Sýrčanom opravujem bicykle. V niektorých štvrtiach je problém nájsť originál Nemca. Rodený Berlínčan v rozhovore pre PL.sk o pomeroch v jeho meste

0
Sven Schlei je rodený Berlínčan. V pozadí vidieť ubytovňu pre utečencov. Kedysi to hola továreň na cigarety. Neskôr sklad. Dnes tam sú ubytovaní imigranti. (Autor: Archív Sven Schlei)

Povedzte niečo o sebe. Ste rodený Nemec? Viem, že ste Berlínčan, žijete v tomto meste celý život? Ako sa v ňom žije a akí ľudia v ňom žijú?

Som rodený Berlínčan. Paradoxne takých v Berlíne nie je veľa. Narodil som sa v Západnom Berlíne, tam som aj vyrastal. Teraz žijem s rodinou vo štvrti zvanej Prenzlauer Berg, ktorá prednedávnom „patrila“ umelcom, potom hipsterom a dnes je plná mladých rodiniek a bio-obchodíkov. Klišé ceduľky rôznych štvrtí už ale v Berlíne postupne strácajú význam. Zloženie obyvateľstva v jednotlivých častiach sa mení a v najbližších rokoch to bude ešte výraznejšie.

V akej miere je Berlín multikulturálny?

V dedinách a menších mestách žijú väčšinou Nemci, vo väčších bol mix rôznych kultúr už aj predtým. Pre ľudí vo veľkomeste to je niečo prirodzené. Prisťahovalcov z Turecka v 60. a 70. rokoch pozval štát, aby prišli za prácou. Dnes tu žijú vo štvrtej generácii, majú turecké korene, ale sú to Nemci. Dnes sa tu nájde každá národnosť, veľa študentov, mladých ľudí, ľudí, čo prišli za prácou… V niektorých štvrtiach je skôr problém nájsť originál Nemca.

Poznáte bližšie nejakých imigrantov? Máte nejakých priateľov „nenemcov“?

Moja priateľka je Slovenka. Naša dcéra má nemecké a slovenské občianstvo. Cez priateľku poznám pár Slovákov, ktorí zakotvili v Berlíne, ale aj celkovo mám veľa priateľov, ktorí nie sú nemeckej národnosti. V cyklistickom klube, kde dobrovoľnícky pomáham opravovať bicykle pre ľudí, ktorí si poriadnu opravovňu dovoliť nemôžu, sme minulý rok spustili projekt, kde pomáhame utečencom zo Sýrie spojazdniť sa. Opravujeme pre nich (a s nimi) darované bicykle, aby sa mali ako pohybovať po meste. Ženy, muži, deti vždy sú veľmi vďační, keď si ich prídu vyzdvihnúť. Pár zo sýrskych mladíkov ochotne a aj veľmi odborne priložilo ruku k dielu.

Vaša priateľka je zo Slovenska a vaša dcéra je tým pádom polovičná Slovenka. Ako sa pozerá bežný Nemec na miešanie národností či kultúr? Váš názor je týmto asi zrejmý…

V kruhoch, v ktorých sa pohybujem, je niečo také úplne normálne, resp. sa nad tým nikto nezamýšľa. No pravdepodobne je pre mnohých rozdiel, či ide o Európsku úniu, alebo vzdialenejšie kraje. Ľudia sa boja toho, čo nepoznajú.

Máte nejaké konkrétne prípady, keď sa pohľad Nemcov, napríklad vašich priateľov, zmenil vo vnímaní utečencov či imigrantov?

Ja ani nikto z mojich priateľov nemáme žiadnu zlú skúsenosť s utečencami. Osobne si myslím, že zovšeobecňovanie a hádzanie ľudí do jedného vreca možno ľuďom a ich búrlivým náladam „uľaví“, no veci nijako neprospieva.

Aký názor má na to vaša rodina? Majú všetci vaši rodinní príslušníci na to, čo sa deje rovnaký názor?

Moji najbližší majú rovnaný názor ako ja, no občas ma názory vzdialenejších príbuzných (napríklad príspevky zdieľané na facebooku) zarazia. Ale to je ten problém a rozdiel toho, ako to vnímajú ľudia vo veľkomeste a inde. Nepochybujem, že obyvatelia niekde na vidieku sa boja, keď sa dozvedia, že v ich dedine otvoria utečeneckú ubytovňu. Takisto je už dávno problém s bytmi pre študentov, rodiny, s miestami pre naše deti v škôlkach. Deti utečencov majú byť čo najskôr začlenené do „vzdelávacieho procesu“, aby sa čo najskôr dostali k jazyku, kým je pre nich ešte jednoduché naučiť sa ho. Tiež je dôležité, aby si v krajine čo najskôr zvykli. Ale ako, keď ani pre nemecké deti, resp. pre deti z rodín, ktoré tu sú už dlhšie, nie je miesto a dostatok vychovávateľov… Keď vlastným deťom zavrú telocvičňu, lebo ju poskytujú imigrantom ako ubytovňu a dieťa musí do inej dochádzať ďalej, ako bolo zvyknuté, pozitívnemu ohlasu na ich prílev to neprospeje. Nad týmto sa „Nemci“ zamýšľajú. Nevedia si predstaviť, ako by to malo fungovať a ako to tu o pár rokov bude vyzerať.

Myslíte si, že Nemci cítia v súčasnosti ešte akési kolektívne výčitky svedomia za svoju minulosť? Môže z tohto pocitu viny vychádzať aj stratégia niektorých politikov? Napríklad Merkelovej?

To si nemyslím. Myslím, že skôr to vyplýva z toho, že sa, v porovnaní s ostatnými, „máme veľmi dobre“. Tak prečo nepomôcť tým, ktorí to potrebujú.

Utečenecká kríza je v podstate „v plnom prúde“, ako sa zmenil život v Berlíne?

Môj, resp. náš život sa nijako nezmenil. Tu a tam počuť, kde sa otvára, resp. ktorú budovu prerobia na utečeneckú ubytovňu… Ale inak? Po meste sa vždy pohybovalo veľa turistov zo zahraničia, veľa cudzincov, ktorí tu žijú už dlhšie, ťažko povedať, či medzi nimi čerství prisťahovalci nejako vytŕčajú.

Stretli ste sa konkrétne s nejakými utečencami či imigrantmi?

V rámci projektu s bicyklami som sa mohol s niektorými porozprávať, niektorí sú ubytovaní v jednom berlínskom divadle, ďalší bývajú u jednej herečky, jedna žena bola napríklad doma v Sýrii lekárkou. S priateľkou sme im zase odniesli pár vecí, oblečenie na zimu, detské oblečenie, lieky do jednej ubytovne. Deti sa pred ňou zabávali, ako sa len dalo. Preliezali zábradlia, bicyklovali sa, jeden chlapec bubnoval na potravinové dózy, až sa okolití ľudia zastavovali, ako dobre to znelo. Vymýšľajú sa pre nich výlety, akcie, na filmovej univerzite, kde priateľka študuje, pravidelne premietajú filmy po anglicky s arabskými titulkami. Nejako im treba spestriť čas.

Situácia v nemeckej spoločnosti je určite napätá, myslíte, že bežný občan by sa mal báť imigrantov?

Určite nie. Je hrozné, čo sa deje, útoky, atentáty. No strach tu nijako nepomôže.

Máte osobný názor na to, ako by sa mala krajina k tejto otázke postaviť? Akú radu by ste napríklad smerovali kancelárke Merkelovej?

Ako som spomenul, možno by pomohlo, ak by bežní obyvatelia mali lepšiu predstavu, aký je plán na najbližšie roky… Ako táto prisťahovalecká vlna zmení krajinu, Európu. Ak si to vôbec vieme predstaviť. Že pomôžeme, ak môžeme a privítame tých, čo to potrebujú. Fajn, ale ako to zmení krajinu, život, ako bude možné všetko zastrešiť. Na mnohé nie sme organizačne pripravení a politici to zjavne mienia riešiť za pochodu, čo však veľkú dôveru v ich pohostinné rozhodnutia nevkladá.

- Reklama -