Dvadsať rokov od skončenia studenej vojny boli vojnové konflikty na ústupe. Všetko sa však zmenilo pred piatimi rokmi. Dovtedajší trend mierumilovnosti nahradili čoraz väčšie vojenské konflikty, ktorých dôsledkom sú státisíce mŕtvych a vysídlených ľudí. Tie najhoršie humanitárne následky môžu mať podľa autorov článku pokračujúce boje a konfrontácie v Sýrii, Iraku, Južnom Sudáne, Afganistane, Jemene a Čade.
Autori však upozorňujú aj na čoraz nebezpečnejšie vnútorné konflikty v Turecku, kde dochádza ku krvavým bojom medzi Ankarou a Kurdmi. Ďalšou „rozbuškou“ je Líbya, kde pokračuje občianska vojna a okrem toho je táto krajina hlavným tranzitným centrom pre utečencov a migrantov, ktorí sa snažia dostať do Európy z iných častí Stredného východu a Afriky.
Burundi, Juhočínske more a Kolumbia
Okrem týchto v súčasnosti najvypuklejších nepokojov však podľa amerických novinárov netreba zabúdať ani na Burundi, kde rastie nespokojnosť obyvateľstva s rozhodnutím úradujúceho prezidenta kandidovať v treťom funkčnom období. Nebezpečným ohniskom vypuknutia vojenského konfliktu je tiež oblasť Juhočínskeho mora, kde sa USA pokúšajú čeliť rastúcemu vplyvu Číny. Poslednou rizikovou krajinou je Kolumbia. Rokovania medzi kolumbijskou vládou a zástupcami Revolučných ozbrojených síl Kolumbie (FARC) v Havane síce priniesli pokrok v 51 rokov trvajúcom ozbrojenom konflikte, avšak otvorený mierový proces ešte stále nedá spávať nelegálnym ozbrojeným skupinám v krajine.
Boj proti extrémizmu nestačí
Foreign Policy uvádza, že viac ako polovica vymenovaných konfliktov sa nebude dať urovnať diplomatickou cestou, pretože sú do nich zapojené extrémistické skupiny, ktorých ciele a ideológie nedovoľujú ukončiť vojny cestou rokovaní, čo znehodnocuje úsilie o nastolenie mieru. Podľa autorov je mylné sa domnievať, že boj proti násilnému extrémizmu bude v roku 2016 postačujúci na vytvorenie plánu svetového poriadku. Vyriešenie konfliktu v Sýrii je tiež na najbližších 11 mesiacov v nedohľadne. Táto krajina si totiž vyžaduje komplexné a nie jednoduché riešenie. „Zastavenie ohavností Islamského štátu a ďalších džihádistov je životne dôležité, ale odhaľuje tiež politickú dilemu, a síce strach z toho, čo bude nasledovať po zániku autoritárskych režimov (Irak a Líbya sú hlavné príklady). To potom vytvára silnú motiváciu, aby boli podporované represívne režimy. Na druhej strane poriadok založený výlučne na štátnom donútení nie je udržateľný,“ uvádza Foreign Policy.
Politické dohody sú nevyhnutné
Existujú možnosti, ako predísť vyostreniu niektorých svetových konfliktov. Jednou z nich, avšak málo pravdepodobnou, je, že dostanú priestor aj opoziční politickí aktéri. „To by si ale vyžadovalo odvahu, trpezlivosť a kreatívnu diplomaciu,“ uvádza americký časopis. V tejto súvislosti autori článku vyzdvihli podľa nich dva kľúčové úspechy na diplomatickom poli v uplynulom roku, a to dohodu o iránskom jadrovom programe a dohody o zmene klímy.
Väčšina spomínaných konfliktov si však bude vyžadovať koordináciu na viacerých úrovniach a medzi všetkými účastníkmi svetových politických procesov. Štáty tiež musia zdvojnásobiť úsilie vynaložené na vytvorenie politickej dohody s využitím aj tých najmenších možných kompromisov. Ak sa tak nestane, rok 2016 sa môže do histórie zapísať ako jeden z najkrvavejších rokov v 21. storočí.
