatných západoeurópskych krajinách, je celkom zrejmé. Keďže sa môžeme spoľahnúť, že migranti sa všade správajú rovnako ako v Nemecku (vrátane už spomínaných násilníckych excesov), tak sa dá očakávať buď podstatne tvrdšia politika etablovaných strán, alebo erózia ich moci v prospech posilnenia strán, ktoré vystupujú za „law and order“. Ako som už spomenul, tak je tento vývoj obzvlášť markantný vo Francúzsku, kde Front National (Národný frot) tlačí prezidenta Hollanda smerom k účinnej bezpečnostnej politike. Väčšine Francúzov je určite ľahostajné, ako sa volá prezident alebo premiér a ku ktorej politickej strane patrí, len nech uskutočňuje politiku, ktorá slúži ich bezpečnosti.
Pokiaľ ide o čisto praktické nepolitické veci ako obmedzenie utečeneckej vlny alebo jej zvládnutie, k akému konceptu sa podľa vás nakoniec pristúpi? Návrhov je veľa. Máme dohodu s Tureckom, ale utečenci prúdia cez Turecko ďalej. Hovorí sa o založení spoločnej pohraničnej stráže, čo niektorí analytici považujú za cumlík… Padol tiež návrh na vytvorenie užšieho Schengenu, ktorý by sa začínal až v Slovinsku, takže by sme ignorovali Grécko a chránili akési jadro EÚ. Fungovalo by to?
Keď posudzujeme správanie z hľadiska jeho optimalizácie, tak najefektívnejšie sú také riešenia, ktoré v čo najväčšej miere závisia od toho, kto má najväčší záujem na jeho úspešnosti. Tým chcem povedať, že nie je práve sľubné, keď sa Európania spoliehajú na pomoc takých aktérov, ako sú Turecko alebo severoafrické štáty. Metodológia politiky, ktorú propaguje INSTITUT 2080, odporúča koncentráciu na čo najmenej a čo najvplyvnejších premenných. V prípade migračnej vlny je takou premennou obrana južného krídla EÚ. Cieľom pritom musí byť radikálne a trvalo obmedziť prílev migrantov. Kroky týmto smerom treba urobiť rýchlo a efektívne. Že je to možné, dokazuje príklad Maďarska. Štrukturálne podobné správanie začíname pozorovať aj v ostatných krajinách EÚ. Nepochybujem, že sa táto tendencia bude čoraz viac presadzovať. Čím neskôr sa to stane, tým škaredšie budú s tým spojené obrázky, aby som citoval rakúskeho ministra zahraničia Sebastiana Kurza.
Krátko povedané. Aby vôbec vznikla šanca na konsolidáciu situácie aspoň v niektorých krajinách, z ktorých migranti prichádzajú, a aby sa zachovala realistická šanca na skutočnú asimiláciu tých, ktorí už v Európe sú, tak sa nevyhneme myslieť a konať v kategóriách spojených s pojmom „pevnosť Európa“. To je nepríjemné, ale pravda je nepríjemná veľmi často.
Dlhšie sa hovorí o zakladaní utečeneckých táborov bezprostredne na hraniciach EÚ či skôr úplne mimo Európy, blízko krajín, odkiaľ migranti odchádzajú. Nič sa však nedeje. Čo s tým? Existuje šanca, že by pre takýto plán vznikol širší konsenzus?
Súčasný politický štýl navádza dojem, že keď sa pre nejaký problém nájde chytľavý, pokiaľ možno anglický pojem ako práve Hot spots, tak sa vec vlastne vyriešila. Keďže politici doteraz nenesú za svoje rozhodnutia skutočnú zodpovednosť, tak sú neobyčajne obratní a aktívni v tom spriadať plány, pateticky rečniť a blýskať sa marketingovými formuláciami.
V skutočnosti však vlády veľmi nerady volia najpriamejšiu a najúčelnejšiu cestu. Na tú dôjde vždy až potom, keď už nezostávajú žiadne možnosti sa jej vyhnúť. A tak je aj dnes väčšina európskych politikov skutočne jednotná len v neochote a neschopnosti prijímať a presadzovať účinné opatrenia. Namiesto toho radšej zvalia dlhodobú záťaž svojej (ne)politiky na svojich vlastných občanov.
V súvislosti s migračnou krízou to však majú politici zložité preto, že väčšinová spoločnosť má v tejto otázke úplne jasno, čo chce, a dáva to aj jasne najavo. Tu sa už nedá tak ľahko kľučkovať. Migračná kríza nie je ako eurokríza, kde sa dá voličov uchlácholiť, zmanipulovať a odviesť ich pozornosť od podstaty problému. A moja priama odpoveď na vašu otázku: európski politici urobia v migračnej kríze nakoniec správne rozhodnutia, ktoré som už čiastočne načrtol, ale pôjde im to zúfalo pomaly.
Stále častejšie môžeme vo verejnom priestore zahliadnuť konšpiračné teórie, ktoré tvrdia, že za vyvolanie migračných vĺn môže Rusko, ktoré tak chce nahlodať európske politické štruktúry, podporuje finančne aj propagandisticky rôzne radikálne strany a hnutia, a ničí tým jednotu EÚ aj NATO, čo má v dôsledku ochromiť akcieschopnosť Západu reagovať na údajne obnovenú hrozbu ruského imperializmu a militarizmu. Konečne vraj aj ruská vojenská účasť v Sýrii, ktorá podľa niektorých štúdií spôsobuje humanitárnu krízu, zvyšuje počty migrantov do Európy. Čo si o tom všetkom myslíte?
Každý z nás sa snaží nájsť vysvetlenie udalostí, ktoré sa ho dotýkajú. To je veľká evolučná výhoda nášho biologického druhu. Nepovedal by som však, že svet je vysvetliteľný len alebo len prevažne pomocou sprisahaneckých teórií. Sprisahanecké plány nepochybne existujú, ale ja neverím v ich realizovateľnosť. Keď si uvedomíme, ako málo sú politici schopní dosiahnuť aj v pomerne prehľadných situáciách, tak silno pochybujem o realizovateľnosti obsiahlych a dlhodobých (sprisahaneckých) plánov, v ktorých hrá úlohu veľké množstvo rôznych aktérov.
Dokážem si predstaviť, že jednotlivé, jednorazové a priamočiare akcie s krátkym časovým horizontom môžu byť niekedy úspešné. Ale zásadne spochybňujem predstavy o uskutočniteľnosti nejakých „master plans“. Ich organizačné a koordinačné náklady sú veľmi vysoké a tieto plány sa nedajú imunizovať nielen proti faktoru náhody, ale aj proti nezamýšľaným a často kontraproduktívnym dôsledkom našich aktivít. A pokiaľ ide o Rusko. Áno, to sa určite snaží vrátiť k veľmocenskej úlohe, ale práve to, že sa k nej ešte len chce vrátiť, ukazuje, že jeho možnosti sú veľmi obmedzené.
Čo situácia na bojiskách v Sýrii? Posúvame sa vôbec niekam, pokiaľ ide o sýrsky konflikt?
Ako som už spomenul, tak európski politici po piatich rokoch pochopili, že stabilizácia situácie v Sýrii sa bez Asada dá len ťažko dosiahnuť. Tu hrá opäť úlohu už spomínaná skutočnosť, že Západu bolestne chýbajú neideologicky a racionálne uvažujúci štátnici, ktorí vedia, že musia zvažovať uskutočniteľnosť politických opatrení a rešpektovať skutočnosť, že dosiahnutie rovnováhy je v každej situácii základným predpokladom pre akúkoľvek zmenu k lepšiemu.
Významne sa teraz hovorí aj o Poľsku a jeho novej konzervatívnej vláde, ktorá vykonáva množstvo zásadných zmien, či už ide o verejnoprávne médiá, ústavný súd, alebo ďalšie oblasti. Brusel hovorí o nutnosti dohľadu alebo kontroly, lídri EÚ smerom k varšavskej vláde hovoria o diktatúre, štátnom prevrate či vážnom ohrození demokracie. O čo ide, ako to vnímať? Zneužíva nedemokraticky vláda svoje postavenie alebo to robí naopak Brusel? Objavujú sa tiež komentáre, že vzniká akási nedemokratická os Poľsko – Maďarsko. Môžu tieto dva štáty bližšie kooperovať (Kaczyński sa nedávno stretol s Orbánom)?
To je, samozrejme, otázka interpretácie udalostí. Môžem ponúknuť moju s tým, že ju čitatelia príjmú alebo odmietnu. Podľa môjho názoru rastie v západných politických elitách nervozita v priamej závislosti od toho, ako sa stále výraznejšie prejavuje, že EÚ nie je skutočne funkčným spolkom. Táto nervozita sa mení na podráždenosť na strane západoeurópskych elít, keď ich vývojovo a názorovo „zaostalé“ východoeurópske spoločnosti naraz odmietajú slepo nasledovať. Je pozoruhodné, že potom sa v západnej Európe ozývajú hlasy spochybňujúce oprávnenosť demokraticky legitimizovaných rozhodnutí, ako sa to stalo v prípade Maďarska a Poľska.
Západoeurópske elity chcú zrazu skúmať správnosť niektorých rozhodnutí legitímnej vlády a prezrádzajú tak nepochopenie podstaty demokracie. Domnievajú sa zrejme, že demokracia je nástroj na nachádzanie „správnych“ rozhodnutí. A o tom, čo je správne, rozhoduje ten, kto je silnejší. To je omyl. Demokracia je nástroj na hľadanie rozhodnutí, ktoré podporuje alebo toleruje väčšina v spoločnosti. Až v čase a v súťaži týchto rozhodnutí s rozhodnutiami iných národov sa ukáže, ktoré boli naozaj správne, teda pre danú spoločnosť užitočné.
Paternalistické ponímanie demokracie, ktoré zrejme prevláda v Bruseli a inde, naráža na skutočnosť, že v strednej a východnej Európe existuje ešte stále veľmi silná citlivosť na poučovanie zvonku. Už to, že EK chce skúmať, či je Poľsko ešte právny štát, bola ťažká taktická chyba. A vzhľadom na už tak dezolátny stav európskej integrácie by som bruselským úradníkom vrelo odporučil, aby na poľské „pomýlenie“ zabudli tak rýchlo, ako to urobili v prípade „pomýlenia“ maďarskej vlády.
